COČ 2024: Kvet Nguyen

Aj môj príbeh súvisí s dejinami krajiny

V rámci svojej umeleckej praxe si istý čas využívala inscenovanú fotografiu, ktorá pracovala s témou identity prostredníctvom jedla v zátišiach. Kedy sa pre teba identita stala nosnou témou tvojej tvorby a v akých polohách ju rozvíjaš?

Dalo by sa povedať, že moje prežívanie v dvoch odlišných kultúrach v zmysle „dvojitého vedomia“, ako to definoval spisovateľ a aktivista W.E.B. Du Bois – pozeranie sa na seba samu nielen z vlastnej, minoritnej perspektívy, ale aj očami toho druhého v spoločensky nadradenej pozícii – vyústilo do mojej umeleckej tvorby. Na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave som mala vďaka bezpečnému a podporujúcemu prostrediu možnosť otvoriť tému vlastnej identity a klásť otázky, ktoré s tým súvisia. V textoch sociológa Stuarta Halla som našla paralely k svojmu vlastnému prežívaniu identity. Zaujalo ma, že kultúrna identita podľa neho nie je fixná, ale fluidná, a vychádza pritom z pamäti a dejín. Tieto slová ma zasiahli a ovplyvňujú dodnes. Uvedomila som si, že moja snaha stať sa modelovou slovenskou občiankou súvisela s vonkajšou, ale aj internalizovanou kontrolou mojej osoby. Prispeli k tomu otázky, ktoré sa ma silou-mocou snažili zadefinovať. Moment uvedomenia si, že môj príbeh súvisí s veľkými dejinami krajiny, ktorú opustili moju rodičia, bol nesmierne dôležitý v celom procese môjho premýšľania a tvorby. Dnes sme svedkami doby, v ktorej sa predstavitelia moci snažia prepísať dejiny a mazať nielen pamäť menšín, ale aj piliere demokracie. Mohli by sme povedať, že aj v tomto smere je moja tvorba politická a priamo súvisí s politickým dianím. 

Východiskovým bodom je pre mňa aj vďaka môjmu štúdiu na Katedre fotografie a nových médií bratislavskej VŠVU práve fotografia. Ako si spomenula, najprv som sa snažila konštruovať myšlienky pomocou inscenovanej fotografie. Následne som vnímala fotografiu ako nositeľku príbehov, ktoré by bez mojej aktivácie nemuseli byť vypovedané. Médium fotografie, fotografický materiál a fotografickú plochu čoraz častejšie staviam do dialógu s ďalšími médiami. Možno je to spôsob, akým sa snažím aktivovať príbeh zasadený v obraze; vytvoriť spojenie s diváctvom, aby nemuselo ostať len v rovine plochosti. Alebo vytvoriť priestor, kde môžu fotografia a text komunikovať bez toho, aby si navzájom uberali na sile. 

Zdá sa mi, že ťa čoraz viac zaujíma performatívny aspekt identity – už v tvojej diplomovej práci, v ktorej si pracovala s performerstvom vytvárajúcim pomyselné súsošia a tie si prenášala na rôzne podklady. Najnovšie ťa zaujíma aj jazyk, nielen národnostný, ale aj mediálny. Akým spôsobom s ním pracuješ?

Napadajú mi tri možné odpovede, ktoré sa nemusia vylučovať. Prvou je súvislosť s rozširovaním mojej umeleckej praxe do ďalších polí, v ktorých sa angažujem a ktoré objavujem ako nové spôsoby vyjadrovania sa: inštalácia, video, text, politický priestor, pohyb. V podstate sa môžeme baviť celkovo o každom médiu ako o samostatnom jazyku, nástroji komunikácie — samozrejme, s tým, že moja kniha Všetko, čo nás spája, ktorá vyšla v tomto roku, je v komunikácii predovšetkým v slovenskom jazyku svojím spôsobom veľmi priamočiara. Baví ma premýšľať naraz v dvoch jazykoch a predstavuje to pre mňa veľký zdroj inšpirácie a fascinácie. Mám na mysli kontrast vietnamského jazyka (s jeho tónovými špecifikami a dlhou históriou) a toho slovenského (v ktorom sa odjakživa pohybujem a hľadám polohu, ktorá mi vyhovuje). Je to zaujímavé možno aj v rámci môjho predošlého autorského bloku, keď som nadobudla dojem, že nedokážem písať. Mohla by som tvrdiť, že prerážam zabehané cesty. Performatívny aspekt vnímam predovšetkým v súvislosti s aktiváciou neviditeľného, statického.

V tvojich skorších prácach a knihe Všetko, čo nás spája si pracovala s rodinným archívom, ktorý skrýva nielen osobné príbehy, ale je prepletený s rôznymi politikami. Je niečo, čo ťa pri jeho skúmaní prekvapilo? Stretla si sa s niečím, čo ti zmenilo pohľad na nielen naratívny, ale aj estetický potenciál archívu?

Náš rodinný archív vo mne určite prebudil nové výzvy a odhodlanie zahĺbiť sa do obrazu a jeho potenciálu. Súčasťou môjho aktuálneho doktorandského výskumu je práve konfrontácia oficiálneho naratívu v inštitucionálnych archívoch a prežitých príbehov ľudí. Do opozície k oficiálnym naratívom staviam komunitné, súkromné a nájdené archívy a materiály. Na príklade vizuálnej reprezentácie vietnamskej komunity v Československu zisťujem, ako sa formoval nielen vzťah majoritnej spoločnosti k menšinám, ale aj potenciálny pôvod rasizmu a vznik konceptu rasy v Československu s presahom do súčasnosti. Komunitné (neoficiálne) archívy, ako ich pomenovala umelkyňa Jacqueline Hoang Nguyen, vytvárajú takzvaný „protiarchív“: môžu doplniť chýbajúce časti v tom oficiálnom alebo sa stavať do protipozície a poukázať na odlišný pohľad, respektíve vyvrátiť ten inštitucionálny. Aktuálne sa zamýšľam aj nad archívom, ktorý nie je len fotografický, ale zahŕňa aj objekty. Môžu byť objekty svedkami doby? A ako k nám prehovárajú? Tiež sa čoraz viac zamýšľam nad prázdnymi (nezaplnenými) miestami, respektíve nad tým, čo v archívoch absentuje alebo nevidno. Tieto absencie automaticky vypĺňam svojou interpretáciou a uvedomujem si, že možno práve nezobrazené momenty sú tými paradigmatickými miestami boja – pre ľudí, ktorí svoj hlas nikdy nemohli prejaviť, lebo boli umlčaní alebo marginalizovaní. 

V rámci svojej umeleckej praxe si neraz prispela k popularizácii témy vietnamskej diaspóry na Slovensku, a dokonca aj k oficiálnemu uznaniu vietnamskej národnostnej menšiny. Máš nejaké ďalšie vízie, kam túto tému posunúť? 

Úprimne, všetky veci, ktoré sa udiali, vrátane procesu uznania vietnamskej komunity za oficiálnu národnostnú menšinu na Slovensku, boli tiež súčasťou mojej umelecko-akademickej práce, ktorá prichádzala prirodzene a vďaka spolupráci medzi členkami a členmi vietnamskej komunity. Neboli to vytýčené a zapísané ciele, ale nastavené smerovanie, ktoré by mohlo dopomôcť porozumeniu medzi majoritou a vietnamskou komunitou. Ja vidím svoji úlohu ako umelkyne v neustálom scitlivovaní tém a približovaní príbehov, ktoré sú neviditeľné alebo nevypovedané. Je pre mňa prirodzené istým spôsobom univerzalizovať príbeh slovensko-vietnamskej komunity, nielen preto, že mám k nej osobný dosah, ale aj preto, lebo sa v ňom môžu nájsť aj iné komunity a menšiny. Vnímam veľké paralely medzi osudmi rôznych menšín v ich vojnovej skúsenosti z minulosti, ktorá je dnes, bohužiaľ, opätovne bezprostredne prítomná či už v Európe, alebo na Blízkom Východe. Myslím, že práve cez malé dejiny môžeme porozumieť tým veľkým. Aktuálne sa preto venujem spomínaným komunitným archívom, ktoré poukazujú nielen na zabudnuté alebo chýbajúce miesta v našich spoločných dejinách, ale aj na identitu slovenskej spoločnosti a jej vzťah k menšinám, ktorý sa dnes vyvíja nie celkom šťastným smerom.

Ako sa staviaš k potenciálnym konfliktom v hodnotách a vnímaní sveta, ktoré môžu vzniknúť v konfrontácií s tradíciou krajiny, z ktorej tvoji rodičia odišli? Sú pre teba výzvou pre pochopenie sa, zdrojom hádok či inšpirácie, alebo ich ignoruješ a zariadiš sa podľa seba?

Hodnotové konflikty vnímam, ale čoraz viac sa zamýšľam nad tým, že ten boj o hodnoty je spoločný. Že veci, ktoré sa diali a dejú vo Vietname a vyúsťujú do aktuálnych reálií, nemusia byť lokálne špecifické. Naše svety (a vskutku všetky) sú prepojené a boj za spravodlivý svet je všade rovnaký. To sa snažím ukazovať aj vo svojich prácach. V tejto súvislosti som natrafila na citát novinára Jun Pang o hongkonských protestoch a veľmi so mnou rezonuje: „Preklad vo vzťahu k nadnárodnej solidarite [...] znamená zviditeľnenie spoločných vlákien medzi rôznymi kontextami pre komunity, ktoré majú rovnaké boje a rovnaké oslobodzujúce ciele, hoci môžu vyzerať odlišne.“ A preto je pre mňa dôležité nachádzať takéto spoločné hlasy a hľadať nové spôsoby premýšľania a zobrazovania cez (audio)vizuálne umenie, ktoré môže vytrvalo búrať problematické naratívy.

Foto: Leontína Berková (portréty Kvet Nguyen), kvetnguyen.com (ukážky diel)

Kvet Nguyen / Hoa Nguyen Thi je fotografka, vizuálna umelkyňa a aktuálne aj doktorandka na Katedre fotografie a nových médií (Vysoká škola výtvarných umení, Bratislava). Pravidelne vystavuje v Európe, ale aj v iných častiach sveta (Kanada, Vietnam). Spoluzaložila komunitnú organizáciu Vietnamské korene a tiež aj umelecké združenie päť & pól. V roku 2024 vydala knihu Všetko, čo nás spája (N Press) a stala sa laureátkou Ceny Oskára Čepana.