Zastávka je na znamenie

V Stredoslovenskej galérii v Banskej Bystrici aktuálne prebieha skupinová výstava Seniorlinka, ktorá zrkadlí medzigeneračné strety. Prezentované diela umelecky spracúvajú podnety z rodinného prostredia a vypovedajú o senioroch a seniorkách. Text Marianny Mlynárčikovej má osobný rozmer a výstavu hodnotí pozitívne, ale zároveň uvažuje, či je formát tematickej výstavy ešte postačujúci a či už nedosiahol svoj „dôchodcovský vek“. 

Kateřina Šedá, Herzlich Willkommen!, 2019 – 2021

Zastávka je na znamenie

Ani neviem, čo ma lákalo na tom, napísať o výstave v galérii. Predstavte si, že ste učiteľka na strednej odbornej škole, máte doma dospievajúce dieťa a 90-ročnú seniorku… Zrejme to, že obvykle niet času nazvyš, málokedy na návštevu galérie, takže to bola príležitosť prezrieť si vystavené a popremýšľať s iným druhom zaujatia.

Po prečítaní recenzie by človek mal dostať chuť vypraviť sa do výstavných priestorov alebo si ju nechá zájsť. Výstavu Seniorlinka som absolvovala dvakrát, z toho raz so svojím synom. Takže odporúčanie pubescenta, ktorý je momentálne proti všetkému, je 7 z 10, čo je vysoké skóre vzhľadom na to, že sa nejedná o žiaden Minecraft, Fortnite…

Výstava je profesionálnym kurátorským počinom, ktorý vsadil na overené mená a témy, ktoré v umení stále rezonujú. Umenie spolupráce, neumelci zapojení do tvorivého procesu, seniorstvo vylúčené a exotické zároveň, zberateľstvo spomienok, archivársky princíp… Hoci sama kurátorka Petra Hanáková v sprievodnom texte konštatuje, že „‚komunita‘ ako téma v súčasnom umení vrcholí krátko po roku 2000“ a že „seniorských projektov je/bolo najviac okolo roku 2010“, vystavené práce sú dokladom toho, že princíp prvenstva nie je tým, čo autorky a autorov zaujíma. Snažia sa operovať viac kolektívne, čo by sa v dnešnej dobe dalo označiť za formu intuitívneho angažovaného prístupu. Odkazujú nie na výnimočnosť umelca, ale na potrebu tvorivej, empatickej praxe a budovania kontextov.

Lena Jakubčáková, Zelené perly z cyklu Baba z lesa, 2020 – 2022

K akému pohľadu na starobu nás nabáda Seniorlinka? Uvažujúc nad samotným názvom – slovníková definícia linky: „obyčajne vodorovná, tenká kreslená, písaná al. tlačená čiara“ – evokuje čiaru života a jej metaforické zobrazenie v umení. Môžeme si napríklad vybaviť klasické diela odkazujúce na plynutie (ľudského) času ako Tri veky človeka Jana Van der Venna, Tiziana, Giorgoneho alebo Dalího, Tri veky ženy a smrť Hansa Baldunga Griena, alebo Tri veky ženy Gustava Klimta. Potom je tu linka sprostredkúvajúca „komunikačné spojenie dvoch al. viacerých bodov“, „pravidelné dopravné spojenie na pevne stanovenej trase v opakujúcich sa intervaloch“, čo je založené skôr na vzájomnom kontakte a priestorovom usporiadaní. Ďalší význam slova podľa slovníka ponúka „vyhranené súvislé rozvíjanie určitých motívov“, kde akoby sme už zabŕdali do jednotlivých autorských výtvarných zámerov. Zo všetkých inštalovaných diel vyžaruje najmä to, že ide o „horúcu“ linku, i keď prepojené subjekty boli od seba značne vekovo vzdialené. Môžeme si prezerať spredmetnenie „vrúcnosti“ vzťahov koncipované pre bielu kocku galérie. Zaujímavým momentom je, že väčšina prác, okrem Petra Sita a Ondřeja Přibylu, je od ženských tvorkýň. Umelecké postupy sú realizované v rôznych médiách a navzdory autorským tvrdeniam, že leitmotívom práce nebola prezentácia výstupov ako diel umenia, už spôsob, akým k seniorom*seniorkám pristupovali, je založený na kreatívnych stratégiách (nielen obyčajných návštevách a small talkoch) a prirodzenom sklone zaznamenávať a experimentovať. Výsledná podoba projektov sa potom prispôsobuje prezencii v galérii.

Zuzana Pustaiová, Banálne príbehy II. Zimné hrádky, 2012 – 2015

Hoci o Seniorlinke je možné hovoriť v superlatívoch, všetky diela sú skvele vybrané, rozmýšľala som skôr o tom, či je formát výstavy, a zvlášť tematickej výstavy, postačujúci, či sa už nestal akýmsi „bezzubým penzistom“. Čo neznamená, že by nemal čo ponúknuť, ale či by si nezaslúžil (re)kontextualizovať, updejtovať, aby sa jeho potenciál zviditeľnil. Podobne ako to robia tu vystavené transgeneračné prepojenia, ktoré sú okrem už vyššie zmieneného aj obrazom dysfunkčnosti rôznych častí spoločnosti, inštitúcií a naratívov.

Áno, výstava môže slúžiť ako impulz, ako databáza nápadov pre ľudí, ktorí sa do galérie vyberú, a môže ich inšpirovať k nadviazaniu alebo vylepšeniu komunikácie. Ukazuje vydarené umelecké pokusy s terapeutickým až katarzným účinkom a chce byť optimistická. Možno by však bolo prínosné preklopiť súkromný aktivizmus autorov a autoriek do niečoho širšieho so záberom od umelecko-vedeckého transodborového výskumu po intervencie vo verejnej (či verejno-správnej) a sociálnej sfére. Opustiť známu zónu s predvídateľnými pravidlami, habitmi a prevereným módom profesijnej umeleckej existencie a dobrovoľne prejsť na pozíciu existenciálnu. Ak sa oblúkom vrátim k úvodu, nevyužívať tvorivosť len na základné prežitie a reakcie na náhle vznikajúce kolízie rodinného, pracovného a umeleckého života, neuspokojiť sa s manažmentom „výstav pre výstavy“, ale intencionálne a na základe výberu sa posúvať aj na pozície iné.

 

Pohľad do inštalácie. Zľava Ľudmila Zimáni Horňáková, Von z kruhu, 2012 – 2015. Lenka Záhorková, Tak to bylo, 2019. Eva Jiřička, Mezi sebou, 2022

---

Ľudmila Zimáni Horňáková, Lena Jakubčáková, Eva Jiřička, Daniela Kapráľová, Daniela Krajčová, Bet Orten / Veronika Ruppert, Ondřej Přibyl, Zuzana Pustaiová, Peter Sit, Kateřina Šedá, Maja Štefančíková, Lenka Záhorková / Senior linka / Kurátorka: Petra Hanáková / Stredoslovenská galéria, Banská Bystrica / 25. 11. 2022 – 2. 4. 2023

Foto: Lukáš Rohárik (Celý fotoreport k výstave si môžete pozrieť tu.)