Viac inakosti

Cukor – kedysi vyhľadávaná vzácna komodita, dnes zatracovaný ako lacný kalorický príjem. Sylvie Chalaye to formulovala výstižne: imperiálny frivolný rasizmus nikdy nechcel otvoriť oči k tej špine, čo sa skrývala za zlatom a purpurom.^[1] Zlato a purpur stáli na konci reťazca, ktorý poháňala cukrová trstina spolu s transatlantickým obchodom s otrokmi a otrokyňami, legitimovaným politickou zoológiou^[2] filozofov ako Thomas Hobbes či John Locke, ktorí boli akcionármi otrokárskych spoločností Virginia Company a Royal African Company, odkiaľ čerpali svoje zisky. Dnes sa toto „lacné sladidlo“ spája s miestnou chudobou a rasizmom voči rómskej komunite. Cukor je názov inštalácie umeleckej dvojice Ľuboš Kotlár & Robert Gabris, ktorí vytvorili odliatky svojich zdvihnutých pästí ako dočasných cukrových (krehkých) sôch, ktoré nás vítajú v priestore tranzit.sk ako memento nepoddajnej queer identity.

Diskurzívna multimediálna výstava Od – vrátiť zrak: inakosť (na) (polo) periférie (i) kurátorky Ivy Kovač patrí k tým, ktoré skúmajú rozmanité terény kolonializmu, dekolonizovania či postkoloniálneho myslenia. V súčasnom umení – od vizuálneho cez performatívne, divadelné, filmové, literárne – sa s týmto hybridným teoretickým dizajnom pracuje bežne, avšak v našom geografickom a jazykovom kontexte sú takéto prístupy skôr vzácne. Tým viac prekvapuje (a súčasne teší), že jednou z hlavných tém výstavy je skúmanie zapletania a spoluúčasti na koloniálnom projekte, jeho popieranie a vytesňovanie európskymi perifériami, v tomto prípade prevažne tzv. stredovýchodnej a juhovýchodnej Európy. Mnohé z krajín Ostblocku brali vec za vyriešenú s odkazom na minulosť. Na jednej strane sa razil názor, že okraje sa na masívnej kolonizácii priamo nepodieľali, na druhej strane sa velebilo zaujatie vlastného antiimperialistického postoja počas socializmu v rámci (ďalšieho) impéria Sovietskeho zväzu, ktorého boli (nútene) súčasťou, teda v pozícii akýchsi ďalších kolónií či satelitov. Celá záležitosť je očividne komplikovanejšia, než by sa mohlo na prvý pohľad zdať. Výstava v tranzit.sk je schopná poodhaliť viaceré súvislosti a hlavne vyvolať rozmanité asociácie.

Kvet Nguyen na výstave participuje inštaláciou Pozostalé telá (2024). Do steny vtlačené, bielou farbou čiastočne pretreté fotografie tušených identít – hľadia na nás medzerami ťahov štetca ľudia z vietnamskej komunity, ktorá na Slovensku získala oficiálny status kultúrnej menšiny až v roku 2023. Sú to mladé študentky a študenti, ktorí prišli do Československa v 70. a 80. rokoch. Vedľa nachádzame zarámované úryvky zo slovenských médií z 90. rokov s otvorene xenofóbnym a rasistickým diskurzom o vietnamskej komunite. Táto inštalácia otvára potlačenú ranu komplikovanej interkultúrnej dynamiky v našej krajine. Popri otvorenom rasizme 90. rokov sa vynárajú asociácie mieriace hlbšie do minulosti, predovšetkým k falošnému univerzalizmu komunistickej ideológie. Konceptom „integrácie“ Vietnamiek a Vietnamcov prichádzajúcich do Československa nebola segregácia, ale úplná izolácia: striktný zákaz navštevovať československé rodiny platil pre vietnamskú komunitu až do roku 1981. Socialistický režim mal s inakosťou (akéhokoľvek typu) rovnaké problémy ako ktorékoľvek iné totalitarizmy. Pre všetky tieto režimy je predstava diverzity, fluidity a miešania niečím nebezpečným; niečím, čo ohrozuje fantazmu homogenity a uniformity.

Uhrančivá videoperformancia Crni Tito – Blaq Tito rečniaci pred parlamentom duchov (2023) choreografa a tanečníka Christiana Guerematchiho tematizuje kultúrne prepojenia vybudované medzi Ghanou a Juhosláviou v období Hnutia nezúčastnených krajín. Pre mňa osobne je dych berúcim momentom situácia, keď čierny Tito z obrazovky vysloví: „Can you breathe?“ Asociácie rotujú. „I can´t breathe“ Georgea Floyda sa stalo nedávno mottom hnutia Black Lives Matter. Čo ma však pri tancujúcom čiernom Titovi provokuje ešte viac, je (už načrtnutá) otázka deklarovaného univerzalizmu komunistickej ideológie. Keď začneme vŕtať hlbšie do tkaniva socialistického myšlienkového vývoja, na samom jeho počiatku narazíme na prototypický európsky rasizmus a fóbiu z inakosti. V 19. storočí sa v zárodkoch socialistického diskurzu inscenovala falošná rivalita medzi čiernym a bielym otroctvom (proletariátom). Bola to doba, keď sa Marx v Nemeckej ideológii posmieval Maxovi Stirnerovi pre jeho záujem o revolúciu na Haiti. Viedli ju niekdajší afroamerickí otroci a otrokyne, ktorých ústava z roku 1805 bola z hľadiska demokracie najdôslednejšia zo všetkého, čo vtedajší tzv. Nový svet priniesol. Okrem rovnoprávnosti, zrušenia otroctva, šľachty a akýchkoľvek foriem súkromného vlastníctva bola prvá na svete, ktorá priznala absolútnu rovnosť medzi manželským a mimomanželským počatím dieťaťa. Žiaľ, súčasťou genetickej výbavy socialistického myšlienkového vývoja bol od počiatku frivolný rasizmus, ktorý dopomohol z revolúcie na Haiti spraviť historický „non-event“, čím vymazal z našej pamäti podstatnú kapitolu z dejín revolty a vzdoru. Aj tento trpký fakt je niečím, čo progresívne časti súčasnej ľavice musia kriticky integrovať do vlastného výskumu a sebavnímania.

Hravá a súčasne desivá je Abeceda rasistickej Európy (2017) od Daniely Ortiz. Nostalgické encyklopedické obrazy – presne tie, ktoré boli súčasťou európskeho encyklopedizovania a definovania všetkého iného na menejcenné – prinášajú písmenko po písmenku rôzne slovné fantómy minulosti aj súčasnosti. Fantóm písmena F je okrem iných Frontex, ktorý asi bližšie predstavovať netreba. Fantóm písmena A je okrem azylu aj apartheid, ktorý je v súčasnosti opäť (v iných súvislostiach) kontroverzne diskutovaný. T ako turizmus a teritórium. X ako xenofóbia. E ako Európania...

Návratom k inštalácii Cukor (2022 – 2024) dvojice Kotlár & Gabris narážam v ich texte na stene na pasáž, ktorá je vyjadrením zámeru vytvoriť „safe space“, bezpečný priestor/miesto. Asociácie opäť rotujú, tak ako pri všetkých podnetných výstavách, ktoré neponúkajú ľahké riešenia ani recepty, a hlavne žiadne definitívne závery. Predstava bezpečného priestoru, v ktorom sa môžu všetci zúčastnení a zúčastnené stretnúť za priaznivejších okolností, je v poslednej dobe hodne problematizovaná záležitosť. Objavujú sa aj kritické hlasy, ktoré nezriedka spochybňujú funkčnosť a autenticitu takýchto konštelácií, či dokonca neschopnosť zniesť konfrontačný agonizmus demokratickej diskusie. Tieto nástrahy „bezpečných priestorov“ včas anticipovala Claire Bishop so svojou kritikou relacionálnej estetiky.^[3] Aj keď v poslednej dobe je čoraz zjavnejšie, že popri súčasných vyostreniach (tiež v prípade dekolonizácie, inakosti atď.) bude sotva progresívnym priestor poskytujúci príjemný „small talk“ relacionálnych mikrotópií Nicolasa Bourriauda^[4], vždy treba zohľadňovať kontext: a z tohto hľadiska plní tranzit.sk úlohu svojho „bezpečného priestoru“ dobre.

Výstava Od – vrátiť zrak: inakosť (na) (polo) periférie (i) je okrem iného ešte aj dobre načasovaná. V kultúrno-politickej dezorientácii našej krajiny, spôsobenej výkonmi súčasných demagógov a demagogičiek, je stále znovu nutné klásť si otázku, akú rolu v nej hrá naša satelitná minulosť. Boli sme kolóniou? Nachádzame sa v postkoloniálnej situácii? Minimálne jedna vec tomu nasvedčuje. V našej krajine je evidentné, na čo upozornil Edward Said: kolonizovanie nie je len militantno-ekonomický projekt, ale aj projekt symbolický, produkujúci epistemické násilie, ktoré začína perfektne fungovať práve po (fyzickom) odchode kolonizátora s bohatým repertoárom symbolickej ekonomiky kombinovanej s hybridnou vojnou – to všetko sa zlieva do nebezpečného ideologického microdosingu. Chcelo by to viac takýchto výstav uprostred marazmu súčasnej (ne)kultúrnej politiky našej krajiny.

^[1] Pozri: CHALAYE, Sylvie. Du Noir au nègre. L´image du Noir au théâtre (1550 – 1960). Paris: L´HARMATTAN, 1998. 

^[2] Týmto termínom charakterizuje nemecká filozofka Iris Därmann tie typy európskej politickej filozofie, ktoré dehumanizovali neeurópske národy zoologickými označeniami (had, potkan, vlk atď.) za účelom legitimizovania drastických praktík disciplinovania a vykorisťovania týchto ľudí. Pozri: DÄRMANN, Iris. Undienlichkeit. Gewaltgeschichte und politische Philosophie. Berlin: Matthes & Seitz, 2021.

^[3] Pozri: BISHOP, Claire. Antagonism and Relational Aesthetics. In: October. 2004, č. 110, s. 51 – 79.

^[4] Pozri: BOURRIAUD, N. Relational Aesthetics, Dijon: Les Presses Du Réel, 2002.

Anca Benera & Arnold Estefán, Anna Dasović, Christian Guerematchi, Daniela Ortiz, Doplgenger, Ferenc Gróf, Kvet Nguyen, Ľuboš Kotlár & Robert Gabris, Minna Henriksson / Od – vrátiť zrak: inakosť (na) (polo) periférie (i) / kurátorka: Iva Kovač / tranzit.sk / Bratislava / 11. 4. – 12. 7. 2024

Foto: isonative