Bod zlomu: Vodička studzoná, až mi nožky lomé…

Rubrika Bod zlomu prináša medziodborové presahy a hľadá iné spôsoby dívania sa na svet umenia. Posledné roky podľahlo čoraz viac ľudí aktivite, ktorá hraničí s bolesťou, ale aj endorfínmi. Otužovanie. Ide o šok, ktorý má blahodárne účinky na telo aj ducha. Teraz je ideálny čas začať, či už v jazerách a riekach, doma v sprche, na záhrade alebo balkóne. Otužovaniu sa venujú aj mnohí umelci a umelkyne a každý má iné dôvody, prečo s tým začne. Martin Špirec vo svojom texte popisuje, prečo začal, aké vidí paralely umenia a otužovania v prekračovaní hraníc. Kladie si otázky, do akej miery je otužovanie performatívne, aká je dôležitá originalita miesta, na ktorom sa ponoríme, ako zvládnuť kritiku, keď niekto tvrdí, že niečo nerobíte dobre.

Vodička studzoná, až mi nožky lomé…

(z ľudovej piesne z Liptovskej Tepličky)

Je prípustné použiť pomôcky, ktoré nás chránia pred chladom. Uľahčujú nám vstúpiť do prostredia chladu a ten nám napomáha uvedomiť si svoju prítomnosť.

Otužovanie má svoje miesto, alebo skôr obdobie či sezónu, a tá sa už blíži. Výkony otužilcov budú zaplavovať sociálne siete prostredníctvom fotografií a videí. Pre mňa sa otužovanie pred časom stalo radosťou, ktorá sa mi spojila s umeleckou cestou. Vďaka otužovaniu som získal nadhľad nad vlastným životom. Pomohlo mi nájsť stratenú radosť i koncentráciu, ktoré v mojej práci v poslednom období chýbali. Vďaka nemu som mohol nadobudnúť stratenú silu.

Každý borec (alebo borkyňa), ktorý pred publikom povie, že sa otužuje, na konci vstupuje do vody plnej ľadu. Zhodí šaty a celkom sám sa ponorí do chladu. Publikum neveriacky a s úžasom pozerá, ako jeho telo dokáže prežiť taký stres. Keď poviete, že ste výtvarník, tak aj od vás sa očakáva podobný výkon. Musíte čeliť niečomu, čo bežný človek nevie uniesť, ale vy to nejako zvládate. Alebo dúfate, že to zvládnete. Tak ako v otužovaní, aj v umení sú tábory, ktoré sa odlišujú v názoroch na správnosť cesty. Majú rozličné návody, ako to robiť čo najpoctivejšie, a „len takto je to správne“. Hoci, pri slabšom umeleckom výkone vám nemrznú ruky a nezažívate niekoľkominútovú triašku a ani si nezlomíte necht pri odliepaní zmrznutých plaviek zo zeme. Istá paralela tam však je. Nájdu sa však aj rozdiely: nie je nič horšie ako to ticho, ktoré prichádza po výstave. Ticho je demotivujúce. Naopak, ticho pri otužovaní je slastné. Ticho je to, čo otužilca, ktorý sa vráti na breh, naplní a „zahreje“. Takto nejako by to mohlo fungovať aj v ideálnom svete: nezaoberať sa okolím, ale okolie si budovať, no zároveň sa pred ním neuzatvárať.

Keď som s otužovaním začínal, tiež som sa chcel pochváliť výkonmi. Každá fotografia skrývala za sebou to obrovské odhodlanie a výdrž, ktorú som pri otužovaní zažil. Áno, aj ja som sa na začiatku snažil podeliť o svoj zážitok prežitia chladu. Áno, aj ja som narazil na to, že niekto povedal, že to nerobím správne. A tak sa aj taká zdanlivo jednoduchá vec, akou je otužovanie, stala zas tým zraňujúcim tichom po výstave. Ktosi povedal, že otužovanie nie je umenie. Ja si myslím, že ním môže byť. Môže to byť esencia, ale aj zážitok, ktorý prežívame rovnako ako pri tvorbe umenia. Aj to je dôvod, pre ktorý sa ma kritika dotkla. Vybudoval som si niečo, čo pre mňa funguje, a zrazu je tu niekto, kto hovorí, že to robím zle.

Neuvedomil som si, ako veľmi sa ma to dotkne. Veď sú aj dôležitejšie veci. Zistil som, že budem musieť nájsť mieru citlivosti. Pretože to bol dôvod, pre ktorý ma kritika zvalcovala: citlivosť.

Biele miesto

Prenesiem sa o mnoho rokov dozadu. Kŕčovito zvieram ceruzku v ruke, a tá sa pohybuje zo strany na stranu. Tlačím sa medzi posteľou a skrinkou nad toaletným stolom mojej mamy. Padajú naň obrovské slzy. Kričím: „Drapéria, tá drapéria!“ Mysľou som na prijímacích pohovoroch na strednú školu. Riaditeľka školy si pozerá moje domáce práce, sebavedomo vraví: „Tá drapéria, no, škoda.“ Pre mladého človeka je to ako zaklínadlo. Kričím nad tým toaletným stolíkom a pozerám do okrúhleho zrkadla. Toto je miesto, kde som strávil väčšinu času svojho detstva. Stolík som si pretvoril na pracovné miesto. Kreslil som tu, strihal, modeloval. Mama ho skoro vôbec nepoužívala, lebo pri výchove troch detí a chodení do práce na to nebol čas. Bolo to moje miesto, kde som sa mohol zatvoriť pred okolitým svetom a prežívať svoj detský sen: že raz budem umelcom. A teraz je mokrý od sĺz. Zariekavam sa, že už nikdy nezoberiem do rúk ceruzu! Tá drapéria, drapéria…

Moje minulé ja si myslelo, že prišiel koniec. Akákoľvek snaha stať sa výtvarníkom je na konci. Ešte som nevedel, že takýchto chvíľ bude kopa a stanú sa súčasťou mojej púte. Keď sa na to pozriem s odstupom, celá scéna môže vyzerať dosť komicky. Táto komédia ma sprevádza na každom kroku. Spomalí ma pri každom rozhodovaní. O čo vlastne šlo v tej drapérii? Tam, kde mali byť biele miesta, kde jednoducho nemalo byť nič, som použil jemnú šrafúru. Prečiernenie sa chápalo ako chyba. Koľkokrát teraz prečiarkujem a – ó, aká radosť! A biele miesta! Rád porušujem pravidlá. Užívam si drobné zásahy. Pretváranie v rovine jemného dialógu.

Ako som písal, celá tá situácia sklamania a prežívania totálneho a náhleho konca je mojím spolucestujúcim. Dodnes je mojou časťou. Niekedy sa dobre ukryje, ale stále sa vracia a ako hmla ma na nejaký čas pohltí. Hmla s oficiálnym názvom: depresia. Stala sa mojou súčasťou a aj časťou mojej práce. Niekedy ju dokážem ignorovať, či s ňou spolupracovať. Viem z nej čerpať aj silu. Ale potom prichádzajú momenty, kedy prevládne a nič osvedčené na ňu neplatí. Musel som teda prísť s niečím novým: chlad je vlastne bolesť a bolesť dokáže sprítomňovať. Má moc dovoliť nádych a opätovné prečistenie vzduchu v pľúcach. Studená voda ma opäť prepojila s mojím telom. Dostal som sa do prítomnosti. Bol som tu. Pochopil som, že sa nemusím už o nič snažiť. Našiel som svoje biele miesto na papieri života.

Studená sprcha pomaly prestávala účinkovať. Vo svojom okolí som začal hľadať ľudí, ktorí by mohli o chlade vedieť viac. Nájsť biele miesta sám je objav, ale ako s nimi ďalej pracovať? Pri otužovaní som začal byť oveľa otvorenejší ako pri práci. S rôznymi ľuďmi sme riešili, ako čo najlepšie čeliť chladu, či stáť, či plávať, ako si neublížiť, čo s telom robí voda, aké stupne sú prípustné a podobne… Začal som uvažovať, že aj pri tvorení by som mohol byť podobne otvorený. Najskôr som skúsil podobný prístup s mojím ďalším bielym miestom – ovocným sadom. Aj pri starostlivosti oň testujem svoje limity a fyzické hranice tela. A tak sa z toho celého stal pokyn: prestaň sa sprchovať, choď na jazero. Prestaň sa ponárať do pochybností a sprav výstavu.

Niekedy v polovici októbra som prvýkrát prišiel k jazeru. Myslel som si, že tam budem sám, že to bude taký gýčový romantický ponor do studenej vody. Lenže pláž bola plná ľudí. Niektorí behali, klikovali, naprázdno boxovali, dýchali, dychčali… všelijako prežívali čas pred a po namočení. Ja ako amatér som všetko sledoval a snažil sa to napodobovať. Ale tu sa to celkom nedá, musíš naozaj vedieť, čo robíš, lebo keď neurobíš všetko správne, bude ťa to stáť zdravie. Spomenul som si, že ešte na základke sme sa s kamarátmi chceli stať horolezcami. Našli sme lano v starej zhnitej búde, ktoré si pri paneláku nechali robotníci, keď škárovali paneláky. Robili to počas hniezdenia vrabcov. Ako decká sme nachádzali množstvo malých holých vtáčikov na zemi okolo paneláka. Bolo nám ich veľmi ľúto a robotníkov sme za to neznášali. Povedali sme si, že takto sa im pomstíme, a lano sme zobrali. Mali sme malú karabínku a otcov opasok z vojny. Takto vystrojení sme liezli po skalách. Ten pocit strachu, adrenalínu aj hrdosti bol neskutočný – až do momentu, keď prišli profíci. Vydesene, aj so smiechom nás sledovali. Nechceli veriť, že sme si s takýmto výstrojom trúfli liezť. Čo všetko sa mohlo stať!

Ponoril som sa do vody a najskôr som v nej len stál. Potom som plával a stál s rukami nad hladinou. Zvládol som svoje prvé 3 minúty. Potom som opakoval všetky cviky, ktoré robili ľudia okolo mňa. Jedného dňa som prišiel s kuchynskými hodinkami a tie som natiahol na 10 minút. Ponoril som sa do vody, začal som splývať s jazerom a pocítil som v sebe silu. Vnímal som svet okolo seba ako dialóg s neznámym.

Zrazu zazvonil kuchynský budík. Uvedomil som si, že prešlo mojich prvých desať minút v ľadovej vode. Začal som sa smiať a šťastný som vyšiel von. Mátožný pocit šťastia ma sprevádzal celý deň. V mladosti som sa bál čo i len trochu cvičiť alebo posilňovať, aby ruka nestratila cit pre kresbu. Aj teraz som sa bál, že keď vynechám čo i len jediný deň, stratím moc, ktorú som vďaka studenej vode nadobudol. Bola mi zima, ale aj napriek tomu som každý deň plával v jazere. Moje biele miesto sa stalo každodenným pravidlom. A vyžadovalo si množstvo času.

Rúbanie

V skrini som našiel paleontologické kladivo, ktoré občas používame s deckami na objavy. A áno, už sme raz sekli do kameňa a našli sme v ňom amonita. Teraz som ho používal na presekanie sa ľadom a vytvorenie cesty do hlbšej vody. Pri sekaní zabúdam na čas a potom sa ponorím po krk do vody a strávim tam ešte pár minút. Voda sa mi zarýva do tela, začne ma hrýzť a do toho plávam vo svojom ľadovom kokteile. Ľad má dokonalé tvary. Kúsky sú esteticky nasekané, a keď sa pohnem, hrkajú krásne ako hrkálka. Zrazu vozím so sebou v aute sekeru a krompáč, aby som vedel preniknúť do svojej dimenzie.

Kritika

Zas riešim niekoho, kto sa cíti byť natoľko presvedčený o svoje pravde, že všetkých, ktorí robia niečo inak, zhodí. Je ťažké, keď niekto príde do ateliéru a začne kritizovať, ako to všetko robím zle. Otužovanie nie je umenie. Keď sa však na chvíľu stane mojím bytím a mojou súčasťou – ešte krehkou a nehotovou – tak kritika vie poriadne zabolieť. Urobil som totiž „chybu“ a postol som na sociálne siete fotku, ako rúbem ľad v neoprénových rukaviciach. Áno, pri sekaní ich používam. Keď sa totiž niekto poreže v ľadovej vode, ranu necíti a môže vykrvácať. Je to fakt nebezpečné. Lenže akoby nestačilo, že človek prekonáva svoje limity a v januári v ľadovej vode v plavkách rúbe zamrznutú hladinu. Akoby to pre mnohých bolo primálo. Niekto z „friendov“ mi posiela do správy video jedného borca, ktorý rozpráva o tom, ako jedine správne sa má otužovať. Čo pritom používať a čo nie. Pozriem si to celé – a najviac kritizuje použitie rukavíc a čiapky. Inak sa mi zdá, že má pravdu: do vody treba chodiť pomaly, dýchať… Správy neutíchajú. „Friend“ píše dokola: takto sa to má robiť a neustále to opakuje. Hovorím, že som začiatočník a skúšam rôzne veci. Hovorím si, že aj tu je zas to miesto, kde sa snažím nechať veciam voľný priebeh. Ale „on“ v tom vidí zradu na pravom otužovaní. Na konci poučného videa vojde expert na otužovanie do ľadovej vody. Pozerám a smejem sa. Odpisujem: Hej, je to super borec, ale tú cestu, čo dáva do ľadovej vody, tú som pred pár dňami vysekal ja. Moja cesta v ľade sa na chvíľku stala hviezdou videa. Odvtedy už fotky nepostujem. Otužovanie sa skutočne stalo mojím vnútorným miestom. Nepublikujem, ale napriek tomu si ho užívam.

Záver

Chcel by som napísať, aký vietor do mojej tvorby otužovanie dovialo, ale nie je to tak. Zmenilo sa však to, ako vnímam tvorivé radosti a prehry, ktoré zažívam v ateliéri. A som rád, že otužovanie sa stalo mojou súčasťou. Je to môj spôsob komunikácie s prítomnosťou za pomoci minulých skúseností. Je to samoterapia. Vracia mi pocit, že viem žiť a mať zo života radosť. Že nie som len stroj fungujúci na algoritme, ktorý sa odo mňa vyžaduje.

Otužovanie ma zvláštnym spôsobom „nakoplo“ aj v tvorbe. Zažívam tiché uspokojenie z vytvárania diel. Z okamihov v ateliéri alebo len v premýšľaní o ďalších krokoch, ktoré následne spravím. Oslobodil som sa. Konečne nie som závislý od schvaľovania ďalších postupov od iných. Nepotrebujem uznanie a potlesk, nie tak ako predtým. Sú vedľajším produktom tejto kľukatej cesty, po ktorej kráčam. Prekročil som to malé ranené dieťa v sebe. Dal som si slobodu (po)chybovať. Našiel som bod, z ktorého som sa mohol vynoriť z ľadovej vody.

Foto: Marko Horban