Dve dekády dialógu s mestom

Socha v meste predstavuje podujatie s dvojročnou periodicitou zamerané na témy spojené s umením a verejným priestorom. Prináša ich prostredníctvom súčasného umenia, ktoré pracuje s lokalitou mesta Martin, ale prirodzene aj so širším presahom. Jednotlivé ročníky bývajú ešte užšie tematicky zamerané, niektoré z nich boli doplnené aj o rozmer umeleckých rezidencií.

Iniciátorkou a kurátorkou prvých šiestich ročníkov v rokoch 2003 až 2013 – vtedy ešte v podobe sochárskeho sympózia – bola Jarmila Kováčová. Primárnym podnetom a zároveň aj témou prvého ročníka s podtitulom Sen štyroch sochárov bola rekonštrukcia martinskej pešej zóny, kde mali vzniknúť aj nové architektonické a umelecké objekty. Snahou kurátorky bolo v spolupráci s mestom pripraviť dialóg s vybranými sochármi (Rastislav Biarinec, Juraj Meliš, Ľubomír Purdeš, Peter Roller), ktorí pripravovali návrhy pre vizuálnu premenu námestia prostredníctvom svojich zásahov a postupne aj pre ďalšie lokality v meste. Hoci sa sen o finálnych realizáciách napokon neuskutočnil a výstupom bola „len“ interiérová výstava vizualizácií jednotlivých návrhov, ročník dal základ ojedinelému projektu, ktorý považujem za jeden z najzaujímavejších dlhodobých podujatí v prostredí galérií na Slovensku.

Po kratšej pauze v roku 2019 nad projektom prebral kurátorskú gesciu Adam Galko. V tomto, už siedmom ročníku pracoval s Jarmilou Kováčovou a v dvoch ďalších ročníkoch (2021 a 2023) s Ivanou Rumanovou. Napriek názvu a počiatočnému zameraniu sa podujatie neskôr už neprofilovalo výlučne ako sochárske. Postupne dospelo k mediálne otvorenejšej forme, ktorá zahŕňa aj rôzne iné druhy súčasného umenia.

Spomínaný hlavný názov môže byť odkazom na rovnomennú exteriérovú výstavu komisára Ľubora Káru z roku 1967, ktorá sa konala v Bratislave pri príležitosti IX. kongresu UIA (Medzinárodná únia architektov) v Prahe. Do verejného priestoru boli vtedy inštalované početné sochárske diela, pričom išlo aj o reflexiu nových vzťahov medzi sochou a „životným prostredím“, ako sa vtedy v kontexte umeleckej tvorby nazýval verejný priestor aj krajina. Ten istý názov neskôr v období deväťdesiatych a nultých rokov nieslo aj každoročné podujatie v rámci Bratislavského kultúrneho leta, ktoré malo formu predovšetkým paralelných interiérových výstav na viacerých miestach. Zamerané bolo skôr na nové možnosti súčasného sochárstva a snahou bolo predovšetkým „dostať sochárstvo do mesta“.

Porovnanie s charakterom dávnejších podujatí s rovnakým názvom vedie k formulácii ďalších špecifík martinskej Sochy v meste. Prináša totiž súčasné prístupy v uvažovaní o verejnom priestore a tvorbe v ňom, kam dnes už čoraz viac vstupujú výzvy súvisiace s urbanistickým, architektonickým a umeleckým dedičstvom starších období. V popredí sú aj vzťahy obyvateľstva a rôznych ďalších aktérov k verejnému priestoru a medzi sebou, aj fenomény ako preplnenosť a prázdnota, ne/citlivosť zásahov a pamäť. Práve to, akým spôsobom sa tieto témy objavujú v rámci projektu, sa pokúsim viac priblížiť.

Diela často reagujú na už existujúce staršie prvky alebo umelecké diela vo verejnom priestore Martina, na niektoré z nich aj viackrát v rámci rôznych ročníkov, a teda aj v rozličných kontextoch. Napríklad súsošie od Fraňa Štefunka na už spomínanej pešej zóne zakomponovala Elena Pätoprstá do videoprojekcie s názvom Dobrovoľníci (2007), pričom novú vizualizáciu tohto súsošia predstavil Martin Kochan (2019). Vychádzala z pubartu, dlhodobej línie jeho tvorby, rozvíjanej v spolupráci s Cyrilom Blažom.

Okrem výstavy v galerijných priestoroch podujatie zahŕňa aj exteriérovú časť, ktorá má zväčša formu krátkodobých intervencií. Aj keď by sme si určite viacerí želali, aby bola raz výsledkom aj trvalá, resp. dlhodobejšia realizácia, dôvodom krátkodobosti je určite aj komplikovanosť a dlhý prípravný proces spojený s takýmto krokom, ak má byť legálny a zmysluplný. Napríklad celý šiesty ročník (2013) bol zameraný na drahú a z úžitkového pohľadu problematickú verejnú investíciu – architektonický objekt Millenium, postavený v centre Martina pri príležitosti príchodu nového tisícročia. Priamo na ňom alebo v jeho bezprostrednom okolí naň svojimi kritickými dielami reagovali Ján Gašparovič, Martin Piaček, Matej Rosmány a Matej Vakula. Intervencie na budove v podobe izolačnej fólie a výstražnej pásky pretrvali nejaký čas po skončení Sochy v meste v septembri 2013.

V tomto kontexte sa hodí spomenúť incident s predčasným odinštalovaním inej intervencie z verejného priestoru. Na zanedbanú a nefunkčnú fontánu na Vajanského námestí reagovala Lucia Luptáková (2019) monumentálnou zrkadlovou site-specific inštaláciou umiestnenou priamo do priestoru fontány. Zrkadlová inštalácia reflektovala samotný objekt aj okolitý priestor. Dielo však muselo byť na základe podnetu z mesta predčasne rozobraté. Oficiálnym odôvodnením takejto požiadavky bol začiatok výstavby podzemných garáží na tomto mieste, ktorý ale vtedy v skutočnosti nezačal. Je pritom paradoxné, že práve počas tohto ročníka s podtitulom Dialóg miesta sa konal sprievodný program organizovaný v spolupráci s mestom. V rámci neho prebehla verejná odborná diskusia s názvom (Vy)tvor (si) živý park za účasti architektonickej a umeleckej obce o budúcnosti jedného z martinských parkov a možnostiach tamojšej participácie obyvateľstva. Snahy o podobný dialóg boli prítomné aj v iných ročníkoch.

Zmysluplne a citlivo navrhnutý sprievodný program pre rôzne cieľové skupiny všeobecne predstavuje dôležitú súčasť projektu, v ktorom okrem diskusií bývajú zastúpené aj komentované prehliadky, workshopy a vzdelávacie programy. Práca s verejnosťou iste prispela aj k tomu, že galéria je už dnes vnímaná ako odborný hlas pri rôznych predmetných kauzách v regióne. Bolo tomu tak napríklad aj pri opakovaných a kontroverzných pokusoch inštalovať do centra mesta sochu sv. Martina.

Z minulých ročníkov ešte pre ilustráciu komplexnosti tém spomeniem ôsmy (2021) s podtitulom Memorandum zabúdania. Išlo v ňom o akcentovanie prehliadaných alebo vytesňovaných momentov a príbehov v dejinách mesta, a to veľkých udalostí i malých príbehov. Umelci a umelkyne venovali pozornosť zničenej časti etnografickej zbierky Slovenského národného múzea (umelecký kolektív APART), industrializácii Martina (Martin Piaček), stále málo známej osobnosti Eleny Maróthy-Šoltésovej (Katarína Škamlová) a zaniknutej židovskej synagóge (Jaroslav Varga).

Napokon aktuálny desiaty ročník s podtitulom Chcem počuť ako sadá prach sa sčasti zameriava aj na priestor samotnej galérie. Inštalácia Júlie Káčerovej vytvára dialóg s jej historickým interiérom a diela Patrika Kovačovského a Marcina Berdyszaka pozostávajú zo starších, už nepoužívaných, ale stále pôsobivých osvetľovacích prvkov galérie. Je možné takéto obrátenie pozornosti na vnútro galérie symbolicky vnímať aj ako súčasť akejsi sebareflexie projektu počas jubilejného ročníka? Ak áno, ako dlhodobého sledovateľa by ma v rámci nej zaujímal aj textový či iný výstup bilancujúci obdobie viac ako 20 rokov – napríklad záujem a iniciatíva lokálneho publika či aspekty spolupráce s mestom. Mohol by priniesť aj úvahu o tom, či by participujúce umelectvo v budúcich ročníkoch nemohlo byť vyberané aj prostredníctvom otvorených výziev.

Regionálne aktivity ako Socha v meste, ktoré sa vyznačujú odbornosťou a systematickosťou, sú mimoriadne cenné. Udávajú smer a vytvárajú tvorivé podhubie. Dôležité sú v širšom horizonte predovšetkým z dôvodu čoraz väčšej vzácnosti (kvalitného) verejného priestoru, dlhotrvajúcej absencie štátnej kultúrnej politiky pri tvorbe do verejného priestoru, ale napríklad aj vzhľadom na platnosť nového stavebného zákona a ním deklarovanú podporu umenia pri štátnej výstavbe.

Socha v meste X. – Chcem počuť ako sadá prach / kurátor: Adam Galko / Turčianska galéria v Martine / Martin / 1: Marcin Berdyszak, Matej Gavula, Júlia Káčerová, Patrik Kovačovský 27. 05. 2025 –  08. 10. 2025 / 2: Radovan Čerevka 09.10.2025 – 14.12.2025

Foto: Facebook profil Turčianskej galérie v Martine