Čert ropu vem

Je názov Človek zvíťazil úsmevnou iróniou nad environmentálnym rozkladom alebo prináša kus nádeje? Podnadpis Aréna Jána Medlena odkazuje na pole, kde sa dá spytovať význam víťazstva človeka. Dnes je klimatická kríza v úzadí geopolitických záujmov a do popredia sa dostáva financovanie zbrojárstva a dôraz na konkurencieschopnosť ako dva nástroje na  udržanie kroku s rivalmi. O to viac je teraz dôležitá klimatická angažovanosť a šírenie osvety. Projekt, ktorý ponúka prehliadaný zorný uhol pohľadu na realitu ropného extrahovania u nás, je skvelým miestom pre pokračovanie v boji za svet „po“ (rope).

Vízia udržania oteplenia pod +1.5°C sa čoraz viac vzďaľuje. Nie pre nedostatočnú vedecko-technologickú pripravenosť, ale pre existenčné úzkosti národných štátov, ako na perifériách, tak aj v jadrách trhových blokov. Človek je vystavený dileme, či planétu zachráni nižšou spotrebou alebo zachráni samého seba tým, že spotrebuje viac ako jeho sused. Zbrojárstvo je jedným z neviditeľných hýbateľov klimatických zmien – národy participujúce na Parížskej dohode totižto nemusia dokladovať emisie ich armád Organizácii spojených národov (OSN).

 

Matej Gavula a Jonáš Gruska upriamujú našu pozornosť na ropu, ktorej extrahovanie hýbe svetom, a dávajú do popredia otázky týkajúce sa dopadu tohto objavu a nášho vzťahu k nemu. Protagonista príbehu – cez ktorého nám rozprávajú život slovenskej ropy – Ján Medlen na výstave personifikuje naratív človeka a fosílnej energie. Sprievodný text ho však prostredníctvom posthumanistického úvodu stavia na miesto spolujazdca a naša pozornosť je upriamená na extrakčné procesy. Otázky o ich následkoch, ktoré Gavula a Gruska nastoľujú, ale ostávajú otvorené interpretácii. Ich výskum ich zaviedol do regiónu poznačeného najrozšírenejším extrakčným procesom sveta, pričom prezentované nálezy pôsobia ako muzeálne komemorovanie. Výstava zaujme svojím sympatickým spracovaním života objaviteľa ropy na Slovensku a zrkadlením súdobých realít pomocou historického materiálu.

Súhra Mateja Gavulu a Jonáša Grusku pôsobí veľmi vydarene. Z hĺbky ich výskumu je jasné, že téma ropy v Gbeloch ich fascinovala. Autorský program Mateja Gavulu sa pre mňa spája s jemnými zásahmi, ktoré transformujú celkový dojem; autorský program Jonáša Grusku ma zase oslovuje práve konzistentným dôrazom na upriamovanie pozornosti na prehliadané i prepočuté aspekty života. Predošlá spolupráca viedla napríklad k spoločnému výstavnému projektu Petržalské lišajníky. 

Spôsob prezentácie v bielej kocke, kde kovové diela Gavulu kríži jeden ropný barel a rámujú ich dva informačné panely, vyvoláva sterilný, inštitucionálny dojem. Celá výstava pôsobí na prvý pohľad ako pozostatok niečoho, čo bývalo kedysi plné života. Z tohto pocitu návštevníctvo vytrháva len nahrávka ropného ťaženia, ktorá sa šíri priestorom. Zvuk ťažby akoby sa nás snažil presvedčiť, že tu život pretrváva. Aréna Jána Medlena v sebe nesie okrem iného kinetický objekt od Jonáša Grusku a tri diela Mateja Gavulu, všetky v médiu odlievaného kovu. 

Gavula svojimi objektmi vyobrazuje procesuálnu premenu prostredia, materiálu a zároveň premenu protagonistu arény. Proces ťažby totižto poznačuje všetko: zanecháva ekologickú skazu, transformuje materiál naprieč skupenstvami a poznamenáva aj psychiku protagonistu. Vizuálne výstavu prepája materiálne spracovanie pomocou kovu – informačné panely a ropný barel spolu s objektmi Gavulu pôsobia postapokalypticky, opustene, artefaktovo – zrkadlia tak dojem poväčšine opustených ropných polí v okolí Gbelov. Celkový dojem dotvára zvuk ťažby zaznamenaný a spracovaný Gruskom, ktorý je prítomný naprieč priestorom. Po obídení barelu sa v jeho vnútri naskytne pohľad na miniatúrny „kozlík“ (ťažiace hlbinné čerpadlo ropy) Jonáša Grusku, ktorý kýva hlavou zhora nadol. Je skoro synchronizovaný s extrakčnými zvukmi priestoru – v istých momentoch by sa až dalo uveriť, že kozlík v bareli je autorom rytmickej symfónie, ktorú počuť. Niet divu, že tento fascinujúci technologický objekt upútal pozornosť autorov pre svoje materiálové, zvukové a konceptuálne kvality.

Textová časť výstavy je prezentovaná ako noviny. V ich vnútri je okrem fotografií článok, ktorý približuje tézu projektu. Projekt však pomocou textu decentruje Jána Medlena. Článok sa totižto začína postantropocentrickým úvodom k rope ako materiálu ďaleko staršom ako ľudstvo a končí sa polemikou o ľudskej závislosti od neho. Autori v článku empatizujú s Medlenom, ktorý je vykreslený ako sympatický, kreatívny „čudák“ (dobová citácia) s komplikovaným mentálnym zdravím a veľkými dizajnérskymi ambíciami. Sprievodný text však zanecháva dojem, že sa usiluje podaním historickej správy aj niečo zmeniť v našom dnešnom vzťahu k rope. V hlavných myšlienkach je cítiť silnú frustráciu nad extrakčnými ambíciami ľudstva. Veľmi poeticky je spracovaná slovenská závislosť od ruskej ropy – v tejto časti textu je prostredníctvom starých povier naša spoločnosť prirovnaná ku čertom, čo chodia piť čiernu vodu. Práve pri tejto téme si však myslím, že treba rozvíjať možnosti, ako poetické spracovania previesť do praxe.

Priestor, ktorý autorov fascinuje a ktorý prezentujú, je svet „po“ (rope). Pomenovávajú ho arénou, ale boj, ktorý sami v texte priznávajú, že pretrváva a týka sa nás všetkých, vo svojej aréne prezentujú pomerne ukončene. Vízia „po“ prichádza v dvoch formách – opustený priestor chátrajúcej ropnej techniky môže byť postapokalyptickým obrazom, ale aj obrazom sveta, ktorý prekonal závislosť od ropy. Text a výstava v svojej dĺžke skôr prezentujú postmortem slovenského ropného extrakčného priemyslu ako fascinujúce pozadie s kulisami opustenej techniky pre materiál, ktorý už bol z väčšej časti vyťažený. Je to len záver textu, ktorý nás zobúdza k odmietnutiu výjavu ako trvalého. Posledným paragrafom otvárajú optimistickú perspektívu, že sme v ére, kde sa postupne demontuje ropná infraštruktúra a toto sú jej obrazy.

Výstava prezentuje príbeh Jána Medlena a ropného priemyslu v Gbeloch s humorom a plnou zaujatosťou. Veľkú rolu v citeľnej „muzeálnosti“ projektu zohráva prezentácia materiálov, kníh a archívu Mestskej a naftárskej expozície Gbely. Zahrnutie práce s archívom dáva výstave hĺbku a priestor pre ďalšie vzdelávanie diváctva a zároveň utvrdzuje dojem, že prezentované výjavy sú z momentu „po”. Výstava bez sprievodného textu pracuje s artefaktom performatívneho odlievania a spracovaním artefaktov z nálezu. Ako muzeálno-edukačná výstava je Človek zvíťazil silným príspevkom, ktorý odhaľuje fascinujúci život objaviteľa ropy na slovenskom území a postironicky lamentuje nad osudom systému založenom na extrakčnom priemysle. 

Rámec arény a kritické postoje autorstva v texte však pozývajú späť na bojisko – je to pozvánka, ktorú autori mohli predložiť asertívnejšie. Priestor, kde môžeme aktívne precítiť dopady ropnej ťažby a vyvlastňovania pozemkov na lokálnu populáciu, by mohol totiž slúžiť aj na aktivizáciu, nielen reflexiu. Gbely sú však pre projekt viac pozadím než výskumným terénom. Aréna Jána Medlena je totižto už opusteným bojiskom, kde dohárajú posledné ohníky a autori tieto známky života v nej konzervujú, netransformujú ich do niečoho, čo by obnovovalo záujem alebo malo aktivizačný účinok.

Gavula a Gruska vyzdvihli fascinujúci osobný príbeh, ktorý nastavuje, i keď trochu nevážne, zrkadlo ľudskej snahe postaviť svet podľa svojich predstáv. Jeho príbeh by však mohol byť i silným morálnym príbehom pre dnešné arény, ak by sa väčšia pozornosť venovala aj sociálnym dopadom extrahovania. V naratíve je daná pozornosť motívom vojny (extrahovanie počas druhej svetovej vojny / extrahovanie počas vojny na Ukrajine), transformácii regiónov pod vplyvom extrakčných priemyslov, vzťahu medzi súkromnými alebo štátnymi záujmami o zdroje a záujmami lokálnych populácií v regiónoch extrahovania. Pri hlbšom rozpracovaní týchto silných motívov v príbehu Jána Medlena by sa ešte viac upevnili paralely s dnešným svetom a otvorila by sa cesta k (aspoň hľadaniu) environmentálnej akcie.

---

Jonáš Gruska, Matej Gavula / Človek zvíťazil. Aréna Jána Medlena / tranzit.sk / Bratislava / 6. 2. 2026 – 27. 3. 2026

Foto: Adam Šakový