Krehkosť blízka rozpadu
15. 7. 2022Recenze
Kurátorský projekt Needle & Balloon, ktorý pre synagógu v Trnave pripravil Michal Stolárik, a diela prezentované na výstave, prepája téma krehkosti v kontexte aktuálnej ekologickej a politickej situácie. Adrián Kobetič reflektuje kurátorskú koncepciu výstavy, ktorá je tekutá a premenlivá podľa kurátorských interpretačných potrieb.
Krehkosť blízka rozpadu
Kurátorský projekt Needle & Balloon uvedený v polovici mája v trnavskej Synagóge – centre súčasného umenia je projektom s medzinárodnou účasťou, ktorý kurátorsky zastrešil Michal Stolárik. Ide o jeho tretiu skupinovú výstavu v tejto inštitúcii, pričom podobne ako predošlé dve, aj táto sa vyznačuje súčasným výtvarným jazykom, založeným na inštaláciách aktívne expandujúcich do galerijného priestoru. Za ústrednú tému si tentoraz zvolil krehkosť a s ňou súvisiace stavy hraničného napätia. Princíp fragility a vnútornej nestability sa usiluje pomenovať v širokých súvislostiach, od ekológie cez ekonomické systémy až po novodobú emocionalitu. Snaží sa v tomto smere navodiť sugestívny naratív spoločenských kríz, čo priznáva v momente, keď tvrdí, že „výstavu sprevádzajú pocity napätia, melanchólie, smútku, ale aj podmanivé prvky fikcie, mysticizmu, pohnutej reality alebo dystopickej a postapokalyptickej atmosféry“.
Stolárik opäť potvrdil, že je silný vo výbere kvalitných autorov a autoriek, pomerne výrazne rezonujúcich na výtvarnej scéne. Medzi nimi nájdeme také mená, akými sú Kristián Németh, András Cséfalvay, Andrej Dúbravský, APART collective, či tiež mladšieho, no aktívne sa etablujúceho Šimona Chovana. Výber dopĺňajú dvaja českí autori Adam Vačkář a Radek Brousil, ďalej mladý maďarský umelec Ádám Horváth a dve umelkyne pôsobiace v Rakúsku: Céline Struger a Yein Lee.
Práve výber vystavených je určite v niečom pozitívom projektu. Ako bolo spomenuté, Stolárik z domácej scény vyberá silné mená a zároveň predstavuje aj tie zahraničné, ktoré na Slovensku predtým neboli predstavené. Na strane druhej je však práve jeho výber sčasti aj mínusom. Ako prvé si možno všimnúť, že sa v ňom opakujú mená vyskytujúce sa už v dvoch jeho predošlých skupinových projektoch v Galérii Jána Koniarka. Z deviatich autorstiev boli dvaja umelci, Radek Brousil a Kristián Németh, prezentovaní aj na výstavách Antroporary a Talking hands.
Na tom, že kurátor dlhodobo pracuje s vybranými autormi, by nebolo nič zlé, avšak pri tvorbe projektov v jednej štátnej inštitúcii a najmä v krátkom časovom odstupe (zakaždým približne rok) by bolo azda lepšie ponúkať priestor čo najširšiemu spektru autorstiev a tiež návštevníkom čo najširšie spektrum umelcov. Niežeby títo autori neboli dobrí, práve naopak, ich tvorba má zaiste čo ponúknuť. Asi by ale bolo lepšie, ak by inštitúcia, akou je Galéria Jána Koniarka, nepôsobila dojmom zámerného opakovania a uprednostňovania niektorých spoluprác.
Z rozmanitého výberu autorov a autoriek však vyplýva aj ďalší problém. Vizuálna koncepcia výstavy je pri časti diel paradoxne celkom jednotná, a to aj napriek tomu, že samotné diela sú mediálne rôznorodé. Časť z nich spája vizualita krehkosti, ktorá je príznačná až natoľko, že pri prvotnom kontakte s výstavou môže návštevník/-čka pociťovať isté napätie. Pre časť vystavených prác je symptomatická subtílna hmota a materiály evokujúce blízkosť rozpadu. Dielo Céline Struger s názvom Good Bye Horses, nainštalované uprostred výstavy, akoby udávalo parametre skupine diel. Problémom však je, že sa s touto skupinou diel ostatné práce úplne míňajú alebo narúšajú ich vizuálnu celistvosť. To by nevadilo až tak v prípade, že by tu boli dve či tri skupiny „vizualít“, ktoré spolu komunikujú. Aby som to uzavrel: časť diel výstavy vzájomne ladí, časť nie. Michal Stolárik dokázal vybrať silnú skupinu diel, diel, z ktorých niektoré spolu medzi sebou formálne aj obsahovo komunikujú. Ak by zostal pri tomto výbere, výstava by pôsobila omnoho celistvejšie.
To, že krivká vizuálna celistvosť výstavy, je jedna vec. Na druhej strane však problém vidím aj v jej obsahovej koncepcii. Kurátor síce načrtáva, čo pod sexy názvom myslí, avšak pole, ktoré otvára, je príliš široké, aby držalo pokope jednotnú koncepciu. Už možné interpretačné roviny krehkosti a spoločenské problémy, ktoré Stolárik v úvodnom texte pomenúva, sú také rozmanité, že pôsobia priam chaotickým dojmom. To núti zamyslieť sa, či nenechal také otvorené pole práve z dôvodu, aby bola koncepcia výstavy tekutá a premenlivá podľa jeho interpretačných potrieb. Krehkosť je predsa jedným z atribútov umeleckého diela ako takého a v istom uhle pohľadu by sme ju mohli nájsť v každej výstave. Je teda otázne, či nie je ako téma výstavy príliš rozsiahla či všeobecná. Keďže koncepciu tejto výstavy nie je možné určiť a zaujať k nej interpretačný postoj, môže sa nám javiť ako pomerne vyprázdnená. To je, koniec koncov, jeden z následkov súčasného fenoménu tzv. „fancy curatingu“, ktorý na báze komerčnej príťažlivosti často skĺzava až do klišé polôh.
Za pochvalu stojí fakt, že kurátor sa snaží jednotlivé diela vysvetliť či interpretovať v krátkych textoch, čo sa mu jednoznačne darí a pomáha tým návštevníkom a návštevníčkam priblížiť ich význam. Jeho interpretácie, osvetľujúce mimoriadne rozmanité významy jednotlivých vystavených diel, však ešte jednoznačnejšie poukazujú na to, že obsahová stránka výstavy je prinajmenšom nedotiahnutá. O tom, že kurátor pracuje týmto systémom, sa zmieňovali už minulé recenzie na jeho výstavné projekty. Je teda možné, že ide o jeho programový prístup. Na záver spomeniem ešte jedno pozitívum a tým je grafické spracovanie celej výstavy. Z textov nie je jasné, kto pre projekt pripravil komunikačný dizajn; podľa môjho názoru však ide o jeden z najprepracovanejších príkladov prístupu k vizuálnej komunikácii výstav. Obávam sa však, že táto „pochvala“ čiastočne len potvrdzuje niektoré moje názory prezentované vyššie.
Radek Brousil, Šimon Chovan, András Cséfalvay, Andrej Dúbravský, Ádám Horváth, Yein Lee, Kristián Németh, Céline Struger, Adam Vačkář, APART collective / Needle & Balloon / kurátor: Michal Stolárik / Galéria Jána Koniarka, Synagóga – Centrum súčasného umenia, Trnava / 13. 5. 2022 – 31. 7. 2022
Foto: archív galérie (Fotoreport k výstave si môžete pozrieť tu.)
Adrián Kobetič | Študoval dejiny a teóriu umenia na Filozofickej fakulte Trnavskej univerzity. Absolvoval študijný pobyt na Masarykovej univerzite v Brne a na Pontificia Università Gregoriana v Ríme. Po skončení štúdia pracoval ako kurátor v Nitrianskej galérii. Zaoberá sa stredovekým a súčasným umením, v rámci ktorého pripravil viacero výstavných projektov. V súčasnosti pracuje ako mestský kurátor v Trnave a zároveň je doktorandom na v Ústave dejín umenia Slovenskej akadémie vied a na Filozofickej fakulte Trnavskej univerzity. Žije v Trnave.