K.O. Popoluška

Téma femicídy (zabíjanie žien na základe ich rodu či pohlavia) je v súčasnom umení čoraz frekventovanejšia. Žiaľ, je to pochopiteľné. Intenzita extrémneho násilia páchaného na ženách globálne narastá a je len ďalším z otrasných prejavov hypertrofovanej maskulinity dožívajúceho patriarchátu.

V Halle G v MuseumsQuartier vo Viedni nás víta hlasová nahrávka: počuť ženský hlas, ktorý matne opisuje útržky jednej noci, čiastočne prežitej asi v bezvedomí, niekde uprostred lesa. Na pódium prichádza autorka. „Ahoj. Volám sa Carolina Bianchi a nie som hlavnou postavou tohto predstavenia. Hlavnou postavou je Pippa Bacca.“ Takto civilne začína svoju performanciu Nevesta alebo Dobrú noc, Popoluška brazílska performerka Carolina Bianchi v prvých dňoch Wiener Festwochen 2024. V bielej blúzke, bielych nohaviciach a bielych kovbojských čižmách rozohráva svoj set spôsobom, ktorý evokuje, že najbližšie dve hodiny budeme účastníkmi a účastníčkami dnes už pomerne bežného formátu performatívnej prednášky. Na plátne sa objaví renesančný obraz. Vidíme nahú ženu bežiacu lesom, na ktorú sa vrhajú psy a prenasleduje ju rytier na koni s vytaseným mečom. Performerka nám vysvetlí, že ide o cyklus malieb od Sandra Botticelliho s názvom Príbeh Nastagia degli Onesti. Nastagio je jedným z protagonistov zbierky Dekameron od Giovanniho Boccaccia. Je to zbohatlík v meste Ravenna, ktorý sa zamiluje do mladej ženy z vysokopostavenej rodiny. Ona túto lásku neopätuje, čo privádza Nastagia k viacerým pokusom o samovraždu, po ktorých ju znenávidí. Jedného dňa sa Nastagio prechádza píniovým lesom a zjaví sa mu scéna brutálneho honu na mladú ženu. Pokúša sa ju zachrániť, ale rytier Guido degli Anastagi ho od toho odrádza – zverí sa mu, že dievčinu miloval, no ona ho odmietla, a preto musí každý piatok podstúpiť vlastnú smrť počas toľkých rokov, koľko mesiacov ho odmietala. 

Nastagio vycíti príležitosť. Nasledujúci piatok usporiada na tomto mieste banket a pozve svoju milovanú/nenávidenú aj s rodinou. Presne, ako očakáva, podvečer sa scéna honu zopakuje aj s rytierovým vysvetlením. Efekt Nastagiovej manipulácie je účinný: zľaknutá žena, podporovaná rodinou, mu konečne prejaví lásku a hneď v nedeľu sa vezmú. Ako uzatvára rozprávačka Boccacciovej novely, mladé ženy z Ravenny boli touto príhodou také vydesené, že sa zo strachu oveľa ochotnejšie podvoľovali mužským nápadníkom ako predtým. Botticelli dokončil svoje ilustrácie roku 1483, deväť rokov predtým, ako Kolumbus dorazil k brehom Ameriky.

Následne nám Bianchi predstaví hlavnú protagonistku. Pippa Bacca bola talianska performerka, ktorá sa vo svojej poslednej performancii Brides on Tour (2008) vydala so svojou umeleckou partnerkou Silviou Moro v svadobných šatách stopom z Milána cez krajiny Balkánu, Turecko až do Jeruzalema. Motto performancie „svadba medzi rozličnými ľuďmi a národmi“ malo demonštrovať vieru, že úprimnosť a dôvera môžu svetu priniesť zmierenie. Základnou podmienkou bolo, že musia nastúpiť do každého auta, čo im zastaví. (Na plátne vidíme fotky Pippy Bacca v svadobných šatách počas stopárskej performancie.) V momente, keď je Bacca ochotná nastúpiť k evidentne nebezpečnému šoférovi, ju Moro tesne pred Istanbulom opúšťa. 31. marca 2008 Pippu Bacca znásilnil a zaškrtil Murat Karataş. S mobilným telefónom, ktorý jej ukradol, natáčal krátko po vražde svadbu svojich známych. Polícia ho vystopovala po tom, čo si do mobilu vložil svoju SIM kartu.

Bianchi si sadne za biely stôl, na ktorom sa nachádza blikajúci pohár a kopa papierov. Oznamuje nám, že o chvíľu vypije nápoj, ktorý sa v Brazílii volá „Boa Noite Cinderela“ (Dobrú noc, Popoluška). Je to „K.O.-drink“, ktorý sa podáva ženám, aby upadli do bezvedomia a mohli byť bez odporu znásilnené. Bianchi rozdrví lieky na prášok, vysype ho do tekutiny a vypije. „Keď to zafunguje, upadnem do bezvedomia a zodpovednosť za mňa aj performanciu preberie môj súbor. Keď to nezafunguje, budem vám ďalej prednášať 500 strán svojich rešerší.“ Z publika sa ozýva smiech.

Bianchi vstáva od stola a ponára sa hlbšie do príbehu Pippy Bacca. Žiadna ľútostná sentimentalita sa nekoná. Vyhýbajúc sa hyperkorektnosti, manévruje na hranici bezohľadnosti, keď sa zvýšeným hlasom pýta, ako je vôbec možná takáto naivita. „Pippa Bacca, čo si si myslela? Čomu si verila? Ako to, že si nezaregistrovala to varovanie, keď ťa opustila tvoja najbližšia priateľka?“ Bianchi situáciu vyhrocuje a  útočí všeobecnejšie: „Zúrim, keď počujem to slovo: ekofeminizmus!“ Hrá hudba, Bianchi tancuje a spieva. Pozorujeme prvé príznaky únavy. Sadá si za stôl. Snaží sa prednášať ďalej, ale artikulácia a gestikulácia jej už spôsobujú zjavné problémy. Po chvíli sa z posledných síl vyštverá na stôl, ľahne si a upadne do bezvedomia.

Plátno za „spiacou“ Bianchi stúpa nahor. Na scéne vidíme auto s poznávacou značkou „Fuck Catharsis“. Prichádza kolektív performeriek a performerov. Bianchino telo prenášajú z miesta na miesto. Prezliekajú ju do nočnej košele. Otvárajú fľaše a oblievajú sa alkoholom. Jeho pach sa šíri priestorom. Je to iné ako pri fyzickom ubližovaní (ktorého príklady a parafrázy sú teoretickou súčasťou aj tejto performancie). Je to iné, ako keď si Angélica Liddell zarezáva žiletkou pásiky do kolien počas performancie Liebestod. Kde sa teraz nachádza Bianchino „vedomie“? V Halle G? V lese? Sníva? Paradoxne prežívam túto psycho-situáciu fyzicky – moje telo reaguje nepokojným vzrušením, akoby chcelo jej (bez)vedomie nájsť. Moje vnímanie je však zamestnané ďalším príbehom. Počas toho, ako performerky a performeri pracujú s priestorom a Bianchinim telom, počuť opäť zvukový záznam jej hlasu. Rozpráva nám príbeh brazílskeho brankára Bruna Fernandesa de Souza, ktorý nechcel platiť alimenty svojej milenke Elize Samudio za ich štvormesačného syna. So svojím gangom, ktorého súčasťou bola aj jeho manželka Dayana, Elizu uniesli, mučili ju, jej telo rozsekali a nakŕmili ním svojich rotvajlerov. De Souza bol odsúdený na 22 rokov, ale po štyroch rokoch bol prepustený. Vonku ho čakal dav fanúšikov a fanyniek so psími maskami.

Bianchino telo leží na pódiu, občas sa mierne pohne – je médiom tejto performancie. Kolektív okolo nej rozvíja tanečné choreografie. Jej hlas zo záznamu pokračuje. Opisuje nám, ako španielski „conquistadori“ zasiali v južnej Amerike brutálnu mizogýniu, keď beztrestne znásilňovali a zabíjali indigénne ženy. Domorodým obyvateľstvom prebrané kodifikované šialenstvo sa dedilo z otcov na synov a vnukov. Kto zahojí všetky tie rany? Tých štyristo ženských tiel ležiacich na skládke neďaleko mexického mesta Juaréz? Čo tu chceme dosiahnuť s filozofiou liečenia, o ktorej v súčasnosti denne počúvame? Tá idea prekonania! Existujú rany, ktoré sa nedajú zahojiť. Žiadne zmierenie neexistuje.

Performerky dvíhajú Bianchino telo a ukladajú ho na kapotu auta. Vyzliekajú jej nohavičky. Vnikajú do nej malou kamerou, ktorou snímajú útroby jej vagíny, na projekcii vidíme livestream detailov a zákutí. Bianchin hlas zo záznamu pokračuje: „Tá hnusná polievka, ktorú mám v ústach a pod jazykom po prebudení. Zmes slín, chémie a spermy. Narušená pamäť. Prečo toto znovu podstupujem? Som posadnutá. Odkedy som sa stala obeťou sexuálneho násilia, neviem s tým prestať. Snažím sa prísť na to, čo sa stalo? Spomenúť si? Pochopiť?“ Jedna z performerok vtláča Bianchi do útrob tekutinu pripomínajúcu spermu. Kolektív opúšťa pódium až na mladú čiernu transrodovú performerku, ktorá sa ponára do monológu. (Brazília je krajina s najväčším počtom vrážd transrodových ľudí na svete.) Z publika niekto kričí: „Artzt! Schnell!“ (Doktor! Rýchlo!) Performerka prestane hovoriť, čaká, váha, hľadí do publika. Zakrátko prichádzajú dvaja zdravotníci, ktorí zo sály vynášajú mladú ženu v bezvedomí. Performerka pokračuje: „O čo vám vlastne ide, Pippa Bacca a Carolina Bianchi, vy dve umelecké idiotky!“

Kolektív sa vracia na pódium. Prebúdzajú Carolinu Bianchi, ktorá sa pomaly, nechápavo orientuje v priestore a zmätene sa usmieva. Potlesk. Standing ovation. Až teraz mi dochádza tá časová paralelnosť: časová línia individuálnej bezvedomej performancie prelínaná divadelným timingom lapajúcim pozornosť publika.

Toto hybridné predstavenie kombinujúce prvky prednášky, performancie, tanečného a fyzického divadla, ma vypúšťa z Halle G v ťažko opísateľnom stave. O mladú ženu, ktorá odpadla, sa pri vchode starajú zdravotníci. Kde sú toalety? Mužské? Ženské? Ako sa dostať von? Na čerstvý vzduch! Čo sa mi dostávalo z výchovy patriarchov mojej rodiny? Môže ma „zachrániť“ moja bisexuálna nebinárna „identita“? Ako odpoveď počujem len výsmech brazílskej performerky: „Fuck Catharsis!“ Existujú rany, ktoré sa nedajú zahojiť. Možno sa s nimi dá len žiť. A možno aj nie. Je femicídne systémové vraždenie (popri ekocíde) štrukturálna záležitosť? Finálny rozsudok? Čo ďalej – vrátiť sa do Bratislavy?

Performancia A Noiva e o Boa Noite Cinderela je diskurzívne dôsledne vystavaná a štrukturálne pevne previazaná. Jednotlivé tematické línie a prepájania historických období, ktoré sú časovo od seba pomerne vzdialené (nezriedka sa pred touto metódou „dlhých mostov“ varuje), nakoniec bez zbytočnej difúznosti ústia v komplexnom zhustení problému femicídy s jej existenciálnou akútnosťou. Medzi praktikami španielskych kolonizátorov v Južnej Amerike v 16. storočí a femicídnymi hrôzami na skládke pri meste Juaréz sa sociálno-historický čas akoby zastavil. Popri tom nachádzame počas performancie rôzne implicitné kontexty, vzťahy a odkazy, ktoré ju úspešne chránia pred možnosťou jednoznačného chápania a interpretovania. Nakoniec aj centrálny slogan scénografie „Fuck Catharsis“ artikuluje nekončiacu dilemu európskych divadelných a performatívnych dejín. Od dionýzovských slávností ostáva otvorené, či ono čistenie (pôvodný význam gréckeho katharsis) prostredníctvom vnímania a prežívania agresie v divadle vedie k redukcii agresívnych impulzov v publiku, alebo či to nie je len kamufláž, ktorá odporuje transformačnému potenciálu divadla, diskutovanému najmä v posledných desaťročiach. Možná odpoveď na túto otázku je posunutá na individuálnu úroveň. 

A Noiva e o Boa Noite Cinderela  je prvou časťou trilógie s názvom Cadela Força (prekladá sa ako Bitch Force). Druhú časť môžeme očakávať budúci rok a bude zameraná na perspektívu páchateľa – na maskulinitu a bratstvo.

Carolina Bianchi / A Noiva e o Boa Noite Cinderela. Trilogia Cadela força – Capitulo 1 / Performerky a performeri: Alitta, Carolina Bianchi, Chico Lima, Fernanda Libman, Joana Ferraz, José Artur, Larissa Ballarotti, Marina Matheus, Rafael Limongelli / MuseumsQuartier, Viedeň / 19. 5. 2024

Foto: Wiener Festwochen / Christophe Raynaud de Lage