Smelý koncept skrytý v zajačom kožuchu

Na námestí v Martine na mieste fontány neďaleko prvej budovy Matice slovenskej pribudol čudný drevený objekt. Pripomína veľký drevený kryštál, UFO alebo zvláštnu chatku. Popis pri diele je čiastočne zošúchaný, akoby to niekto urobil naschvál. Čitateľné sú len nejaké časti textu, meno autora – Juraj Rattaj: Relokácia Bratislavskej ZOO a „Turčianska galéria“. Vzbudzuje rôzne emócie. Ja sa teším, ale okoloidúca pani sa rozčuľuje: „Načo je tu tá strašná vec, keď by tu mala byť fontána?“ 

Je horúco a chápem rozhorčenie ľudí, ktorí by ocenili fontánu. Nebol to celkom zámer, ale aj vďaka tomuto dielu mesto znovu ožilo diskusiou o verejnom priestore. Spomínaný objekt je prenesený; kedysi bol vyhliadkovou vežou na pozorovanie vzácneho plemena koní – huculov v bratislavskej ZOO. Navrhol ju architekt Ján Sturmayr, ktorý sa narodil v Mošovciach (dedina pri Martine). Pozície sa ale teraz vymenili a ľudia pozorujú pozorovateľňu. Ale možno nielen oni. Keď nazrieme cez okno dovnútra, vidíme na rebríku prilepený papier s nápisom „Odpočúvacie zariadenie“ (to je už dielom skupiny INSTITUT INSTITUT). 

Dielo si môžeme užiť aj bez výstavy, ale pochopíme ho komplexnejšie až potom, keď uvidíme to, na čo všetko sa viaže. Ide o extenziu výstavy Múzeum mesta, ktoré nestihlo svoje dejiny, ktorej expozícia je situovaná v interiéri galérie a toto je jediné dielo, ktoré je mimo nej. Cesta k nemu trvá približne päť minút po hlavnom námestí. To, že sa návštevníctvo zároveň prejde aj mestom a má možnosť uvedomiť si jeho urbanistické riešenie, nie je náhoda. Jeho osadenie v blízkosti Matice slovenskej považujem za dôležitý kontext v rámci aktuálnej národne orientovanej politickej situácie, ktorá začala kultúru doslova „sledovať“, a to nie v pozitívnom zmysle. Objekt pôsobí z tohoto pohľadu ako veľký výkričník. Výstava prehovára sama o sebe ako o inštitúcii vo vzťahu k iným inštitúciám a tomuto konkrétnemu mestu. Ako vyplýva aj zo samotného názvu, z galérie vytvára múzeum. Hybridizuje definíciu týchto dvoch inštitúcií a neostáva len pri tom – narúša aj klasické pozície kurátora a tvorcov a tvorkýň výstavy. Vytvára samostatný formát na pomedzí viacerých hraníc. Kľúčová je tematizácia histórie mesta Martin a viacerých jeho inštitúcií, od ktorých si galéria ako jedna z nich zároveň zapožičiava zbierkové predmety, aby ich ukázala na inom mieste a v iných kontextoch. 

Projekt upozorňuje na odlišné pozície zbierkových predmetov v jednotlivých inštitúciách, ich spôsoby a možnosti rekontextualizácie a odhaľuje aj vzťahy medzi vybranými inštitúciami. A nerobí to suchopárne. Je to trochu ironická a zároveň aj nostalgická perepúť tohto mesta, o ktorom sa v istom období uvažovalo, že bude hlavným mestom Slovenska. Postupne ideme po stopách indícií a celou výstavou nás sprevádza zvedavosť pri odhaľovaní skrytých faktov a legiend. Toto všetko sa odohráva na pozadí príbehov rôznych zajacov v niekoľkých vzájomne prepojených dielach Miloša Koptáka Smelý zajko na Slovensku, Ostrovy zabudnutia a Obľúbená váza (váza je od Jozefa Cígera Hronského a je zbierkovým predmetom Literárneho múzea). Máme tu teda Smelého zajka v Afrike (1930) od Jozefa Cígera Hronského, v ktorom sa zároveň odhaľuje jeho inšpirácia Alicou v krajine zázrakov (1865) od Lewisa Carrolla a nakoniec aj tretieho zajaca Bugs Bunnyho (1940). V symbolike smelého zajaca môžeme vidieť paralelu so smelými víziami mesta Martin v minulosti a aj smelými prístupmi „kurátora“ výstavy Adama Galka. 

Výstava ale vo svojej podstate kurátora nemá a narúša aj tento model. Adam Galko je skôr iniciátor a zároveň autor jedného z diel. Je praktik aj teoretik zároveň, neúnavný pátrač a okrem toho aj člen Rady galérií Slovenska a kultúrnej komisie mesta Martin. Aktivizuje sa v ochrane sôch aj architektúry v meste a v Turčianskej galérii sa mu darí realizovať zaujímavý výskum významného slovenského sochára Fraňa Štefunka, ktorý realizoval v Martine množstvo sôch (napríklad Zbojnícku fontánu, pamätník SNP a spolupracoval aj na reliéfe Partizánsky cintorín atď.). Na výstave má dielo Dve stoličky T. G. Masaryka, v rámci ktorého vystavil dve stoličky a dve busty. Jedna stolička je zo zbierky Slovenského národného múzea: kreslo T. G. Masaryka , „nedotknuteľný“ zbierkový predmet s veľkou ochranou. Druhá je stolička od T. G. Masaryka, ktorá sa dostala do majetku Armádneho divadla v Martine (dnes Slovenské komorné divadlo) v rámci znárodnenia a ono ju používa doteraz ako rekvizitu bez špeciálnej ochrany, s tisíckami dotykov počas rôznych divadelných predstavení. Stretnutie týchto dvoch stoličiek je zároveň stretnutím dvoch príbehov, dvoch inštitúcií, ktoré nevedeli, že majú medzi sebou takéto prepojenie. Okrem stoličiek sú súčasťou diela aj dve busty T. G. Masaryka od spomínaného F. Štefunka. Tie boli donedávna uskladnené len v garáži galérie bez zaradenia do zbierky, kde ich stav degradoval. Jedna z nich bola nedávno zreštaurovaná a prijatá do zbierky. Druhá zatiaľ nie. Toto „rodinné masarykovské“ stretnutie stoličiek a búst, z ktorých má každá inú pozíciu a aj štatút ochrany, je zrkadlom nadobúdania zbierkových predmetov a ich následného odlišného exponovania. Adam Galko tu tematizuje dvoch významných ľudí, ktorí sa vyskytli v Martine – prezidenta ČSR T. G. Masaryka a významného sochára Fraňa Štefunka, ktorý ho portrétoval. 

Aby Galko ukotvil svoj autorský zámer a ideu výstavy založenej na hybridizácii rôznych inštitucionálnych rámcov týkajúcich sa zbierkotvorných muzeálnych a galerijných inštitúcií a ich postupov a zacielil výstavu na Martin, oslovil niekoľko autorov a autoriek z rôznych kútov Slovenska, aby vytvorili nové site-specific dielo, ktoré je v nejakom vzťahu k tomuto mestu. Kľúčom výberu autorstva bol asi aktivizmus, „sochársky“ background, záujem o históriu, narúšanie tradičných naratívov a schopnosť tematizovať Martin a jeho inštitúcie či osobnosti. Dvaja umelci pôsobiaci v Košiciach – Samuel Velebný a Radovan Čerevka napríklad upozorňujú na vybrané podniky a architektúru mesta. Velebný poukazuje v diele Architekt, ktorý nestihol svoje uznanie na nedávny prípad zničenej budovy FIX od architekta Ivana Matušíka (zničenie fasády kvôli zatepleniu) a Radoslav Čerevka dáva v dioramatickom diele Od tankov k Tuaregom do pozornosti dva najväčšie martinské podniky – Neografiu (tlač kníh) a Závody ťažkého strojárstva (tanky).

Samotný vstup do výstavy je veľmi pôsobivý a dominuje mu gigantická grafika s názvom výstavy. Zároveň nás hneď pritiahne neidentifikovateľný podmanivý zvuk. Spočiatku sa zdá, že vychádza z dobovej truhlice. Keď pristúpime bližšie, zistíme, že je to truhlica spisovateľa Jána Kalinčiaka. Tajomnosť celého diela zvyšuje dobový objekt fonografu s valčekmi a reprodukcia obrazu od Janka Alexyho, na ktorej je fujarista. Na špeciálnych valčekoch by sa mali nachádzať dobové nahrávky spevov a piesní. Karol Anton Medvecký (1887 – 1937), etnograf, historik, politik a rímskokatolícky kňaz, uchvátený fonografom, na ne nahral 45 nahrávok. Veľmi chcel zachytiť aj fujaru, no to sa mu nikdy nepodarilo. Valčeky sú však poškodené a zatiaľ to nevyzerá, že by sa ich niekto chystal reštaurovať. Táto komplexná inštalácia od Michaely Cagáňovej a Jakuba Juhása má názov Medveckého fonograf — miniatúrna výstavka. Vo svojom sprievodnom texte apelujú na plané národniarstvo niektorých politikov a političiek, ktorí sa tvária, že im na tradíciách záleží, ale pre ich záchranu veľa nerobia. Z popisu diela zistíme, že to, čo počúvame, je naozaj zvuk fujary, aj keď zmenený – možno takto nejako by znel, keby sa ho Medveckému podarilo nahrať a niekomu raz zreštaurovať. Na tejto pôsobivej zvukovej fikcii autor a autorka spolupracovali s Richardom Hronským, ktorý dekonštruuje kultový a nezameniteľný zvuk spomalením tak, že ho vôbec nespoznáme. 

Asi najväčším prekvapením, čo sa týka zbierkových predmetov, sú odrezané časti zo štyroch pňov memorandových líp v diele Krajinologia memoranda od Martina Hrvola. Ide o zbierkový predmet SNK – Literárneho múzea. Martin Hrvol ich kombinuje s maľbami Arnolda Petra Weisza-Kubínčana, nadaného expresionistického maliara, ktorý bol ako Žid deportovaný a dodnes sa nevie, kde presne zomrel. Kubínčana z Oravy do Martina zavolali žiť Martin Benka a Miloš Alexander Bazovský. Počas vojny ho chránil Fraňo Štefunko, ktorý bol ale zároveň v kontakte aj so spomínaným Jozefom Cígerom Hronským. Hronský však pracoval pre Maticu, ktorá arizovala, teda bol považovaný tiež za arizátora, prívrženca Slovenského štátu a vlády Jozefa Tisa. Všetky tieto dichotomické a spletité osobné až mykorízne vzťahy a historické súvislosti dodávajú výstave silnú atmosféru.  

Existujú prinajmenšom dve fyzické a niekoľko mentálnych trajektórií, ako navštíviť výstavu. Objekt v meste navnadí na návštevu galérie. Výstava v galérii navnadí na objekt v meste. Čo sa týka množstva mentálnych trajektórii, u mňa napriek pôsobivej inštalácii a mojej osobnej vetešníckej vášni prekvapivo najviac nezarezonovalo posledné a veľmi vydarené dielo s názvom Plť slovenskej zvrchovanosti od Filipa Bieleka, ale efemérny moment už spomínaného diela nikdy nenahranej fujary na valčekoch od Medveckého. Reprezentuje pre mňa najviac esenciu výkladov dejín umenia, múzeí a galérií, pretože hovorí nielen o faktoch, ale aj o starostlivosti a subjektívnych imaginatívnych interpretačných výkladoch, ktoré stoja na tenkom ľade a sú podstatnou časťou týchto inštitúcií, a to napriek ich snahe o čo najväčšiu pravdivosť. Každý výklad/príbeh umenia a histórie je zároveň vždy poznačený viac či menej subjektívnou interpretáciou, ktorú podmieňujú aktuálne dostupné fakty. To, čo sa v konečnom dôsledku „ustáli ako pravda v istom čase a na istom mieste“ môže byť len dočasnou chimérou, ovplyvnenou súčasným kontextom, a má obdobnú povahu ako spomalený vyabstrahovaný a neidentifikovateľný zvuk fujary. Jedinou mojou výčitkou je azda len to, že ženských autoriek je na výstave výrazne menej ako mužov.

Adam Galko, Martin Hrvol, Filip Bielek, Radovan Čerevka, Jakub Juhás & Michaela Cagáňová, INSTITUT INSTITUT (Tomáš Moravanský, Dominik Hlinka, Daniela Ponomarevová, Tereza Sikorová, Adam Turzo), Miloš Kopták, Juraj Rattaj, Samuel Velebný v spolupráci: Jakub Hromec, Jakub Hronský, Zdeno Ziman / Múzeum mesta, ktoré nestihlo svoje dejiny / kurátor: Adam Galko / Turčianska galéria / Martin / 6. 6. – 13. 9. 2024

Foto: Zdeno Ziman