Avantgarda a (znovu)oslobodenie

Na pojem tipping point zväčša narazíme v diskusiách o klimatickej zmene a znamená bod zvratu, po ktorom už niet návratu. Možno si takýto bod predstaviť aj na trajektórii vývoja spoločnosti? Súčasťou skupinovej výstavy Avant-Garde and Liberation vo viedenskom mumok-u je inštalácia Tipping Point (2016) americkej umelkyne Zoe Leonard. Pozostáva z 53 na sebe naskladaných exemplárov prvého vydania knihy The Fire Next Time (1963) amerického čierneho kvírového spisovateľa Jamesa Baldwina. Každý výtlačok predstavuje jeden rok od vydania tohto textu, opisujúceho zničujúcu silu rasizmu, ktorý bol Baldwinovým varovaním adresovaným americkej spoločnosti a stal sa kľúčovým pre afroamerickú aj kvírovú komunitu. Časová os tejto inštalácie sa končí v roku 2016, keď bola jej autorka svedkyňou narastajúceho počtu policajných vrážd páchaných na čiernej komunite v USA. Nasledoval globálny rozmach hnutia Black Lives Matter, na druhej strane Trumpovo prvé prezidentské obdobie, útok na Kapitol, postrelené ucho. Ktorým smerom povedie cesta civilizácie: prevráti sa do ešte masívnejšej emancipácie alebo dostane knockout totality?

Body zvratu sú vskutku červenou niťou tejto multimediálnej výstavy. Priestoru na prízemí do istej miery dominujú upcyclingové „tapisérie“ The Afronauts (2021) umelca zo Zimbabwe Moffata Takadiwa, utkané z plastového odpadu – zubné kefky, vrchnáky, notebookové klávesy. Toto „kozmické“ skladisko technoodpadu exportuje skládky tzv. „tretieho sveta“ do vesmíru a upozorňuje na ďalší tipping point prebiehajúcej geologickej epochy antropocénu, ktorého sprievodným javom je šieste veľké vymieranie, keď každých sedem minút (približne doba čítania tohto textu) zmizne z tejto planéty jeden druh, nezriedka plný plastov či mikroplastov.

Kolektív The Otolith Group, založený roku 2002 v Londýne britskou umelkyňou Anjalikou Sagar a britsko-ghanským spisovateľom a teoretikom Kodwom Eshunom, prezentuje vo Viedni videoinštaláciu O Horizon (2018). Film sa začína recitálom básne bengálskeho básnika, filozofa a sociálneho reformátora Rabindranatha Tagoreho, ktorý v nej koncom 19. storočia imaginuje svet a umenie budúcnosti. O Horizon skúma z pohľadu súčasnosti sociálne a environmentálne vzdelávacie projekty na svetovej univerzite Visva-Bharati v Santiniketane, ktorú Tagore založil ako alternatívu k britskému vzdelávaciemu systému. Jej existenciu dnes ohrozuje hindu-nacionalistická politika súčasnej Indie. A bol to práve Tagore, ktorý ako jeden z prvých pochopil, kam povedie sprisahanie lokálnych skorumpovaných brahmanských elít s importovaným nacionalizmom a sociálnym darwinizmom. Začiatkom minulého storočia napísal: „Keď idea národa, ktorá dnes žne univerzálne uznanie, vzýva kult vlastného prospechu ako morálnu povinnosť, tak to vedie nielen k nivočeniu, ale predstavuje to dokonca útok na samotné základy prežitia ľudstva“ (Mishra, P., Aus den Ruinen des Empires, 2013, s. 277).

Okrem toho, že výstava rozprestierajúca sa na troch podlažiach mumok-u má globálny a (v najlepšom slova zmysle) kozmopolitný záber, ponúka aj široké spektrum médií a foriem. Subtílnejšie inštalácie ako Mahalia (2021) od amerického umelca Radcliffa Baileyho striedajú tie monumentálnejšie, napríklad One and the Many (2024) indického umelca Vivana Sundarama, pozostávajúca z 220 terakotových figurín. V iných kontextoch sa nachádza séria fotografických autoportrétov Les Bijoux (2002 – 2006) škótsko-ghanskej umelkyne a poetky Maud Sulter. Odkazuje na báseň Drahokamy (1857), v ktorej Baudelaire exotizuje svoju milenku Jeanne Duval, pochádzajúcu z Haiti, keď ju predstavuje odetú len do jej šperku. Duval bola v dejinách umenia známa ako múza Edouarda Maneta a Nadara, pritom jej vlastnej práci tanečnice a herečky sa venovalo minimum pozornosti. Maud Sulter sa podujala v priebehu viacerých rokov preskúmať a identifikovať sa s manévrovacími priestormi čiernej ženy uprostred umeleckej avantgardy vtedajšieho parížskeho „milieu“. Rôzne šperky, ktoré v tejto práci použila, sú presiaknuté dejinami otroctva a koloniálneho hospodárstva. Minimalistická, ale o to silnejšia je performatívna videoinštalácia Untitled, K.T.C.I. (2022) rakúskej umelkyne Belindy Kazeem-Kamiński, ktorej leitmotívom je výzva na oslobodenie mysle od  podmaňujúceho násilia: „Kill the Cop Inside.“ Odkazuje na brazílskeho divadelníka Augusta Boala, ktorý v 60. rokoch rozvíjal v „Divadle utláčaných“ performatívne umenie oslobodenia.

Na hornom podlaží mumok-u nájdeme koncepčne aj formálne dobre vystavané inštalácie Insectology in my body (2020 – 2021) a Insectopia (2020) slovenského umelca Roberta Gabrisa. Ako Gabris tvrdí v rozhovore s kurátorom výstavy Christianom Kravagna vo svojej monografii This Space Is Too Small For Our Bodies (2023, s. 65): „Moje umenie je (a musí byť) politické“. Jeho kresby, telesné autoodtlačky, videá z performancií sú osobným, veľmi intímnym manifestom, ktorý je súčasne horúco politický, pretože je to manifest kvírového Róma, ktorý  sa nielenže musel (a stále musí) konfrontovať so spoločnosťou, ktorá je dodnes homofóbna a rasistická, ale k tomu všetkému ešte aj s pedagogickými a umeleckými inštitúciami, ktoré často v mnohom za spoločnosťou vôbec nezaostávajú. Antropologické a etnografické klasifikácie, výstavy ľudí a ostatné brutálne formy útočiace na inakosť (othering) nám Gabris predostiera v bezprostrednej intenzite: „I don‘t emigrate, I don‘t assimilate, I don‘t integrate. If you want to identify my fingerprints, you have to go through my Insectopia.“ Súčasne s tým, ako sa Gabris stotožňuje so svojou rómskou kvírovou identitou, odmieta sa identifikovať ako rómsky umelec. A práve v tomto vykročení možno tušiť absolútne zásadný krok k niečomu, čo viacerí kontúrujú pojmom „radikálny univerzalizmus“ – stav mimo identity, keď ju už viac nebude treba. Fakt, že sa k tomu prikláňajú teoretičky a teoretici z takých odlišných táborov (ako Donna Haraway, Achille Mbembe či Omri Boehm), je poslom dobrej správy a pre umenie zásadným znamením šance, ktorú vetrí.

Výstava Avante-Garde and Liberation sa podujala preskúmať význam dekoloniálnej globálnej moderny pre súčasné umenie a jeho kritické konfrontácie s aktuálnymi hrozbami rasistického násilia, nacionalistických politík a neokoloniálnych ekonomík. V súvislosti s pojmom moderny sa jej podarilo vymaniť z eurocentrickej pozície a priniesť perspektívy z Indie, Afriky, Južnej Ameriky. Ponúka rozmanitý, a predsa kompaktný pohľad na rôzne emancipačné snahy a ich umelecké konceptualizovanie. Vo svojich kvalitách aj rozporoch odhaľuje ten súčasný tipping point ako socioenvironmentálny stav „už nie a ešte nie“; stav, z ktorého sa môžeme ako civilizácia prevaliť do skutočnej emancipácie alebo sebadeštrukcie. Moja mierna korekcia názvu naznačuje, že je toho toľko, od čoho sa po oslobodení treba oslobodiť: od prežuvaných naratívov (neo)liberalizovania, od devalvovanej formy identity, ktorou sa opíja radikálna pravica, od hľadania minimálnych nezhôd za každú cenu niektorých prúdov súčasnej ľavice, od hmly lží, ktorú rozprestrela zatiaľ posledná svetová klimatická konferencia COP28 v Dubaji, na ktorej sa zúčastnil historicky rekordný počet lobistov a lobistiek ropného priemyslu, pričom ich bolo viac než celkový počet delegátov a delegátok desiatich krajín najakútnejšie ohrozených klimatickou zmenou. Aj bájky znavenej diplomacie treba dekolonizovať, umožnilo by to pochopiť, nakoľko sú sociálne dynamiky prepojené s tými environmentálnymi.

Táto výstava potvrdzuje, že výzva Donny Haraway „Staying with the Trouble“ platí: zostať so všetkými trampotami – rodu, identity, antirasizmu, prekariátu, kvír-feminizmu – vydržať a tvoriť solidaritu všade a voči každému, kto ju potrebuje. Je to také jednoduché: stačí rozbaliť nový jazyk a otvoriť tam, kde ešte včera neexistovali žiadne dvere.

Mathieu Kleyebe Abonnenc, Omar Ba, Radcliffe Bailey, Yto Barrada, Mohamed Bourouissa, Diedrick Brackens, Serge Attukwei Clottey, william cordova, Atul Dodiya, Robert Gabris, Jojo Gronostay, Leslie Hewitt, Iman Issa, Janine Jembere, patricia kaersenhout, Belinda Kazeem-Kamiński, Zoe Leonard, Vincent Meessen, The Otolith Group, Fahamu Pecou, Cauleen Smith, Maud Sulter, Vivan Sundaram, Moffat Takadiwa / Avant-Garde and Liberation. Contemporary Art and Decolonial Modernism / Kurátor: Christian Kravagna / Co-kurátor: Matthias Michalka / mumok, Viedeň / 7. 6. – 22. 9. 2024

Foto: Georg Petermichl / mumok

Náhladový obrázok: Fahamu Pecou, A.W.N. (Artist with Negritude), 2012; s láskavým dovolením umelca a galérie Backslash, Paríž / mumok