Arbeit macht tot

Čelné predstaviteľky a predstavitelia nášho štátu nedávno obvinili ľudí z kultúry, že nevedia, čo znamená tvrdo pracovať a v podstate len parazitujú na práci tzv. „pracujúcej triedy“. Človeku sa pri takýchto slovách okamžite aktivujú kontexty, do ktorých takéto nebezpečné verbálne útoky spadajú. Jedným slovom: propaganda.

Nemienim v tomto komentári nariekať nad životom v prekariáte, ktorý sa týka veľkej časti ľudí pracujúcich v kultúre – bez víkendov za honoráre, o ktorých dehonestujúcej nízkosti často radšej mlčíme –, aj keď je to holá fakticita a žiadna sebaľútosť. Chcem sa najskôr pozrieť na vzťah práce a propagandy a následne na fenomén práce ako takej, na jej kvalitu a hodnotu. Obe oblasti sú predmetom rozsiahlych výskumov, takže nebudem objavovať nový vesmír, skôr by som len rád pripomenul niekoľko vecí.

Zneužívanie pojmu práce politickou propagandou nájdeme vo všetkých totalitných režimoch. Prvým krokom je ovládnutie verejnoprávnych médií, ich ideologizovanie a obsadenie výlučne lojálnym zamestnanectvom. Joseph Goebbels nahradil umeleckých kritikov a kritičky umeleckými redaktormi a redaktorkami. Ich úlohou nebolo len kríženie horizontálnej a vertikálnej propagandy (sieťový marketing viacúrovňovej propagandy), ale aj účelové polarizovanie spoločnosti pomocou zneužívania pojmu práce na emočné manipulácie. Nemecká redaktorka Bettina Feistel-Rohmeder roku 1933 píše: „Z nemeckých múzeí majú byť odstránené všetky produkty so svetoobčianskym a boľševickým charakterom. Musíme ich predstaviť verejnosti nahromadené na jednej kope so všetkými sumami, ktoré za ne boli zaplatené z daní nášho pracujúceho národa, s menami všetkých zodpovedných riaditeľov múzeí, ktorí dopustili tieto nákupy, pričom tieto diela ‚neumenia‘ poslúžia už len jednému jedinému účelu – budú nahádzané ako palivo do pecí verejných budov a inštitúcií, aby ich zohriali.“^[1]

Práca sa stala jedným z centrálnych motívov nacistickej ideológie. Všetci velebitelia zničenia občianskej spoločnosti (Martin Heidegger, Carl Schmitt, Ernst Jünger atď.) oslavovali prácu, pomocou ktorej sa ľud skutočne zomkne proti konkurentom uprostred teritoriálno-ekologickej paniky – napríklad proti „slovanským beštiám“ na Východe. Manický pracovný étos sa rozliezol do všetkých kútov spoločnosti: od pracovných piesní cez stavbu koncentračných táborov až po ženy v domácnosti. A tak sa tento „Arbeitsstaat“ (pracovný štát), ktorého „prvým robotníkom“ bol Adolf Hitler, postupne premieňal na mašinériu „Tötungsarbeit“ (práca zabíjania). Preto by nemalo nikoho prekvapiť, že výrazom „banalita zla“ sa snažila Hannah Arendt zdieľať svoje presvedčenie: u Adolfa Eichmanna, ktorý organizoval vyvraždenie šiestich miliónov ľudí, nepozorovala známky sociopatie, bol len priemerným byrokratickým úradníkom, ktorý dôsledne vykonával svoju prácu.

Po Osvienčime a gulagoch nie je viac možné prácu chápať ako automaticky pozitívnu hodnotu samu osebe. A v postupujúcej štvrtine 21. storočia sa otázka hodnoty práce ešte vyostruje. Odhliadnuc od problému robotizácie a automatizácie, ktorá predpokladá stovky miliónov ľudí bez práce, sme svedkami nepriestrelnej evidencie: veľká časť práce, ktorú vykonávame, nezabezpečuje, ale, naopak, znemožňuje základné podmienky pre život na tejto planéte. Čo s touto prácou?

Práca skutočne predstavuje problém. Ten, ktorého meno sa v našej krajine nevyslovuje, definoval prácu ako paradox: práca je praxou smrteľných bytostí, ktorou sa snažia oddialiť svoju smrť, čím sa k nej o to viac približujú, pretože vydávajú sily, ktoré sú schopné čím ďalej, tým menej regenerovať. Táto poučka z 19. storočia je ako uliata na jeden z našich civilizačných problémov, ktorý máme s konečnosťou.

Milé predstaviteľky a predstavitelia tohto štátu, aké sú vaše odpovede na tieto rozpory a vnútorné konflikty historicky podmieneného konceptu práce, ktorou sa prekopávame k ekocíde a globocíde? Popri tom, ako tvrdo pracujete, tak tvrdo, že mladí ľudia odtiaľto utekajú, vedzte: aktuálne kroky súčasného ministra životného prostredia s neonacistickou „minulosťou“, ktoré pod zámienkou ťažby lykožrútom napadnutých smrekov viedli k výrubu vyše 200-ročných zdravých javorov, jedlí a bukov vo vzácnej lokalite Studienec v Nízkych Tatrách, nie sú tvrdou prácou, ale zrejme kriminálny čin. A pritom jednou z vašich úloh je zabezpečiť podmienky pre dôstojný život aj budúcim generáciám.

Československý Žid Tibor Wohl, preživší Osvienčimu, korigoval cynickú nacistickú genocídnu formulu „Arbeit macht frei“ na „Arbeit macht tot“. Ďalšiemu preživšiemu, talianskemu chemikovi a spisovateľovi Primovi Levimu sa v Osvienčime dookola snívala jedna nočná mora: ocitol sa uprostred slnečného dňa a bol voľný, bolo po všetkom. Rozbehol sa medzi ľudí a hekticky im svedčil o tom, čo sa stalo, čo prežil. Lenže ľudia mu neverili. Levi vtedy ešte netušil, že toto bol skutočný kalkul vysoko postavených nacistov: robíme tu niečo také strašné, že aj keby sa to prevalilo, aj tak tomu nikto neuverí.

Na Slovensku (rovnako ako v celej EÚ) zažívame vzostup krajnej pravice. Jej agenda je naprieč európskym spektrom úplne jednotná: popieranie klimatickej zmeny, relativizovanie holokaustu, relativizovanie ruských vojnových zločinov na Ukrajine, spochybňovanie základných vedeckých konsenzov, xenofóbia, mizogýnia, homofóbia, transfóbia atď. Je tu však jeden menovateľ, v ktorom sa všetky tieto agresívne aspekty spájajú: krajná pravica mu hovorí „systém“, ale má tým na mysli demokraciu. Z pohľadu jej záujmov je jej antiekologická, antiklimatická agenda veľmi dôsledná. Inštitút pre výskum následkov klimatickej zmeny v Potsdame v spolupráci s Columbia University v NY po rokoch výskumov dospeli k predpokladu, podľa ktorého sú základné demokratické štruktúry udržateľné zhruba do dvoch stupňov oteplenia. Po prekročení dvoch stupňov sa piliere ako právny štát a garancia základných ľudských práv otrasú v základoch. Vyzerá to, ako keby to všetky tie SNS, Republiyka, FPÖ, AfD, PVV atď. chceli urýchliť: nie viac, ale menej biodiverzity, nie menej, ale viac CO₂. Na tejto ceste k plochej Zemi útočia čoraz vehementnejšie proti tým, ktorí sú podľa nich „nepracujúci“: umelkyne a umelci, vedkyne a vedci atď. Používajú pri tom doslovné autentické nacistické rétorické figúry, ktoré sú natoľko okaté, až tomu akosi stále nemôžeme uveriť. Ale hádam už dozrel čas, keď po prehliadnutí ich transparentných deštruktívnych projektov bude nasledovať jasné NIE! Vzdor sa ešte len začína.

^[1]  FEISTEL-ROHMEDER, Bettina. Deutsche Kunstbericht 69/1933. In: Im Terror des Kunstbolschewismus. Urkundensammlung des „Deutschen Kunstberichtes“ aus den Jahren 1927-33, Karlsruhe: C.F. Müller, 1938, s. 181. Citované podľa: FLECKNER, Uwe, ed. Angriff auf die Avantgarde: Kunst und Kunstpolitik im Nationalsozialismus. Berlin: Akademie Verlag GmbH, 2007, s. 194 – 195. (preložil R. Š.)

Foto: Robo Švarc