Konceptuálne zrovnoprávnená skúsenosť

Contact M predstavuje prierez tvorbou diel konceptuálnej umelkyne z New Yorku, ktorá dlhodobo svojím umením reflektuje témy prístupnosti inštitúcií, telesnej autonómie a závislosti od starostlivosti druhých. Výstavu tvoria diela autorky z 10. a 20. rokoch súčasného storočia, niektoré z nich boli vytvorené exkluzívne pre tento projekt. Napriek charakteru profilovej výstavy ide o kolaboratívnu iniciatívu na viacerých úrovniach umeleckej spolupráce. Navyše neprebieha iba v jednej špecifickej lokalite – má aj svoju „nefyzickú“ podobu v online prostredí, pričom v tej fyzickej sa výstava odohráva simultánne v dvoch rôznych múzeách súčasného umenia sídliacich v dvoch rôznych štátoch – v rakúskom mumoku a nemeckom Abteibergu. 

Moje stretnutie s výstavou sa odohralo v prvej z menovaných inštitúcii. Po príchode do veľkej výstavnej miestnosti na prízemí som siahla po zošitých listoch papiera s textom, ktoré boli navrstvené do vysokého stohu. Niesli funkciu sprievodného materiálu k výstave, ale zároveň pôsobili ako skulptúra a súčasť inštalácie. Očakávala som tradičný kurátorský text, ale po prečítaní úvodných viet som ostala mierne prekvapená, že text, podobne ako stoh papierov, vlastne predstavuje jedno z diel. Ide o popis audiosprievodcu, ktorý vo forme textu napísala Park McArthur, no vo zvukovej verzii je prerozprávaný hlasom Elaine Lillian Joseph. V úvode sa predstavuje ako britská čierna spisovateľka, prekladateľka a tvorkyňa audiopopisov, ktorá „vytvára estetické zážitky prostredníctvom oživeného opisu“.

Obe verzie audiosprievodcu – textová i zvuková – sú pre diváctvo k dispozícii jednak priamo v galérii, ako aj na webstránke, respektíve stránkach oboch galérií. Ich dokonalá zhodnosť je v kontexte výstavy dôležitá, čo objasňujem nižšie v texte. Zvuková verzia je dostupná zadarmo priamo vo výstavnej miestnosti (čo pri audiosprievodcoch v múzeách a galériách často nie je samozrejmosťou) v podobe malých zariadení so slúchadlami. Prehrávače obsahujú osem nahrávok, ktoré si návštevníctvo preklikáva. Osobne si vyberám mnou preferovanú textovú verziu, ale podvedome sa aj tak snažím predstaviť si, ako text znie čítaný hlasom Elaine Lillian Joseph, pretože jej „mäkký, sploštený birminghamský prízvuk“ je jedna z prvých informácii, ktorá je v texte podrobne opísaná. Tým sa však nezvyčajnosť použitia tohto média zďaleka nekončí.

Po chvíli čítania začína byť jasné, že nejde o bežný doplnkový audiosprievodný materiál. Ukazuje sa, že tento text predstavuje hybridný tvar medzi audiosprievodcom, kurátorským textom, kolaboratívnym umeleckým dielom a dokonca aj svojbytnou verziou celej výstavy. Elaine Lilian Joseph sa prostredníctvom neho namiesto nevýraznej postavy v pozadí stáva významnou spolutvorkyňou podstatnej časti inštalácie. Hoci autorkou textu je McArthur, citeľne sa v ňom odráža osobitá a kreatívna prax druhej spolutvorkyne.

V jednej časti audiosprievodca skutočne popisuje predmety vystaveného environmentu, avšak striedavo odkazujúce na inštaláciu v mumoku a Abteibergu. Rozhodne sa však nedrží zvyčajnej, teda odosobnenej, prehľadnej a konzistentne usporiadanej podoby tohto „žánru“. Miestami pripomína skôr báseň. Ako celok je audiosprievodca rozdelený na osem častí, z ktorej každá má vlastný názov a osobitú formálnu podobu. Niektoré časti sú spolutvorené príspevkami od ďalších autorov a autoriek textu alebo prekladu.

V audiosprievodcovi výstavy je veľmi výstižne obsiahnutá celková (a neredukovaná) podstata tohto konceptuálneho projektu. Park McArthur, ktorej tvorba vo všeobecnosti vychádza z osobných skúseností a spoločenských súvislostí zdravotného znevýhodnenia a závislosti, vytvára výstavu, v ktorej otázky zrovnoprávnenej skúsenosti a prístupu k umeniu a kultúre určujú formu a zmysel tohto projektu. Práve prístupnosť (accessibility) je slovo, ktoré sa mi s tvorbou McArthur spája asi najvýraznejšie, čo zďaleka nevyplýva iba z témy fyzicky vystavených diel. V tomto prípade je totiž sám audiosprievodca a jeho čítanie alebo počúvanie plnohodnotnou a validnou skúsenosťou výstavy Contact M, ako to v ňom uvádza aj sama autorka. Okrem iného priznáva i skutočnosť, že hoci tvorba audiopopisu býva zvyčajne spojená s osobnou prítomnosťou na výstave a priamou skúsenosťou s ňou, ona sama ani ďalší spolutvorcovia či prispievateľky počas tvorby výstavy osobne nenavštívili ani jednu z menovaných inštitúcii (mumok a Abteiberg). Obe verzie audiosprievodcu sú voľne dostupné online na stránkach inštitúcii. Contact M je tak krokom v ústrety aj tým divákom a diváčkam, pre ktorých je z rôznych dôvodov nemožné či komplikované výstavu navštíviť fyzicky. Textová i zvuková verzia sprievodcu sú navrhnuté a vytvorené tak, aby žiadna z nich nebola nadradená druhej – teda substitučná. Tým je prakticky zrovnoprávnená skúsenosť diváctva so sluchovým aj zrakovým postihnutím. 

Aby som však úplne neopomenula aj diela vystavené vo fyzickom priestore výstavnej sály mumoku, vyzdvihnem aspoň dve z nich, ktoré sú z môjho pohľadu umelecky najúčinnejšie. Softly, effectively (Jemne, účinne) z roku 2017 predstavuje kompozíciu hliníkových tabúľ, aké sa využívajú na výrobu značiek visiacich nad viacsmernými diaľnicami, avšak bez akejkoľvek potlače či nápisu. Názov naráža na americkú Deklaráciu Federálnej správy ciest, v ktorej sa uvádza, že dopravné značenia údajne komunikujú „jemne, účinne a autoritatívne“ (softly, effectively, authoritatively), pričom zámerne vynecháva posledné slovo. Toto opomenutie súznie s vizuálnou formou diela, v ktorom prostredníctvom absencie akejkoľvek potlače chýba, respektíve odpadá „príkaz“ či direktívnosť. 

Dielo Carried and Held (Prenášaná a držaná) kontinuálne vzniká od roku 2012. Nesie formu muzeálnej popisnej tabule, na ktorej je uvedený stále sa rozrastajúci zoznam ľudí, ktorí v priebehu bežného života McArthur zodvihli či preniesli. Tento zoznam je s každou ďalšou výstavou aktualizovaný a čoraz rozsiahlejší. Keďže umelkyňa je zdravotne znevýhodnená, dielo sa dotýka intímnej skúsenosti s osobnou asistenciou, ktorej prijímanie aj poskytovanie je v súčasnej spoločnosti, oslavujúcej predovšetkým individualizmus a nezávislosť, často vnímané s rozpačitosťou. 

Projekt Contact M je pozoruhodným konceptuálnym počinom, ktorý význam prístupnosti v kontexte umenia a kultúrnych inštitúcii rozširuje o ďalšie dimenzie. Výstavu je možné navštíviť i z pohodlia vlastnej obývačky. Na druhej strane, prístupnosť je tu v istom zmysle obmedzená. Výstava nie je ľahko interpretovateľná a vstrebávanie podnetov a „vodítok“, ktoré ponúka, má miestami od hladkého a intuitívneho procesu veľmi ďaleko. V tomto ohľade je prístupná skôr pre diváctvo s intelektuálnou kapacitou interpretovať konceptuálne diela a s odpovedajúcim rozsahom pozornosti. Text audiosprievodcu síce nie je čitateľsky náročný, predsa však má pomerne nezvyčajnú a rôznorodú formu, pričom i jeho obsah sa od popisu konkrétnych vystavených artefaktov často úplne odkláňa a vytvára svoj vlastný autonómny svet. Viem si predstaviť, že tento formát by mohol výrazne zmiasť diváctvo, ktoré má neurovývojové znevýhodnenie. Pre mňa ako osobu žijúcu s ADHD bola výstava spočiatku veľmi mätúca a ťažko prístupná, a našla som si k nej cestu až vytrvalým intencionálnym úsilím.

Výstavu však treba v každom prípade oceniť ako vo všeobecnosti nepochybne zaujímavý konceptuálny experiment, ktorý ale zároveň núti zamýšľať sa nad tým, ako by projekt mohol vyzerať, ak by zámerne pracoval napríklad aj s prístupnosťou pre diváctvo s rôznymi formami neurodivergencie.

Park McArthur / Contact M / kurátorstvo: Susanne Titz, Alke Heykes, Matthias Michalka / Museum Abteiberg, mumok - Museum moderner Kunst Stiftung Ludwig Wien / 15. 3. – 28. 9. 2025

Foto: Simon Vogel, Museum Abteiberg