Zhmotnená introspekcia

Of Yous je prvou sólovou výstavou Luki Essender v priestoroch The Julius Koller Society. Členitá site-specific inštalácia, v ktorej sa však miesia i prvky architektúry a sochy, si zároveň mnohé vypožičiava i z performancie a jazykových javov. Výsledkom je halucinačný svet, kde sa rozostrujú hranice medzi realitou a predstavou, vnútrajškom a vonkajškom či minulosťou a prítomnosťou, a ktorý tematizuje zakaždým jedinečný proces hľadania vlastnej identity.

Spočiatku sa môže zdať ťažšie čitateľný/horšie prístupný, v skutočnosti však nie je vytvorený tak, aby ho bolo nutné príliš analyzovať – svet Of Yous pozýva diváka*čku, aby ho preskúmavali postupne. Intuitívne postupy tvorby Luki Essender ohýbajú priestor výstavnej miestnosti spôsobom, ktorý nabáda na participáciu, avšak nie skrz racionálnu a analyzujúcu myseľ, ale predovšetkým cez telo a pohyb. Nenájdeme tu „klasicky“ odseparované diela s názvami, ale skôr niečo, čo vyvoláva dojem kontinuity a celku, hoci ide o celok členitý, ktorý neodhalí hneď všetky svoje časti.

Pri vstupe do galérie pozornosť upútava precízne pôsobiaca konštrukcia, vzdialene pripomínajúca akúsi stavbu. Je ťažké špecifikovať, o aký druh stavby by mohlo ísť – konštrukcia sa vyhýba konečnému uchopeniu, uniká konečnej definícii. Preglejkové dosky primontované na farebný kovový rám vytvárajú tri steny, ktoré sa však nedotýkajú zeme, ale sú od nej odsadené, a štvrtá celkom chýba, a tak divák*čka vidí „dovnútra“, hoci nevie dovnútra čoho – aj otvory, ktoré by mohli pripomínať okná, ich pripomínajú skôr vzdialene. I materiály, mnohým dôverne či vzdialene známe, ako roxorové tyče, vlnitý plech, drevené laty, palice či preglejky, majú veľký potenciál vzbudzovať dojem snového rozpamätávania sa na svet uložený kdesi v hlbinách pamäti.

Dojem istého napätia môže umocňovať aj to, že v tomto členitom priestore neobmedzenému pohybu kde-tu bránia rôzne bariéry. Niektoré miesta, hoci sú zraku stále prístupné, možno pozorovať iba spoza „plota“ či rohu. Občas dokonca pôsobia až subtílne provokačným dojmom a vzbudzujú pochyby, či by ich nebolo možné, či dokonca žiaduce, prekročiť alebo s nimi hýbať. Diváci*čky si nemôžu byť ničím istí*é.

V zadnej časti miestnosti, za halucinačne pôsobiacou „stavbou“, sa týči ďalšia vyššia tmavá stena, vytvorená z drevených dosiek. Pripomína vysoký plot, alebo stenu „humna“. Ak prejdeme k tejto časti, ktorá je doskami trochu oddelená od zvyšku inštalácie, nájdeme tu zavesených i niekoľko klobúčikov a košíkov, upletených z viazacích drôtov. Jedným z mnohých zaujímavých detailov, ktorý si na tomto mieste získal moju pozornosť, je, že táto stena, hoci pocitovo vytvára akúsi oddeľovaciu priečku, nedotýka sa steny galérie, ale je od nej jemne odsadená – a to presne tak, aby bolo za ňu komfortné nahliadnuť „späť“ do inštalácie z iného uhla.

Obsiahly kurátorský text Jamesa Taylora Fostera prináša k inštalácii podnetné teoretické pojednanie, ktoré v mnohých bodoch otvára čítajúcemu*cej zaujímavé cesty, resp. návrhy ďalších možností, ako ešte možno vizuálne kľúče diela vnímať a kam sa s ich pomocou môže nechať zaviesť. Zároveň je ale možné, že k niektorým z nich sa pri kontakte s dielom dostane aj sám*sama, intuitívne, bez „pomoci“ textu a skrz text sa následne dozvie, čo s kurátorským premýšľaním zdieľa. V mojom prípade boli takýmto momentom pasáže odkazujúce na Freudovskú teóriu nevedomia, ktoré sa mnohokrát zaoberajú nostalgiou, hoci sám Freud konkrétne tento termín príliš nepoužíval. Ide tu však o zložitú emóciu, ktorá sa často spája s konkrétnymi miestami, ako sú miestnosti a budovy, ale i s inými podnetmi, ako sú zvuky, vône, či obrazy. Je nástrojom podvedomia, spracovávajúcim istý druh bolesti plynúcej z túžby vrátiť sa do určitého obdobia alebo miesta z minulosti, ktoré je však už stratené. Človeku vie byť zároveň nežnou útechou, ako i zavádzajúcim klamom.

Hoci inštalácia nie je sprevádzaná žiadnou zvukovou ani pachovou stopou, vizuálnych či priestorových podnetov je tu mnoho. Použité materiály, tvary a ich vzťahy, v ktorých sa odráža zmysel Luki Essender pre detail a priestorové uvažovanie, sú živnou pôdou pre spustenie hry asociácii, veľakrát možno práve i nostalgickej, ktorej konkrétna podoba bude vždy aj výsledkom nevedomých vnútorných procesov, ktoré sú u každého celkom jedinečné.

Rozostrené hranice medzi mysľou, telom, priestorom a architektúrou, či rovnako i predstavou, snom a realitou, sa ako v inštalácii, tak i v kurátorskom texte darí veľmi sofistikovane tematizovať. Avšak, z mojej perspektívy vidím Fosterove úvahy ako komplexné a náročné na čítanie, najmä vzhľadom na ich dlhý rozsah, čo mi ako fanúšikovi kurátorských textov obvykle nevyhovuje.

Čo sa priamo vo výstavnom priestore (možno okrem komentovaných prehliadok a podobne) nedozvieme, je to, že (nielen) vzhľad inštalácie je inšpirovaný veľmi konkrétnou stavbou, a to objektom sušiarne v Hanušovciach. Tento objekt je pre Luki Essender impulzom k tvorbe jednak vďaka svojej architektonickej unikátnosti a vizuálnej pôsobivosti, ako aj vzhľadom na širší kontext, resp. príbeh. Nachádza sa totiž na periférii – nielen geografickej, ale (autorovými*kinými slovami) predovšetkým na okraji verejného záujmu –, keďže napriek svojim kvalitám postupne chátra. To, že sa tieto skutočnosti na výstave divák*čka pravdepodobne nedozvie, však nie je z mojej strany kritikou. Na to, aby si s dielom vytvoril*a vlastný vzťah, nie je úplne nutné byť oboznámený s uvedeným kontextom, hoci by mohol byť v istom zmysle obohacujúci. Pre Luki Essender predstavuje metaforu na queer skúsenosť, túto spojitosť však divákovi*čke nijako nenanucuje. Je na každom z nás, kam sa pomocou pestrého množstva vizuálnych kľúčov, v spojení s vlastnými archívmi skúseností, necháme fyzicky i mentálne zaviesť.

Luki Essender / Of Yous / The Július Koller Society / Bratislava / 9. 11. 2023 – 12. 1. 2024 

Foto: Ján Kekeli