Starostlivosť, neposlušnosť a zvedavosť

Pohoda je najväčší multižánrový festival na Slovensku s medzinárodným diváctvom všetkých vekových kategórií. Visual Stage preto predstavuje jedinečnú príležitosť ukázať vo verejnom priestore súčasné a iné umenie viac ako 30 000 ľuďom všetkých vekov, rodov aj národností. To sa inde na Slovensku v takom krátkom časovom úseku nikdy nestáva. Veľké galérie dosahujú podobné návštevnícke čísla len v ročnej bilancii. Vždy je pritom snaha, aby umenie Visual Stageu bolo čo najkvalitnejšie. Vybrané autorstvo prípadne aj konkrétne diela prezentovali Slovensko na Benátskom bienále – Ilona Németh, Oto Hudec a Dust Institut, alebo boli súčasťou výstav v rôznych inštitúciách – Kunsthalle, Liptovská galéria Petra Michala Bohúňa, Galéria Jozefa Kollára, či Nomad SPACE. Nikde inde na Slovensku nie je šanca stretnúť sa s takýmto umením v tejto konštelácii. 

Otvorené hľadanie

Sila vizuálneho umenia na Pohode sa prejavuje najmä od roku 2016, keď nadobudlo samostatný Visual Stage aj otvorené výzvy (Visual Art Contest) na výstavné projekty, ktoré získajú samostatný rozpočet na tvorbu diel. Tento rok boli vybrané diela od Dust Institut a Jozefa Piláta s rozpočtom 4000 EUR na realizáciu každého diela. Tu by bolo na mieste spomenúť, ako festival pracuje so zdrojmi pre Visual Stage. Stal sa naozaj aj rozpočtovo rovnocennou súčasťou festivalu alebo stojí niekde „v poradí“ a ešte len čaká na vyvážené postavenie? Zdá sa mi, že je to druhý variant, aj keď jeho potenciál a priestor sa v rámci festivalu rozširuje. 

A keďže Pohoda oslávi budúci rok už 30 rokov a Trenčín bude zároveň Európskym hlavným mestom kultúry, o to viac by bolo na mieste túto kapacitu rozširovať. Na diskusii o EHMK odznelo, že hlavnými témami EHMK budú starostlivosť, neposlušnosť a zvedavosť a jeho súčasťou bude aj jedno z vystavených diel aktuálneho Visual Stageu - Archív neposlušnosti od Marca Scotiniho. Hlavnou kurátorkou pre Visual Stage zostáva Ilona Németh, aj keď pri otvorených výzvach bude opäť zapojená komisia a následne budú na vybraných dielach participovať aj ďalší odborníci a odborníčky. Treba ešte povedať, že za produkciou Visual Stageu stojí Daniel Dida (bývalý študent ateliéru IN) a Veronika Němcová (bývalá riaditeľka Schaubmarovho mlyna, speváčka kapely East Side Sorry a aktivistka na poli kultúry). 

Platforma Otvorená Kultúra!, ktorá aj prostredníctvom umenia hľadá spôsoby obrany nezávislej kultúry, mala na festivale samostatný priestor, ako na diskusii, tak aj v samostatnom diele Časová os Otvorená kultúra! od grafického dizajnéra Braňa Matisa, ktorý graficky spracoval kaleidoskopický graf udalostí po jednotlivých mesiacoch od začiatku funkčného obdobia tejto vlády. Môže sa zdať, že grafický dizajn je tu akosi „navyše“, ale faktom je, že veľa diel vizuálneho umenia používa grafický dizajn a aj grafický dizajnéri vstupujú do galerijných priestorov so svojimi dielami, ktoré sú hybridom voľného a úžitkového umenia. Bolo by však vhodné zvoliť iné miesto aj formu, napríklad viac v blízkosti stageu Café Kušnierik, kde sa o daných témach diskutovalo, či ako videoprojekciu na stageoch. Takto dielo Otvorenej Kultúry! skôr zaniklo v množstve iných ďalších informácií, atrakcií a susediaceho občerstvenia. 

Vtedy a (tu na)teraz 

Visual Stage má hlbšie korene než samotný stage s týmto názvom. Už v roku 2000 boli súčasťou Pohody performancie, happeningy a, samozrejme, fotografie. Tie sú súčasťou areálu Pohody dodnes, ale sú skôr dokumentárnym archívom (dlhé roky fotil legendárny Ctibor Bachratý). V roku 2003 vytvoril Milan Cais – umelec a hudobník skupiny Tata Bojs – pre putovný festivalový Algidance chillout stan interaktívnu inštaláciu pod názvom Zlatá rybka. Mala tvar veľkého nafukovacieho akvária, ktoré tvorila videoprojekcia v kombinácii s dvoma nafukovacími rybami, vznášajúcimi sa v priestore ako vzducholode. Dvaja ľudia si v ňom vybrali na monitore jeden z videoklipov (dominovali v nich zábery na more), a ak sa im podarilo pomocou joystickov dostať obidve trojrozmerné ryby do nafukovacieho tunela, klip sa spustil. Cais vytvoril už v tom čase na Pohode veľmi zaujímavý interaktívny vizuálny prvok a zároveň v hlučnom prostredí oázu ticha a pokoja. Toto umelecké dielo v podobe samostatnej uzavretej chill out zóny potom putovalo po viacerých festivaloch. Prelomový bol rok 2015, keď dostalo vizuálne umenie širšie festivalové zastúpenie, od sekcie Inštalácie, Public art, cez Kreatívnu zónu, Workshopy, Design market, Bielu noc až po Kanceláriu súčasného umenia. Tá bola ozaj krokom vpred, keďže sa snažila súčasné umenie diváctvu aj vysvetľovať. V Kancelárii súčasného umenia vzniklo široké zastúpenie umelcov a umelkýň najmä vďaka Ilone Németh, ktorá začala s Pohodou pravidelne spolupracovať a prepojila ju s Vysokou školou výtvarných umení, neskôr aj FU TUKE v Košiciach. Niektorí študenti a študentky z týchto univerzít odvtedy na Pohode vystavovali už viackrát a boli aj súčasťou posledných ročníkov. 

Opakovanie niektorých diel a autorstva môže byť vnímané aj kriticky, ale dá sa s ním aj vedome pracovať, keďže môže navodiť sentimentálny pocit známeho bezpečia (vyjadrenie Ilony Németh v rozhovore s Janou Močkovou pre Artdispečing). Takto sa stálicami stali Peter Kalmus, Oto Hudec, Erik Sikora, András Cséfalvay, Rudolf Sikora či Stano Masár. Dúfam, že sa ňou stane aj Diana Paulová s dielom Tu nateraz, ktoré monumentalizuje obyčajný ohnutý kolík ukotvujúci stan v zemi. Symbolický význam dočasného domova má potenciál stať sa doslova najsilnejším totemom Pohody v celej svojej sile obyčajnosti a dúfam, že ho budeme odteraz už vídať na každej Pohode. Videla som ho už v roku 2024, bol nenápadný, ale o to pôsobivejší. Tento rok kolík obstavala a schovala vyhliadka, ktorá mätúco pôsobila ako súčasť diela, ale zároveň mu vytvárala ochranu. Kolíku by som budúci rok dopriala inú priestorovú situáciu, pokojne monumentálnejšiu, a možno by sa mohlo dostať aj na nejaký merch. 

Verejný priestor dočasného mesta

Pohoda je nielen zárukou kvality dramaturgie, ale aj schopnosti fungovať bez štátnej pomoci. Snaží byť priama a konzistentná a upozorňovať na udalosti, ktoré výrazne zasahujú či už celosvetovo, alebo lokálne do základných ľudských práv. Vojnu na Ukrajine sprítomňujú napr. „vystavením“ vraku sanitky Oksana (zasiahol ju ruský dron) situovanej v blízkosti Visual stageu, v rámci ktorého sa prepojil s dielom ukrajinskej umelkyne Olie Fedorovej: You Are Now Leaving III. Jeho súčasťou boli dopravné značky, na ktorých sa obyčajne nachádza názov mesta a pri odchode z neho je prečiarknutý červenou čiarou. Autorka pracovala s týmto motívom tak, že na značke zostal len prázdny obdĺžnik a prečiarknutá červená čiara. Absenciou názvov konkrétnych miest a množstvom týchto značiek sa symbolicky na festivale sprítomnili všetky mestá, ktoré obyvatelia Ukrajiny museli nútene opustiť pre ohrozenie života. 

Všetky tieto synapsie sú súčasťou architektonického riešenia celého urbanizmu festivalu. Umelecké diela sú okrem ich kultúrnej hodnoty aj funkčné z praktických dôvodov. Ľudia sa podľa týchto viac či menej výrazných prvkov – umeleckých diel, zväčša sôch a objektov –, orientujú. Presne ako v meste sa stávajú opornými bodmi infraštruktúry, miestami stretnutí, a vďaka tomu aj akýmisi „námestiami“. Umenie je tu podobne ako vo verejnom priestore mesta vystavené tlaku veľkej masy ľudí a je doslova podrobené viacerým technickým skúškam. Keď sa zrazu nadšene vrhne 20 ľudí na dielo, nie je v silách organizátorov ani umelkýň tomu zabrániť. 

Umelecké diela sú v rámci Visual Stageu používané neraz celkom iným spôsobom než v galérii a autorstvo tým nadobudne nenahraditeľné skúsenosti. Dlhý nos Erika Sikoru, inšpirovaný rozprávkou Traja veteráni a očividne reprezentujúci klamstvá politikov, sa napríklad stal miestom diskusií, oddychu aj zábavy. Nie je jednoduché vytvoriť dielo pre festival, keďže sa vôbec nedá predpokladať, ako naň také veľké množstvo ľudí zareaguje. 

Po festivale nastáva dilema, ako naložiť s gigantickým dielom. Niektoré sú rozobraté, niektoré si nájdu dočasné výstavné priestory, niektoré čakajú v hangári na budúci rok. V podstate sa tu kreuje aj akási zbierka či archív, ktoré by potrebovali svoj depozit, personál a samostatný rozpočet na ďalší život.

Koncerty a kolotoče 

Prekrývanie komentovaných prehliadok a performancií s hudobnými stageami bolo slabšou stránkou dramaturgie. Príbeh diela Agrofuturizmus – Ticho prerastá kov Jozefa Piláta bol skutočne krásny, len si nie som istá, koľko ľudí si ho vypočulo, keďže komentovaná prehliadka s autorom sa začínala v tom istom čase ako legenda Iggy Pop. Z performancie Ota Hudeca Kým plávame spolu (text Juliana Sokolová) v sobotu poobede počas koncertu na vedľajšom stagei nebolo počuť vôbec nič. Našťastie sa performancia viackrát opakovala a mala aj audioverziu bez performerov, teda ju bolo možné zažiť v rôznych konšteláciách a častiach dňa. Vďaka tomu som mala aj opačný zážitok, keď som šla okolo v nedeľu skoro ráno – performancia vtedy existovala ako audioinštalácia, počas ktorej reproduktory opakovali stále dookola ako mantru alarmujúci odkaz aktivistov a aktivistiek, ktoré sa snažia upozorniť na blížiacu sa environmentálnu katastrofu. Bolo silné zážiť dielo v obidvoch situáciách. 

Stále sa meniaci sponzori a podľa toho aj architektonické riešenia celého festivalu môžu pôsobiť niekedy chaoticky a pripomínajú Las Vegas, mašinériu idúcu na energetický dlh na úkor iných. Pohoda síce nechce v rámci Visual Stageu ohurovať pozlátkom a dekorom, ale zároveň je veľmi náročné sa tomuto efektu vyhnúť pri takomto type festivalu. Ide skôr o elimináciu tejto cesty. Musím povedať, že keď sa na Pohodu začali pridávať kolotoče, na nejaký čas som prestala festival navštevovať. Pohoda si žije aj nežije vo svojom vlastnom svete zároveň, vždy chce ponúknuť oddych a relax, ale aj upozorniť na aktuálne udalosti (vražda Martiny Kušnírovej a Jána Kuciaka, teroristický útok v Teplárni, počas ktorého zomreli Juraj Vankulič a Matúš Horváth, vojna na Ukrajine, útoky v pásme Gazy, aktuálna politická situácia na Slovensku), a keďže jej veľkou súčasťou je aj sponzoring, snaží sa ozrejmiť aj finančné dotácie a prepojenia. Tatra banka, a. s., ktorá podporuje umenie a bola kedysi aj jedným zo sponzorov Pohody, ním už niekoľko rokov nie je, práve aj z týchto dôvodov (majoritný majiteľ Tatra banky, a. s. – rakúska banková skupina Raiffeisen Bank International obchoduje aj s Ruskom). V roku 2022 sa ale Pohoda stala aj predmetom kritiky, lebo vtedajší sponzor Amazon je značne problematický najmä z hľadiska dodržiavania pracovných podmienok. 

Keď bola v roku 2022 na Visual stage zastúpená Sphéra od Juraja Gábora, napriek svojej neprehliadnuteľnosti stratila na svojej monumentalite. Svietiace zelené prehistorické dinosaurie hniezdo plné obrovských vajec od Andrása Cséfalvaya z roku 2023 bolo zase najpôsobivejšie v noci. Opakom boli veľmi nenápadné objekty s názvom Dear Thearlings od Šimona Chovana v tom istom roku, ktoré parazitovali alebo symbioticky spolunažívali na rôznych technických konštrukciách v rámci celého areálu festivalu a možno ich niekto aj vôbec nezbadal. 

Cukor a piesok 

Výraznú tematickú líniu diel Visual Stageu naprieč ročníkmi tvorí aj aktivizmus – PNS Stana Masára (Zjavujúca sa pamäť / Pozdrav môjmu zajtrajšiemu ja, 2019, 2023, 2025), výšivky so sloganmi Kundy Crew na plotoch (napr. „Ak prežijeme toto, prežijeme všetko“, 2019), každoročne Peter Kalmus na svojom špecifickom bicykli či Eastern Sugar (2019) od Ilony Németh, projekt skúmajúci dejiny cukrovarníctva na Slovensku a ich krachom po roku 1989, alebo hľadisko Grandstand 5. a 7. Pozdravy Bruceovi Naumanovi, ktoré používa bežný mobilár festivalov – tribúnu, resp. sedenie v hľadisku, to zapadlo ako úplné mimikry – či naopak veľký výrazný a neprehliadnuteľný Výkričník od Rudolfa Sikoru (2019). 

Tento rok angažované diela zastúpili Kým plávame spolu Ota Hudeca, environmentálne zameraná topiaca sa kocka ľadu s názvom Myslím na teba od Dalibora Baču či Vzduchohľadňa od Dust Institut (aktuálne tiež vystavujúci na Bienále architektúry v Benátkach). Tí podrobne počas celého roka skúmali, ako v Trenčíne ovplyvňujú prachové častice farebné spektrum nášho videnia a čo všetko obsahujú. Vytvorili objekt pripomínajúci gigantickú vizualizáciu 3D diagramu so všetkými farebnými filtrami pre jednotlivé mesiace. Objekt zároveň pôsobil ako zvláštny veterný mlyn, oko či obrovská kontaktná šošovka a niečím pripomínal kulisu z kultového sci-fi filmu Mad Max. Platforma Dust Institut združuje vedcov, environmentálnych aktivistov a architektov Adama Hudeca, Duha Samir a Tomáša Tichomirova. Objekt bol napriek svojej veľkosti pomerne nenápadný, až akýsi neviditeľný, vďaka farebným filtrom sa ako mimikry infiltroval medzi stánky s občerstvením. Keď som na ňom stála, mala som čudne aseptický a apokalyptický pocit, podobný zážitku z púšte v Utahu, kde horizont tvorí výrazne oranžovohnedá rovinatá krajina a roztrúsené balvany. Na horizont hľadíme cez hnedooranžový fyzický filter – prach v očiach. 

Umenie, ktoré odoláva živlom 

Pohoda nie je po všetkých stránkach ideálna, ale snaží sa každý rok zlepšovať, a počasie, ktoré je legitímnym spolutvorcom, sa ovplyvniť nedá. Tento rok bolo veľmi ústretové – ideálne, ani horúco, ani zima. Vo štvrtok nás privítali roje prebudených čmeliakov, počas Africa Express bol spln, keď sme náhodou fotili Dlhý nos Erika Sikoru, vyšla dúha, keď začalo trochu pršať, konečne boli voľné sprchy, a v nedeľu ráno pri východe slnka sa odohrala na člne Ota Hudeca scéna ako z Titanicu. 

A na úplný záver ešte to, čo ma absolútne chytilo za srdce. Tento rok mohlo diváctvo vidieť jedinečný projekt Archív neposlušnosti od kurátora Marca Scottiniho, ktorý sa rozvíja od roku 2005, a toto je už jeho 15. forma inštalácie. Ide o nelineárny archív, ktorý je vždy inštalovaný inak, táto verzia obsahovala výber 20 angažovaných videí so záberom na rod a ekológiu. Boli situované v osobitnej krytej hale v rámci Visual stageu, ktorý mal aj osobitú akustiku. Architektúru kójí pre videá na Pohode navrhol Zbyňek Baladrán. Dielo bolo vystavené aj na bienále v Benátkach a teším sa, že sme ho nevideli v Trenčíne naposledy. V podstate by sme ho mohli považovať za teaser pre inštaláciu, ktorá sa chystá na podujatie EHMK v Trenčíne a predstaví všetkých 40 videí. Videá schválne nie sú prístupné nikde online. Fyzicky som trpela, keď som ich videla na bienále v Benátkach, lebo každé z nich má približne 60 minút. Stihla som len jedno z nich, od Maria Galindo s názvom Revolución Puta o bolívijských sexuálnych pracovníčkach. Na Pohode som stihla druhé – Una Nobile Rivoluzione: Ritratto di Marcella Di Folco od Simone Cangelosi o prvej transrodovej političke v Bologni – Marcelle Di Folco (známa aj z Felliniho filmu Satyricon). Obidve boli skvelé. No uvažovala som nad tým, kto, preboha, bude na Pohode pozerať tieto dlhé videá, veď tu nemajú šancu, ale ľudia prichádzali a sledovali. Komentovaná prehliadka s kurátorom, na ktorého sme sa pre zvláštnu akustiku haly natlačili, ma znovu presvedčila, že umenie je pre mňa najvzrušujúcejšie práve vtedy, keď sa ocitá na rôznych miestach aj mimo galérií a je v pohode aj v živelných kontextoch reality. 

S odstupom času môžem povedať, že tento ročník Pohody sa stal ostrovom, ktorý potrebujeme, dokonca aj tí, čo mávame sociálne fóbie a neznášame festivaly. A snažia sa o to aj organizátori a organizátorky ďalších festivalov na Slovensku. Tieto „súostrovia“ spoluvytvárajú niečo, vďaka čomu neprepadáme úplnej beznádeji vo svete plnom blahobytu aj polykríz. A súčasťou prežívania festivalu je aj ambivalencia pocitov od eufórie po beznádej, ktoré sa vzájomne nevylučujú. 

Akokoľvek je nám to proti srsti, beznádej je tiež súčasťou nášho prežívania a potláčať ju a vytesňovať môže byť aj kontraproduktívne. Nemusí však byť nutne pasívna, môže sa stať hýbateľom zmeny. Bola aj predmetom jednej z diskusií, počas ktorej Adam Dragun odpovedal na otázku od Veroniky Němcovej „Čo ti dnes dáva nádej?“ niečo v zmysle: „Musíme sa naučiť žiť aj s beznádejou a umenie môže fungovať ako laboratórium hľadania nových budúcností.“ 

Foto: Jonáš Verešpej, Pohoda 2025

Dalibor Bača, Diana Paulová, Dust Institute, Erik Sikora, Jozef Pilát, Marco Scotini, Olia Fedorova, Oto Hudec, Otvorená Kultúra! / Visual Stage / kurátorka: Ilona Németh / Pohoda 2025 / Trenčín / 10. 7. – 12. 7. 2025