Do každej inštitúcie jedného Otisa

Umeleckej verejnosti autora Otisa Lauberta predstavovať netreba. Funguje v kultúrnom priestore už od konca 60. rokov a predstavuje figúru s osobitým rukopisom alebo aj osobitú figúru. Avšak tí, ktorí o ňom ešte nepočuli a nevideli nič z jeho tvorby, by sa do Stredoslovenskej galérie v Banskej Bystrici určite mali vybrať a pozrieť si vystavený výber z prác pod názvom Umenie by vás mohlo aj vyliečiť. Jazyk jeho tvorby je výrazovo rozmanitý a významovo vrstevnatý, no napriek tomu prístupný každému. Výstavu by sme totiž mohli nazvať aj inštitucionalizovaným pohľadom na hru.

Keby Otis Laubert nebol etablovaný na poli umenia, bol by susedom (občanom) – „čudákom“, ktorý plní svoj príbytok najrôznejším haraburdím a potom z neho vytvára podivné veci. Takéto pochopenie a uznanie jeho tvorivej metódy, ktorá takto presiakla aj do písania o umení [1], je však povzbudivé a v tomto duchu je myslený aj názov tohto textu. Jeho spôsob práce je jednou z mnohých výtvarných stratégií a povzbudivá je tu skutočnosť, že podobné expozície ako tá aktuálna v Banskej Bystrici nie sú v konflikte s očakávaniami publika, práve naopak. Diváctvo, ktoré výstavu navštívi, si jeho autorskú prácu určite „užije“. A prítomnosť práve takejto vizuálnej výpovede v galérii by mohla byť jedným z podnetov k liečeniu, k rekonfigurácii myslenia (spoločnosti). Keby sme trochu rozvinuli medicínsku metaforu, potom na to, aby sa niekto vyliečil, je potrebné dodržiavať určité procedúry – minimálne pravidelne užívať lieky. Z dlhodobejšieho hľadiska posudzovania kvality života sa však odporúča zmeniť zaužívané správanie neprospievajúce aktuálnemu stavu.

Pri pohľade na Laubertove diela máme pocit, akoby bol rozpustený vo svojom umení. Rozpoznávame v nich základné vzorce slobodného života. Pomocou jeho tvorby sa totiž môžeme vrátiť do (detských) čias, keď zvedavosť, spontánnosť a myslenie bez limitov tvorili podstatu našej existencie. Otis Laubert si dokázal takéto nastavenie uchovať. Hravosť tvorby založená na imaginácii, humore a nachádzaní nečakaných súvislostí totiž oslobodzuje od instantného poznania sveta a konzervovaných klasifikácií. A práve takéto nezaťažené vnímanie a tvorivá poznávacia aktivita by rozhodne pomohli s premenou pasívnych objektov v aktívnych ľudí. Dali by im do rúk nástroje, prostredníctvom ktorých by mohli formulovať vlastné myšlienky, túžby a stratégie.

Predstavme si teda, že by v každej inštitúcii – škole, úrade či továrni, pôsobil taký Otis. Čo by to vyvolalo? Bolo by to žiadúce? Malo by to merateľné výsledky? Ako by to ovplyvňovalo prácu či vyučovanie? Neprekážalo by to v disciplinovanom plnení úloh či vstrebávaní vedomostí? Keby sme si ako laboratórium zmeny zvolili školu a konštatovali, spolu s Willom Gompertzom, že všetky školy by mali byť umeleckými školami „... prinajmenšom vo svojom prístupe, nie v obsahu učiva...“ [2], potom by autorove tvorivé prístupy boli jedným z najlepších návodov. Nájsť si na „smetisku“ skutočnosti svoje predmety a témy a pustiť uzdu fantázii. To však nevylučuje systematickú trpezlivú prácu a autorskú kategorizáciu v budovanom archíve záujmu. Práve naopak. Byť hravo konzistentný je výzva a v školskom prostredí by sa k tomu v procese pridružili hlavne neistota (nemať jednu (pred)pripravenú odpoveď) a nutnosť improvizácie v dialógu.

„Júj, čo to robíte?
Objavujeme.
Čo objavujete?
Poklady.
Júj, poklady. A aké?
Ukázal na lopúch. ... Ležal tam kľúč s veľkým uchom, lyžica, staniol, ktorý sa ligotal ako zlato, červený hrebeň bez dvoch zubov a modré skielko.
Ja by som také skielko potrebovala. Dala by som si ho na oko a všetko by bolo modré. Alebo by to bol tanierik. Dala by som naň jahodovú penu...“ [3]

Povedané jazykom výtvarnej teórie vystavujúci: autor pracuje hlavne metódou apropriácie a vytváraním vizuálnych metafor. Z médií či výtvarných techník je to najčastejšie kresba[4], maľba, koláž, asambláž a objekt. Jeho tvorba je prirodzene blízka najmä konceptualizmu, dadaizmu, surrealizmu, a keby sme mali spomenúť aj nejaké ikonické mená, boli by to napríklad Marcel Duchamp, René Magritte, Man Ray, Kurt Schwitters a pod. V domácom kontexte mi jeho spôsob práce pripomenul výnimočného solitéra Igora Hudcoviča, ktorého výstava sa v Stredoslovenskej galérii konala len nedávno [5]. Podobná je istá nutkavosť zaznamenávania každodennosti, archivárstvo, ale tiež dôležité miesto textu vo vzťahu k vizuálnemu. V Laubertovej práci totiž zvláštne napätie vzniká tiež prepojením obrazu a jazykovej performancie, diela a jeho názvu. Napríklad Snehuliakov jazyk (1970), Neserte nám na Brusel (2006), Žuvačkový panelák (1979) alebo Tri mestá v tehlovej krajine (2009). V prvom prípade ide o fragment pôvodne asi dvojmetrového zvyšku vyhodenej bielej penovej gumy, v druhom o objekt ponášajúci sa na monument Atómium pokrytý imitáciou hrotov proti holubom, Žuvačkový panelák zasa predstavuje pokrčené farebné obaly zo žuvačiek vložené do plastového listu na mince a Tri mestá v tehlovej krajine sú koberčekom s perzským vzorom, ktorý je kopírovaný nalepenými umelohmotnými drahokamami. Koreluje tu teda práca s nájdenou realitou (object trouvé), ktorá už nesie isté významy, rovnako spoločenské, ako aj osobné, a metaforou ako spôsobom poznávania, uchopovania a definovania sveta.

V galérii tak môžeme vidieť v „akcii“ a interakcii veci každodennej potreby, sériové produkty, banálne predmety, rovnako ako privlastnené a novým obsahom napĺňané slová (prekračovať hranice, sedieť na viacerých stoličkách, biele miesta, cestovná batožina...). Názvy diel by obstáli aj samostatne, ako poézia:

Všedné aj náhodné cesty
Vo vzduchu visí dobro
Hymna MDŽ 
Ako sa hruška premenila na zrkadlo
Keď je kuchárka dlho v obývačke

Suché moria, mokrá zem
Jednou nohou Slovák,
druhou nohou Čech
Všetci už odišli

Avšak až v spojení s označovaným sa rozohráva (pravá) interpretačná hra. Diváctvo je konfrontované s rezervoárom nájdených vecí, ale tiež s vlastnou jazykovou skúsenosťou.

Za prezentovanými dielami môžeme len odhadovať množstvá uchovávaných predmetov a myšlienok, predstavovať si byt preplnený starostlivo označenými škatuľami s rôznorodým obsahom čakajúcim na svoje „znovuzrodenie“. Jeho idey a zberateľské série sa paralelne rozvíjajú a bujnejú v originálnom archíve, alebo digitálnym jazykom povedané, databáze. A hoci zbierka/archív/databáza nikdy nie je neutrálna, lebo zrkadlí okolnosti vzniku a osobnosť svojho archivára, v prípade Lauberta sa podstatným stáva to, že je živým miestom. Neleží nehybne v policiach, určená len pre oči a potešenie svojho tvorcu, otca – zberateľa, ale má pokračovanie. Na výstave v nových konšteláciách prehovára k prítomnému diváctvu a prebúdza jeho zabudnuté spôsoby vnímania. Tento vizuálne netradičný „spektákel“ je vybudovaný dôslednou selekciou, kumulovaním a prepájaním na základe asociatívnosti a analógií, pričom vznikajú neošúchané vzťahy, vtipné či ironické zoskupenia a prekvapivé tvaroslovie.

Hromadenie obyčajných predmetov by na prvý pohľad mohlo evokovať nadprodukciu a konzum. Skôr je tu však viditeľná optimistická črta autorovej tvorby, kde dominuje recyklácia či upcyklácia a zodpovedné správanie. Špecifická estetika zasa pripomína krásu DIY kreácií a rukodielnych inšpirácií cirkulujúcich internetom. A do úvahy prichádza i hra predstavivosti, kde hlavnú rolu hrajú idey alebo koncepty. Pedantné zaznamenávanie každého nápadu je ponukou k mentálnej interakcii. V galérii sú k dispozícii publikácie Spiace idey/Sleeping ideas 1977/2018 a Spiace idey/Sleeping ideas 2000–2009 [6], ktoré vznikli prekresľovaním z „nápadovníkov“, z autorových mnohých zošitov. Môžeme si tak listovať v databáze kresieb a zápisov a predstavovať si ich realizácie. A možno nielen predstavovať? V dobe sociálnych sietí by zdieľanie a fyzická (re)konštrukcia vychádzajúca z tohto „sortimentu“ nápadov mohla zastupovať práve liečivý rozmer umenia, ktorý je aj leitmotívom banskobystrickej výstavy.

Preto sa ponúka úvaha o koncepcii výstavy, kde je nekonvenčné premýšľanie a tvorivý proces prezentovaný „iba“ v podobe artefaktu. Nekorešpondovalo by viac s názvom Umenie by vás mohlo aj vyliečiť, ak by bolo v galérii prítomné viac zberateľstvo a experimentovanie, skôr princíp a proces, ako dominancia výsledku? Výstava totiž na prvý pohľad nijako nevybočuje z klasických praktík prezentovania umenia. Adjustované diela rozvešané po stenách a v priestore objekty na podstavcoch alebo dokonca izolované za bariérou výstavnej pásky. Divák alebo diváčka príde a môže sa kochať či kontemplovať, ale máme dojem, že niečo dôležité nám uniká. V kontexte vyššie popísaných kreatívnych stratégií Otisa Lauberta akoby sme liečenie pripisovali len medikácii – galériou naordinovaným dielam. Pričom zviditeľnenie tušeného procesu ich vzniku by mohlo pomôcť onej transformácii mentálneho nastavenia a životného štýlu nemocného. Uvažovanie o spontánnosti hry, ako základnom ideovom princípe, by mohlo byť aj inštalačnou alebo inscenačnou výzvou. Vyskúšať rozpustiť autorstvo vystavujúceho – „ja“ princíp, a ponúknuť priestor aj veciam a náhode, brikolérskym nápadom a neočakávaným spoluprácam.

„To všetko ste objavili?
Jasné.
Júj, ja by som tiež chcela niečo objaviť.
Tak si zober čakan a poď kopať.“ [7]