COČ vo svetle reality show

Miroslav Šujan vo svojom komentári k aktuálnemu ročníku Ceny Oskára Čepana, ktorý reflektuje cez optiku reality show The Exhibit, tvrdí, že súťaživosť, hodnotenie, mentálne zaťaženie, hierarchizácia a sociálny status by nemali byť súčasťou umenia. Podľa neho udeľovanie cien prispieva k elitárskemu svetu umenia a obmedzuje príležitosti pre umelcov a umelkyne.

Inštalácia Petra Kašpara v rámci výstavy Call Me If You Need Me v Kunsthalle Bratislava

COČ vo svetle reality show

Nasledujúce riadky nechcú degradovať projekt Ceny Oskára Čepana (ďalej COČ), ale poukazujú na bezvýznamnosť súťaženia a porovnávania sa, čím sa vytvára nielen negatívny obraz o spoločnosti, ale i tlak na umelca*kyne ako tvorivé ľudské bytosti.

*

Na jar tohto roku bolo odvysielaných šesť epizód amerického súťažného televízneho seriálu The Exhibit: Finding the Next Great Artist (v preklade Výstava: Hľadanie ďalšieho veľkého umelca; ďalej The Exhibit). Šou predstavuje porotou vybratých sedem nádejných súčasných vizuálnych umelcov a umelkýň z celej krajiny, súťažiacich o cenu 100 000 dolárov a sólovú výstavu v Hirshhorn Museum a Sculpture Garden. Nejde o prvú americkú reality šou s takýmto konceptom – v rokoch 2010 a 2011 boli na káblovej televíznej sieti Bravo odvysielané dve série Work of Art: The Next Great Artist (Umelecké dielo: Ďalší veľký umelec), v ktorej sa súťažilo o sólovú výstavu v Brooklyn Museum a 100 000 dolárov. 

Na objasnenie konceptu reality šou The Exhibit: jeden spoločný priestor, sedem umelcov*kýň, šesť častí, traja alebo štyria porotcovia. V každej časti je určená téma (gender, social media, justice, global pandemic, future, self-portrait), na ktorú majú súťažiaci vytvoriť dielo v danom čase (7 alebo 10 hodín). Každá téma, resp. časť má samostatného výhercu. V poslednej časti porota vyberie troch finalistov, ktorí budú pracovať doma dva mesiace na jednom diele, čo rozhodne o výhercovi alebo výherkyni súťaže. 

Inštalácia Moniky Pascoe Mikyškovej v rámci výstavy Call Me If You Need Me v Kunsthalle Bratislava

Kam siahajú, resp. v akej miere sa nachádzajú (slobodné) tvorivé procesy, spôsoby a prístupy umelca, ktorý je postavený do pozície, keď má vytvoriť plnohodnotné umeleckého dielo za 10 hodín? Vieme, že základným kameňom reality šou je vyhľadávanie bizarnosti/banálnosti a vytváranie dramatickosti medzi účinkujúcimi za účelom zábavy. Čas je jedným z hlavných faktorov umeleckého procesu, a preto mali mnohí z účinkujúcich s (nepostačujúcim) počtom hodín najväčší problém, čo viedlo k stresu, úzkostiam a pochybnostiam.

Kult celebrity, ikon, slávy a bohatstva je predovšetkým stredom záujmu médií, ktoré výrazne (negatívne) pôsobia na akéhokoľvek jedinca. „Presadenie sa“ v umeleckom svete je problémom nejedného (začínajúceho) umelca, teoretičky, kritika, akademičky a i. profesií. Enormná spoločenská súťaživosť a komparácia nakladajú váhu na ramená rozvíjajúcemu sa jedincovi už od raného detstva a svoje urobia aj ceny, reality šou alebo hierarchizácia. Takéto spoločenské vplyvy nás posúvajú do situácií, keď človek primárne nerieši to, ako byť individuálne lepší (ľudsky i profesionálne), ale prevláda úsilie byť lepší než ten druhý*á. Azda jediná súťaživosť, ktorá by sa však mala propagovať, je súťaženie so sebou samým. 

Inštalácia Jána Skaličana v rámci výstavy Call Me If You Need Me v Kunsthalle Bratislava

*

V stanovisku k COČ 2023 organizátori uvádzajú: „Kultúrna iniciatíva Cena Oskára Čepana cíti solidárnosť s obeťami vojny a vyslovuje sa proti agresii a porušovaniu ľudských práv. Organizátori cítia, že projekt nemôže byť rovnaký ako v mierových časoch. Preto sa tento rok rozhodli pre nesúťažný model a nevyhlásenie laureáta či laureátky v závere. Ocenením bude spoločná výstava vybraných umelcov a umelkýň.“ Na zmenu modelu 27. ročníka COČ môžeme nazerať ako na pozitívny (jednorazový?) krok, usilujúci sa o zmeny v umeleckej súťaživosti bez ohľadu na spoločensko-politické problémy, ale aj ako na „lišiacky“ spôsob, ako si zachovať charakter súťaže a titulu „cena“, a pritom naoko ukázať etický a morálny kódex v podaní „porotou vybraného skupinového víťaza“. 

Akékoľvek dôvody smerovali k tohtoročnej zmene modelu, osobne oceňujem túto voľbu a stotožňujem sa s výrokom kurátorky aktuálneho ročníka Emy Hesterovej, ktorá vníma vyhlásenie nesúťažného ročníka ako úvodný krok smerom k možnému stanoveniu jasnej definície úlohy inštitúcie a hlbšiemu ponoreniu sa do skúmania a pochopenia fungovania a štruktúry samotnej ceny.

V prípade reality šou je cieľom objaviť výnimočného umelca alebo umelkyňu, ktorý*á stelesňuje súčasné témy v duchu Warhola. COČ, na druhej strane, nemá záujem nájsť novú popkultúrnu umeleckú osobnosť, ale namiesto toho sa usiluje o kolektívne skúmanie súčasných tém. Výsledkom smerovania oboch príkladov je degradácia umelcovej tvorivej individuality, resp. subjektívneho umeleckého procesu, keďže umelca*kyňu predstavujú ako človeka usilujúceho sa spĺňať normy alebo požiadavky spoločnosti závislej od trhu (reality šou) alebo kolektívneho obrazu zobrazovania súčasných tém (COČ). 

Inštalácia Lenky Adamcovej v rámci výstavy Call Me If You Need Me v Kunsthalle Bratislava

Keď si odmyslíme veľkoleposť reality šou, COČ nie je od tohto typu relácie diametrálne odlišná. Súťaživosť, konkurenčná povaha, posudzovanie a hodnotenie, mentálne zaťaženie, hierarchizácia, sociálny status a pod. by podľa môjho názoru nemali reprezentovať súčasné umenie. Za alternatívu udeľovania cien by som privítal ich neudeľovanie – ocenenia totiž prispievajú k elitárskemu a exkluzívnemu svetu umenia, v ktorom obmedzená skupina jednotlivcov alebo inštitúcií určuje, čo sa v umení považuje za hodnotné alebo dôležité. To marginalizuje rôzne hlasy a perspektívy a obmedzuje príležitosti pre nedostatočne zastúpených umelcov. Takto vzniká dojem, že pár (alebo jeden/jedna) umelcov a umelkýň môže reprezentovať rozsiahlu umeleckú scénu alebo krajinu/krajiny. Preto problém nie je iba vo výbere víťazka či víťazky, ale taktiež vo výbere finalistov a finalistiek. 

V dobe, keď sú slovenskí umelci a umelkyne chtiac-nechtiac spisovateľmi grantov, lovkyniam open-callov, vlastnými kurátormi a pod., je pochopiteľné, že hľadajú cesty, kde by si mohli „zarobiť 100 000 dolárov a mať sólovú výstavu“. Preto neobhajujem úplne vykorenenie COČ, ktorá môže mať individuálne plusy pre umelca a umelkyňu. Chcem však zdôrazniť potrebu kritického hodnotenia a reformy systémov udeľovania cien prostredníctvom transparentného a otvoreného prístupu k verejnosti (napr. zdieľanie portfólií/mien všetkých prihlásených, nevyhlásenie víťaza a víťazky, poskytnutie spätnej  väzby pre nevybraných umelcov a umelkyne, zavedenie online hlasovania, verejných prieskumov a pod.). 

Inštalácia Michala Mitro rámci výstavy Call Me If You Need Me v Kunsthalle Bratislava

Slovenská umelecká scéna má väčší potenciál rozvíjať komunitné (alternatívne) prostredie, ktoré vyzdvihuje individuálnosť umelca*kyne a zároveň v ňom vládne vzájomná podpora. Malá krajina ako Slovensko nepotrebuje zužovať vlastnú scénu na reprezentujúce minimum. Naopak, potrebuje expanziu, pretože nezáujem o umenie a biedna podpora zo strany štátu by mali byť motiváciou pre umelcov*kyne a umeleckú verejnosť smerovať k modelovaniu otvoreného komunitného prístupu. Novozvolená riaditeľka COČ Andrea Kutlíková, ale aj umelecká obec, má v súčasnosti neľahkú, no veľmi dôležitú úlohu: ukázať kam a akým smerom kráča budúcnosť slovenskej umeleckej scény.

---

Lenka Adamcová, Peter Kašpar, Monika Pascoe Mikyšková, Michal Mitro, Ján Skaličan / Cena Oskára Čepana 2022: Call Me If You Need Me / Kurátorka: Ema Hesterová / Kunsthalle Bratislava / Bratislava / 24. 2. – 15. 5. 2023

Foto: FB Ceny Oskára Čepana