Dedkova chalupa v synagóge

Do Lučenca, kde momentálne prebieha výstava Nič iné tu netreba, len nech trochu zafúka (názov je inšpirovaný textom hip-hopovej piesne maďarskej speváčky Solére), cestujem vlakom z Košíc. Lučenec aj Košice sú síce obidve „južné mestá“, no prírodné aj geografické podmienky majú celkom iné, a to má vplyv aj na cestovný ruch či kultúrne dianie. Výhľady smerom z Košíc do Lučenca sú veľmi pôsobivé, či už ide o prírodu, industriálnu ťažbu, alebo dozrievajúce ovocie v záhradách. Blížiac sa do cieľa čoraz intenzívnejšie cítim, že som na juhu. Všade naokolo všetko dozrieva a ja mám neodolateľnú chuť na šťavnaté ovocie. Zároveň čakám, že aj výstava Davida Koroncziho, ktorý pochádza z Lučenca, bude iste aj o tomto. 

Nemýlim sa. Hneď pri vstupe do synagógy, kde sa prebieha výstava, vidíme dominantnú architektúru z plastových prepraviek na ovocie a zeleninu, evokujúcu chalupu, zákutie, skrýšu. Hranatý objekt, ktorý sa nachádza pod kupolou synagógy, vytvára zaujímavé vizuálne napätie. Vstupujem dnu, hľadám vôňu ovocia a zeleniny, vôňu trhu, som sklamaná, nič také nenachádzam, ale mám silný pocit, akoby tam kdesi aj tak bola.  

Pred vstupom do objektu ma upútal kachličkový stolík s motívom chleba od Márie Čorejovej, ktorá počas vernisáže spomenula, že aj jej starí rodičia mali podobnú chatku a pociťuje rovnakú nostalgiu. Vstupujem dovnútra a postupne odkrývam rozličné drobné tajomstvá. V prepravkách je miesto ovocia a zeleniny niekoľko perokresieb s rôznymi textami. Na jednom žltom je po slovensky „Hnoj mi vonia“. Ďalšie texty kombinujú maďarský, slovenský a anglický jazyk. Súčasťou jednej z perokresieb sú aj detské kresby autorovej dcéry Zoje, ktoré vznikli vďaka tomu, že mu dielo omylom obliala a on jej potom ponúkol, nech ho „dokončí“. Návrat do detstva autora sa prelína s hravosťou kresby a detstvom dcéry, ktorá ho práve prežíva. Všetky perokresby pôsobia ako zabudnutá výzdoba v starej opustenej chate a majú estetiku minulých rokov. Sú to, ako sám autor vysvetľuje, plagáty na neexistujúce filmy a koncerty. Obsahujú aj aktivistické odkazy typu „Všetko je pravda“ či „Milovať je prax“. Sú neokázalé, nenápadné, nostalgické. Významnou a neoddeliteľnou súčasťou prejavu Davida Koroncziho je práve grafický dizajn, ktorým sa aj živí, a na týchto plagátoch, ako sám hovorí, pracoval iným spôsobom, nie v pracovnom behu, ale veľmi pomaly a užíval si, že má na ne čas.

Jedným s hosťov výstavy je aj zvukový umelec a spisovateľ Jakub Juhás, pochádzajúci z toho istého mesta ako David Koronczi. V texte, ktorý pre výstavu napísal a je súčasťou sprievodnej tlačoviny, sa ocitáme v budúcnosti tohto regiónu, počas neskorej jari 22. storočia, keď naša planéta už nemá toľko úrodnej zeme ako teraz. Čítame: „Aj to počuli, že pôda si pamätá, v dobrej pôde to žije a znie. V dobrej pôde nikdy netreba hľadať dlho. Pôda uchováva a vydáva. Zahaľuje sa popolom a z neho povstáva. Len sa pozerajte, snorte, čuchajte a počúvajte svoje kroky. Nebude to trvať dlho. Uvidíte. Započujete!“ Neúrodnú pôdu v ňom rozoráva veľký stroj, ktorý doluje z hlbších vrstiev živiny potrebné na pestovanie obživy a zároveň prevzdušňuje pôdu. No na povrch vyoráva aj niečo iné, niečo tajomné. Deti z dediny „medzi Ratkou a Radzovcami“ (názov textu) po jeho činnosti nachádzajú na poli tajomné lesklé, klzké farebné úlomky, ktoré si odkladajú do zaváraninových fliaš. Dospelí im najprv neprikladajú dôležitosť. Neskôr však zistia, že by mohlo ísť o vykopávky starobylého obydlia, a tak oprášia svoje staré krompáče a začnú tam každý deň vykopávať tiež, až vykopú tajomné základy, no sú nakoniec sklamaní. Text sa končí tým, že sa všetko vracia do pôvodných koľají, stroj zasype, čo vykopali, a život pokračuje ďalej, len kde-tu majú deti doma odložené v zaváraninových fľašiach tajomné farebné úlomky. My ako diváctvo môžeme premýšľať – pochádzajú z debničiek? 

Ďalšími hosťami výstavy boli Erik Pánči a Jaroslav Baláž, ktorí mali hudobné vystúpenie počas vernisáže. „Chalupa“ mi z tohto pohľadu pripadá bez zvuku veľmi tichá, nehybná, ako spiaca po kamarátskej oslave. Chýba v nej to, čo vírilo vzduch. Cez čo dom a chalupa žijú. Diváci cítia, že ak tam v čase, keď sa oslava konala, neboli, prišili o niečo dôležité. V kontexte autorovej tvorby zameranej aj na gastronómiu a participáciu (cyklus performancií Bruchovravy) tušia, že prišli určite aj o skvelé lokálne jedlo. Môžu si tento zážitok len predstavovať a hľadať úlomky jeho energie. Súčasťou inštalácie sa tak stáva aj nostalgia zo samoty, opustenosti a niečoho, čo sme nestihli a nie je možné to nahradiť – zdieľanie a život.

Čo sa týka odhaľovania rovín čítania výstavy, leták k výstave je tu naozaj kľúčový. Nie je v ňom len pomerne strohý kurátorský text Erika Vilíma, ale aj už spomínaného Jakuba Juhása. Leták okrem odkrývania vzťahov navádza diváctvo na čítanie výstavy smerom k motívu chaty, domu, domova a dôležitosti pôdy, rodinnej tradície. Zároveň sa dozvedáme, že pôdorys objektu z prepraviek vychádza z pôdorysu chalupy v Radzovicach, ktorý postavil autorov starý otec Juraj Danko. Textová časť Erika Vilíma akcentuje, na môj vkus príliš dôrazne, že ide o „sólovú“ výstavu Davida Koroncziho, hoci všetko skôr nasvedčuje tomu, že je pre autora dôležité zdôrazniť spolupráce na rôznych úrovniach, od rodiny cez kamarátov až po inštitúcie.

Ako návštevníčka synagógy vediem spočiatku polemiku sama so sebou, či to, čo vidím, je vlastne výstava. Objekt postavený z plastových prepraviek, ktoré sú určené primárne na skladovanie alebo predaj ovocia a zeleniny, je skromný, aj keď projekt má vo svojej podstate veľkú výpravu a participuje na ňom okrem kurátora Erika Vilíma šesť ďalších ľudí. Každý prispieva svojím kúskom do skladačky niečoho, čo sa mi celkom nedarí uchopiť. Autor mi vysvetlil, že samotný objekt nemá zámerne pevné základy. Ide o jednu z rovín čítania. Všetky prefabrikované čierne prepravky sú spojené sťahovacími páskami, zatiaľ čo farebné prepravky na spodku nie sú spojené vôbec. Tekuté a rôznorodé prvky spolu tvoria homogénny celok, pričom na prvý pohľad nie je jasné, či sú navzájom spojené alebo nie. Tak ako vzťahy. Autor začal svoju zbierku s prvými pár prepravkami, ktoré používal od puberty a zdedil ich po svojom starom otcovi, a ďalšie nakúpil od pána, čo rušil polovicu svojho ovocinárskeho podniku, lebo v rodine už nemá nasledovateľov, ktorí by s ním chceli v tejto práci pokračovať. Prepraviek je spolu 860 a tieto konkrétne symbolizujú aj odliv z vidieka. Po dlhých úvahách sa mi to, čo vidím, javí ako monumentálny prejav sochárskej a architektonickej tvorby. Chata v synagóge. Symbol domova, zdôrazňujúci potrebu spomienok a kontinuity, či už ju tvoria ľudia, alebo prefabrikáty, lebo aj tie sa môžu stať niečím, na čo radi spomíname a čo si uchovávame ako vzácnosť.