Anketa 2025

Redakce Artalku vám také přeje vše nejlepší do nového roku! Ať je oblast současného umění prostorem, v němž vznikají nejen kvalitní umělecká díla nebo výstavní projekty, ale také se zde i nadále rozvíjí citlivé pozorování světa kolem nás, kritické myšlení a solidarita.

Magdalena Michlová, teoretička kultury a socioložka

Přes svůj droboučký formát pro mě jeden z nejzásadnějších počinů roku představuje publikace mého oblíbeného nakladatelství UTOPIA LIBRI 1548, vzniklá k výstavě Petra Bosáka, Roberta Jansy a Adama Macháčka v ostravské galerii PLATO. Přestože jsem výstavu osobně nenavštívila, zin vydaný jako doprovodný materiál pro mě funguje jako svébytný formát, který přes reference na sociální teorie utopie, rozhovory a fragmenty z pestrého spektra zdrojů otevírá utopie v množném čísle – jako něco křehkého a výbušného zároveň a nikdy nehotového. Nenápadnost tohoto zinu, který jsem si pořídila na letošním Světu knihy, považuji za mimořádně silné gesto.

Lucia Tkáčová, vizuálna umelkyňa

Po únose FPU Martinou Šimkovičovou, Lukášom Machalom a ich nohsledmi nás na Slovensku čaká pusté obdobie vyhladovaných inštitúcií, výstav co-dům-dal a uspokojovania sa s málom.

Práve preto začnem novou stálou expozíciou Komédia ducha vo Východoslovenskej galérii v Košiciach. Odkedy som v galériách programovo prestala čítať popisky a sprievodné texty, vyhľadávam výstavy, ktoré fungujú aj bez mapy, ktoré „niečo robia“ aj bez vysvetlenia. Komédia ducha taká je – niesla ma od začiatku (skoro) až do konca, mohla som sa oprieť o jej zreteľný a pevný oblúk a (poväčšine) dobre vybraté diela ma udržiavali vo zvedavom objavovaní. Oprávnene sa obávam, že ďalšia relevantná stála expozícia v slovenskej inštitúcii tak skoro nevznikne a Komédia ducha nadlho ostane príkladom dobrej praxe.
Ku koncu roka v Galérii mesta Bratislavy otvorili výstavu Dym a zrkadlá, ktorá hĺbkovo a presne analyzuje súčasný stav sveta, jeho vinníkov aj obete. Viacgeneračná výstava kurátorovaná Mirou Keratovou je vizuálne sýta, politicky nebojácna a obsahovo aj formálne výstižne skomponovaná. Zároveň je dobrým prehľadom, aké umenie sa robí na Slovensku v časoch polykríz, rozkladu a beznádeje. Za objav považujem obrazy Michala Šumichrasta a ako vždy ma potešila trefná Lucia Dovičáková.

Páčil sa mi aj celoročný program galérie Medium v Bratislave, vydarený projekt Dom Vanek Zuzany Bodnárovej a Svätopluka Mikytu, ktorý právom priťahuje čoraz väčšie publikum, výstava Ešte predtým ako to povieš Simony Gottierovej a outfit Ľuboša Kotlára na odovzdávaní Ceny Oskára Čepana.

Miloš Vojtěchovský, kurátor, teoretik a zvukový umělec

Za zásadní událost roku 25 pokládám například výstavu kurátorek Karolíny Pláškové a Nely Kuhnové Svědectví prostoru. Role architektury v ochraně lidských a environmentálních práv v Galerii Jaroslava Fragnera v Praze. Představila tři projekty, které se rozšířenému poli současné architektury věnují - kolektivu Forenzní Architektura z Velké Británie, Forensis z Německa, Alison Killing z Nizozemska a Velké Británie a libanononského Beirut Urban Lab. Poslední zmíněný kolektiv zmapoval dlouhodobé násilí židovských osadníků a IDF v Gaze a na Západním břehu: destrukci domů, zamědělství a infrastruktury ve snaze o vymazání kolektivní paměti krajiny, kde žije palestinské obyvatelstvo po mnoho generací. Výstava byla rozhodnutím rektora ČVUT dne 16. ledna 2025 předčasně ukončena, poté co galerie odmítla umístit k instalaci rektorův vysvětlující komentář. To bylo patrně spuštěno po přednášce Ahmada Gharbieha, po které byla část výstavy Beirut Urban Lab, na základě obvinění z podpory terorismu a antisemitismu uzavřena pro veřejnost.

Za druhé bych měl zmínit výstavy a  doprovodné programy minigalerie Art Brut v Dittrichově ulici, která poskytuje prostor vrstvě umělecké komunity, většinovou společností často přehlížené. Rád bych byl navštívil například výstavu Trevora Paglena, Hide the Real, v Neuer Berliner Kunstverein (n.b.k.). Nicméně je to další položka v řadě výstav, které jsem neviděl, knih, které jsem nestihl přečíst a filmů, které jsem nestihl. Název výstavy pokládám za výstižný, nejen pro současné výtvarné umění, ale i pro celý kulturní provoz.

Damages to the buildings in Gaza. Source: Beirut Urban Lab based on data from UNOSAT

Adam Macko, vizuálny umelec a kurátor, mestský kurátor mesta Prešov

Úvodom zmienim antiudalosť – ako celok sériu zásahov politickej reprezentácie do chodu kultúrnych inštitúcií (Fond na podporu umenia, Slovenská národná galéria – múzeum – divadlo, zoznam pokračuje ...). Neprekvapivo, cieľavedome, diletantsky, chaoticky či (asi) priamo z manuálu alt-right akceleracionizmu, rozklad sa podaril. Dezintegrácia kultúrneho ekosystému sa naplno prejaví práve v nadchádzajúcom roku. Imunitná reakcia komunitnej solidarity (Slobodná národná galéria, We love BIB a iné) bude ďalej otestovaná najmä v regionálnych inštitúciách a samosprávach, sám som v očakávaní, či predsa nenastane dočasne umlčané obdobie. Tým premosťujem k highlightom – jedným z nich pre mňa bola kolektívna výstava Mlčíci jaro v Národnej galérii v Prahe (kurátorka Eva Skopalová) s mimoriadnou organickou architektúrou inštalácie. Na slovenskej scéne v posledných rokoch opakovane oceňujem počiny Východoslovenskej galérie v Košiciach – v tomto roku násobne. Nová stála expozícia Komédia ducha (kurátorstvo Štefánia Ďuricová a Miroslav Kleban) fluidne prepojila medzigeneračné penzum od Jasuscha, Bauera, Bartusza, Bartuszovej, Lehockej, Blaža, Sikoru, Fialovej po Maščáka. Unikum. Rovnako skvelá bola spolupráca VSG s Botanickou záhradou UPJŠ v Košiciach (kurátorka Zuzana Janečková) v rámci viacerých interdisciplinárnych a interaktívnych formátov ekologických dialógov umenia a vedy, zachovania kultúrneho a prírodného dedičstva ako eskapizmu dočasných vykoľajených štruktúr. Z domácich kútov vyzdvihnem Pamätník neuskutočnenej svatby v parku na Sídlisku III. v Prešove, ktorý sa otváral v júni – príklad novej kvalitnej umeleckej intervencie vo verejnom priestore z koncepcie architektonického štúdia DOXA v objektovej realizácií Petra Beňa, ktorý má taký potrebný potenciál udržateľnej spoločenskej pamäti práve dnes. Ešte pridám Sedimenty sveta v Galérií mesta Bratislavy – kurátorka Naďa Kančevová a VUNU na Vienna Contemporary – kurátor Niki Bernáth a mimo vizuálneho umenia heslovite knihy Nehybný pútnik od Wendella Berryho (vydavateľstvo Kapitál) či Slobodnú od Ley Ypi (Absynt). No a z hudby vo mne stále vibruje Mŕtva revolúcia od Denisa Banga (Fvck_Kvlt).

Pamätník Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej v Prešove, Foto: Tomáš Telepák.

Valentýna Janů, umělkyně

Pro mě je jednou z hlavních událostí roku, ostatně jako každý rok, festival PAF Olomouc. Čtyři dny mixující současné umění, hudbu, pohyblivý obraz, přednášky, hry, performance i ponory do dějin umění. Jeho kouzlo možná spočívá ve schopnosti růst a nerůst zároveň. Udržuje si vytříbený čuch na aktuálno, aniž by podléhal zbytečné expanzi. Má téměř komorní atmosféru, ve které citlivě propojuje začínající umělce a umělkyně s etablovanými jmény i lokální a mezinárodní kontext. Přeji PAF týmu, aby přečkal cokoliv kulturu v dalších letech čeká. Potřebujeme ho.

Zuzana Psotková, performerka, manažérka a kurátorka performing art programu v Tabačke Kulturfabrik

Výstava Dávid Demjanovič a Jarmila Mitríková: Elixír. Prvá komplexná výstava ich tvorby bola zážitkom, ktorý som si dopriala na viackrát. Či už ide o staršie spoločné diela tejto tvorivej dvojice, alebo o nové samostatné diela Dávida a Jarmily radosť pri ich dešifrovaní je pre mňa rovnako veľká. Hovoria o našej krajine, pripomínajú dávne budovateľské časy v spojení s halucinačnými obrazmi a maskami, v ktorých môžete hľadať vlastné odkazy a prežiť vlastné dobrodružstvá.

Introspektívne sólo Michala Heribana – I am placebo / Ja som placebo. Tanečno-vizuálna performancia skúma relativitu prítomného okamihu a zdôrazňuje význam uvedomenia si a možnosti transformácie. Strhujúce nasadenie tanečníka a hudba Jozefa Vlka, ktorá mu je rovnocenným partnerom je zážitkom, na ktorý sa nezabúda.

Dávid Demjanovič a Jarmila Mitríková: Elixír. kurátorka: Zuzana Janečková, Foto: Facebook Východoslovenská galéria v Košiciach

David Bláha, historik umění a výtvarný kritik

Pokud bych měl jmenovat některé zásadní letošní události jako výtvarný redaktor A2, určitě bych zmínil monumentální výstavu Kláry Hosnedlové v berlínském Hamburger Bahnhof anebo připomenul letní spuštění státního registru, který má bohužel do funkčního „statusu umělce“ ještě daleko.

Když bych mluvil osobněji, tak při zpětné rekapitulaci tohoto roku ve mně stále silně rezonují dvě pražské výstavy malířky Ladislavy Gažiové v Muzeu Kampa a v Karpuchina Gallery, dystopická výstava Poetics of Encryption v Galerii Rudolfinum či silná generační výpověď umělkyně Kvet Nguyen Kým voda nezmyje breh v Galérii mesta Bratislavy. Jako zásadní však nevnímám jen monumentální výstavy v zavedených institucích, ale také menší projekty v nezávislých prostorech a různé komunitní akce. Vstříc nejisté budoucnosti je to totiž právě zde, kde si připomínám, proč to vlastně celé děláme.

Ladislava Gažiová / Čekání / kurátor: Jan Skřivánek / Museum Kampa / Praha / 29. 4. – 8. 6. 2025. Foto: M. Šimral, Museum Kampa

Adrián Kobetič, historik umenia a riaditeľ Galérie Jána Koniarka v Trnave

To, čo by som označil za udalosť roka v kultúre na Slovensku, nebola vlastne ani tak jedna udalosť, ale skôr séria situácií. V ich jadre sa odohrávali diskusie sústreďujúce sa na otázky vízií a stratégií kultúry v období „po“. Väčšina ľudí pracujúcich v tejto oblasti asi chápe, že ide o éru po skončení mandátu súčasného vedenia ministerstva, ktoré, ako veríme, nás čaká o necelé dva roky. Práve spoločné diskusie plné odbornosti, spolupatričnosti a odhodlania systematicky resuscitovať procesy kultúry na národnej úrovni považujem v uplynulom roku za kľúčové. Napĺňajú ma nádejou, ale aj chuťou tvoriť. Myslím, že aj napriek tomu, že nás asi čaká ešte náročné obdobie, je dôležité zahodiť skepsu, pozerať sa spoločne za horizont tohto dočasného režimu a už teraz začať spoločne na všetkom pracovať.

Ak by som mal však predsa ešte vypichnúť nejakú výnimočnú udalosť na poli vizuálneho umenia, spomenul by som tohtoročnú Cenu Oskára Čepana. Kvalita jej organizácie, založená na intenzívnej spolupráci medzi verejnou správou a tretím sektorom, absolútne profesionálnej produkcii plnej top odborníkov a odborníčok, ale aj na vysokých ambíciách jej tvorcov a tvorkýň, pre mňa v tomto roku znamenala veľmi veľa. Som za ňu naozaj vďačný a preto by som ju označil za „moju naj“ udalosť roka 2025 v kultúre na Slovensku. Zároveň pri tejto príležitosti pozývam k nám do GJK po Novom roku na výstavu!

Vladimír Kokolia, umělec

Největšími událostmi pro mě bylo, co jsem viděl pod rukama lidí našeho ateliéru na AVU v Praze. Vrací se mi třeba prazvláštní kresbičky Metoděje Kinclera, žasnu nad technickou imaginací Václava Valdy, napojuju se na vášeň Petra Klímy pro myšlenkové prostory, nebo si připomínám tu událost, že Katka Benešová v sobě našla rozenou malířku. No, a osobně se mi velké šoky udály, když si Katka Šedá ve Veletržní 61 jako téma vzala Kokoliu.

Jana Babušiaková, kurátorka a kritička, projektová manažérka v Liptovskej galérii P. M. Bohúňa

Pokračujúci rozvrat FPU, nedostatok profesionality v Slovenskej národnej galérii, ale aj politika, ktorá na súčasné umenie maľovala terč, silne rámcovali dianie v kultúre. Pamätáte si ešte, že tento rok premiér SR Robert Fico vôbec po prvýkrát za svoje štyri funkčné obdobia navštívil Slovenskú národnú galériu a vyjadril svoje názory na súčasné umenie, vystavené v rámci expozície Model: Múzeum súčasného umenia? Depozit plný „slovenských obrazov“ sa stal útočiskom ilúzie harmonickej minulosti, zatiaľ čo prítomnosť bola medzi riadkami označená za akúsi cudzorodú nepochopiteľnú hrozbu.

Zásadnou udalosťou nepochybne bolo, že súčasné umenie dokázalo mať hlas – nielen vo verejnom diskurze formou protestov iniciatívy Umenie nebude ticho!, ale i výstavami pod hlavičkou Slobodnej národnej galérie vo verejnom priestore, ktorých blízkosť pri našej erbovej galerijnej inštitúcii mimovoľne poukázala na rozdiely v ich otvorenosti, dynamike a spôsobe prístupu k publiku.

Rada by som však vyzdvihla aktivity nezriaďovanej kultúry, a to predovšetkým v regiónoch. Ich pôsobenie, stojace na zapálenej činnosti jedincov a na neistých finančných základoch, dokáže prinášať porozumenie a súznenie genia loci s aktuálnymi témami – takým bol pre mňa festival ArtWife v Liptovskom Mikuláši, tento rok venovaný odvahe. Osobne zásadným zážitkom pre mňa bolo ukončenie činnosti multižánrového centra T3 – kultúrny prostriedok, s ktorým som spolupracovala sedem rokov na výstavnom programe. Rozhodnutie tímu odísť pred vyhorením považujem za veľmi zodpovedné voči vlastnému zdraviu i projektu, ktorý tak ostal ušetrený pomalej straty náboja. Po nanebovstúpení T3 tu ostali silné osobnosti, kreujúce ďalší program a pripomínajúce, že energia vložená do tohto projektu nezmizla bez stopy.

ArtWife Festival, Liptovský Mikuláš, 2025, Foto: Ján Humaj

Andrea Průchová Hrůzová, teoretička vizuální kultury

Výstava Historie potenjalne v polské národní galerii Zachenta v kurátorské koncepci usilovala o využití konceptu "potenciální historie" filozofky a umělkyně Ariely Aishi Azoulay (Potential History. Unlearning Imperialism, London: Verso, 2019), jehož smyslem je sledovat komplexní provázanost historicko-politických procesů mimo naučené trasy dominantních narativů a mocenských center, a tedy skrze okraje, marginality a ruptury. Výstava v kontextu současných válek a genocid přinesla unikátní soubor aktuálních uměleckých děl, které v rámci dialogických konstelací promlouvaly o palestinské a ukrajinské rezistenci, strategiích kulturní a vojenské oprese koloniálních mocností minulosti a dneška a o reparativních dynamikách mezi evropským a africkým kontinentem. Z výstavy jsem si odnášela otázku, zda a za jakých podmínek by v českém prostředí velkých institucí byla taková výstava možná.

Beata Jablonská, historička umenia a pedagogička

Ocenenie Biela kocka za prínos v oblasti galerijných činností 2025. Aj keď účel ceny znie trochu kostrbato, udeľovanie odbornej ceny pre odborníčky a odborníkov za výstavu, publikáciu odborný a pedagogický projekt je v dnešnej dobe kobercového tunelovania kultúrnych inštitúcií dobrou správou. Darí sa to zaiste aj preto, že regionálne galérie združené vo svojom vlastnom „spolku“ Rade galérií, nepatria pod správu Ministerstva kultúry SR (Slovenská národná galéria zo združenia pred pár rokmi vystúpila) a sú schopné (zatiaľ) uhájiť si v tomto silovom boji svoj nezávislý priestor. Preto Cena Bielej kocky, ktorá sa tento rok udeľovala už ôsmykrát, nebola len symbolickým insiderským gestom vzájomného oceňovania, ale aj apelatívnou správou o silnom a kompetentnom potenciáli jednotlivých mestských a regionálnych galérií a vzájomne presieťovaných a obetavých ľudí v nich. Lebo to sú dnešní Hrebendovia, Andrejovia Kmeťovia, Gisely Weyde či Alžbety Güntherové-Mayerové. Považujem to popri platforme Otvorenej Kultúry! a iniciatívach Umenie nebude ticho! či We Love Bib/We Boycott Bib 2025 za dôležitú odbornú a v dnešných časoch zvlášť potrebnú iniciatívu.

Ivana Hrončeková, kurátorka

Dlhodobo vo mne rezonuje programová séria Ať kvete sad nadějí brněnskej platformy Terén a kolektívu Resistance Support Club. Obzvlášť cenným pre mňa bola performance a stretnutie s ukrajinskou umelkyňou Alevtinou Kakhidze a Tetianou Khodakivskou. Za pozornosť určite stojí aj zin Kdyby moje slzy měli sílu, ktorý projekt završoval. Obsahuje rozhovor s Alevtinou a Tetianou, ale aj rozhovory s členstvom kolektívov odporu, akými sú Zla Mavka, Yellow Ribbon alebo Crimean Combat Seagulls žijúcimi na okupovaných územiach. Súčasťou zinu je aj upomienkový print kresby anarchistu a umelca Davyda Chychkana, ktorý padol v boji v auguste tohto roka.

Ukrajinské umelkyně Alevtina Kakhidze a Tetiana Khodakivská, Ať kvete sad nadějí, organizovali Terén a Resistance Support Club, Brno, 31. 5. 2025. Foto: Polina Davydenko

Michal Stolárik, kurátor

Viac než akákoľvek udalosť sú pre mňa najzásadnejší ľudia, ktorí vedome zotrvávajú v súčasnom umení. Či už v pozícii pozorovateľov a prijímateľov, alebo ako aktívni činitelia – kurátori a kurátorky, umelkyne a umelci, autori a autorky, galeristi a galeristky, zberateľská obec či filantropické iniciatívy. Ľudia, ktorí pokračujú napriek polenám pod nohami, kritickým budgetom a často mizivému záujmu zo strany médií aj širšej verejnosti. Napriek tomu s jasnou snahou pomenúvať a artikulovať to, čo sa tu deje, vytvárať kontext a udržiavať diskusiu živú. Rovnako dôležitá je ich schopnosť a odhodlanie vynášať lokálne umenie smerom von a zároveň prinášať medzinárodné umelecké pozície k nám a citlivo ich zasadzovať do domáceho kontextu.

Z konkrétnych zážitkov by som vyzdvihol každoročný závan nádeje, inšpirácie a intenzívnosti vo všetkých smeroch v podobe podujatia Berlin Art Week ako koncentrovaného momentu, v ktorom sa prirodzene miešajú rôzne mierky, jazyky a formy súčasného umenia, od inštitucionálnych prezentácií až po nezávislé platformy.
Silným momentom pre mňa bola aj výstava Aleša Veselého „Retrospektiva – Alešville" v Národnej galérii v Prahe, ktorá ma po dlhej dobe vytrhla z každodennej reality a pripomenula mi emocionálnu, fyzickú, ale aj myšlienkovú silu umenia.

Cover ilustrace: Adéla Bierbaumer