Kritická teória ako kultúrna terapia

Jedným z možných úvodov do kultúrnej tranzitológie, zatiaľ ešte neetablovanej vedy zaoberajúcej sa dejinami prechodu našich krajín od reálneho socializmu k nacionalizmu, by mohla byť kniha Edit András Kultúrní převlékání. Kniha poskytuje kritickú a pojmovú výbavu k terapeutickému uchopeniu traumy zo skazy, ktorú učinil na kultúre antiliberálny režim v Maďarsku. Poučí nás, ako vzdorovať brutalite a nekultúrnosti v súčasnom politickom prepade na Slovensku?

Zatiaľ čo prechod od reálneho socializmu k demokracii je zdieľanou skúsenosťou všetkých postkomunistických krajín v strednej Európe, procesy vyrovnávania sa s minulosťou a kultúrne politiky budované na troskách socializmu majú v jednotlivých štátoch rozdielne trajektórie. Kniha maďarskej teoretičky umenia Edit András sa zaoberá otázkou, ako písať dejiny umenia s prívlastkom kritické, a to predovšetkým vo vzťahu k spoločenským trendom, normatívnym vzorcom a napokon i reálnemu ideologickému podmaneniu kultúrnej sféry antiliberálnou politikou. 

Kniha Edit András je najmä o kritickom preverovaní pojmov, ktoré už boli pomerne dobre ukotvené v kritickej teórii a nových dejinách umenia, ale nenašli si zatiaľ pevné miesto v diskurzoch o umení strednej a východnej Európy. Práve preto je dôležitá iniciatíva novej prekladovej edičnej rady Galerie moderního umění v Hradci Králové, kde po knihe poľského historika umenia Piotra Piotrowskeho Významy modernizmu vyšla ako druhá publikácia na sklonku minulého roka. Edícia reflektuje dianie v odbore v okolitých krajinách, a tak trochu spláca dlh v sprostredkovaní vplyvných textov medzinárodne etablovaných autorov*iek domácemu publiku.

Kľúčové pojmy, s ktorými v rôznych sociologických a psychologických rovinách a obmenách András operuje, sú diagnóza, trauma, symptóm a liečenie. Pojem traumy rozoberá v súvislosti s odstraňovaním trosiek stien nielen fyzických, ale aj mentálnych medzi bývalým Západom a Východom. Následne ďalšie roviny prenosu z psychologického podania traumy do kultúrnej oblasti odkrýva pod vplyvom amerického sociológa Neila Josepha Smelsera a literárnej vedkyne Cathy Caruth. Smelser hovorí o kultúrnej traume vtedy, ak určitá udalosť univerzálneho dosahu bude chápaná ako nebezpečenstvo ohrozujúce podstatné prvky kultúry alebo kultúru ako celok. András dodáva, že pokiaľ ide o kultúrnu traumu, sociálny aktér, povedzme umelec či umelkyňa, sa ujme úlohy vyrovnať sa so spomienkou, napriek všeobecnému prúdu popierania a kolektívnej amnézie. Jedným z účinkov traumy je podľa Cathy Caruth oneskorenosť jej symptómov, ktorá jednotlivcovi umožní oddialiť šok. Účinky traumy sa teda v kultúre neprejavia bezprostredne. To podľa András vysvetľuje kolektívnu amnéziu vo vzťahu k socialistickej minulosti. Jedným z ústredných téz knihy je, že trauma môže vyvolať symptómy amnézie vo vzťahu ku kolektívnej pamäti a socialistickej minulosti. Edit András je presvedčená, že súčasní*é umelci*kyne môžu inštinktívne alebo vedome odporúčať efektívne liečebné metódy. Citlivo analyzuje diela a javy spojené s reflexiou kolektívnej pamäti, verejného priestoru a v neposlednom rade zobrazením ženského tela a konštrukciou rodových identít. Na druhej strane, v knihe zostáva nedotknutá téma nostalgie a melanchólie za strateným „rajom“ kolektívnej utópie. V knihe napríklad nie je zaradená esej, ktorú venovala Edit András výstave Ostalgia v newyorkskom New Museum, kde podrobila „túžby a fantázie“ stereotypných mýtov a ilúzií Západu o bývalom Východe zdrvujúcej kritike. 

S traumami sa nevyrovnáva len bývalý Východ, ale tiež bývalý Západ, ktorý po páde železnej opony prišiel o svoj referenčný bod, aby mohol pomeriavať sám seba, svoju veľkosť a prevahu. Z tohto dôvodu podľa András dochádzalo k zvýšenému dopytu po východoeurópskom umení v západných inštitúciách. Tu sa ukazuje terapeutická metóda „liečenia“ kultúrnej traumy ako jednostranná, keďže dostatočne neberie do úvahy ďalšie aspekty a účinky, napríklad sociálne a ekonomické, previazané s logikou trhu, na komplexné procesy vzájomnej integrácie Západu a Východu. Úvahy z pera Edit András sa tak dobre dopĺňajú s podobne ladenými textami ďalších výrazných autorov rozvíjajúcich kritický diskurz o kultúrnych vzťahoch medzi bývalým Východom a Západom, ako je Igor Zabel, Boris Groys, Slavoj Žižek, Boris Buden, ale výhodou jej metódy takzvaných close readings sú komparatívne interpretácie diel súčasného umenia v širokých kultúrnych kontextoch. V určitých ohľadoch, a to najmä v reflexii umenia vo verejnom priestore, Edit András nadväzuje na knihu Piotra Piotrowskeho Art and Democracy in Post-Communist Europe (2012). Je preto na škodu, že sa do knihy nedostal iný dôležitý text o reflexii diskurzu dejín umenia po roku 1989, kde sa András vyrovnáva práve s odkazom myšlienok Piotrowskeho, pod názvom Čo dejiny umenia stredo-východnej Európy chcú?

Zatiaľ čo prvá časť knihy sa zameriava hlavne na traumatické skúsenosti spojené s pádom komunizmu, v druhej časti András tematizuje takzvané „striedanie stráží v kultúre“, vyvolané nástupom vlády pravicovej strany Fidesz v Maďarsku. Druhá časť knihy sa dá čítať aj ako pitevná správa o maďarskom nacionalizme posledných dvoch desaťročí, o hraniciach obraznosti, ktorých presné zakresľovanie jej pomáha uvoľňovať podvratnú silu slasti. András nás učí nielen teórii a praxi umeleckej solidarity (sama sa na niektorej z reprodukcií objavuje medzi protestujúcimi), ale poskytuje nástroje na dekonštrukciu patriarchálnych nacionalistických hodnotových systémov a ich mocenských naratívov. Historické mýty inaugurované nacionalistickou ideológiou odhaľuje ako pragmatické konštrukcie. Prostredníctvom interpretácie diel súčasného umenia odkrýva náboženský charakter politickej viery a popisuje projekcie ublíženého národného vedomia. Hrajú v ňom dôležitú rolu symboly hrdinstva a obeti. V obraznosti každodenných rituálov tieto psychologické mechanizmy vytvárajú cestičky, ktorými prenikajú do najtajnejších zákutí nášho súkromia. 

András tvrdí, že do popredia diskurzu sa v súvislosti s nacionalistickými tendenciami na prelome tisícročia po prvej vlne globalizácie vrátilo „mikropolitické nazeranie“, akcentujúce podiel obyčajných ľudí na budovaní národa. Kult spoločenstva sa tak stáva jedným z motívov sociálne angažovaného umenia. Preto jeho aktéri*ky občas zostupujú do podvedomia národa, vizualizujú mylné predstavy a potlačené vidiny národnej fantázie. Diela, ktorými sa András zaoberá, reťazí motív obrátenia, preháňania, akcelerácie. Národný mýtus je prekódovaný na kamuflážnu fikciu, historický pamätník na antipomník, pocta na znesvätenie, utópia na dystópiu. 

Edit András ťaží nielen z mnohoročných skúseností nadobudnutých z prispievania do odborných časopisov a kultúrnych rubrík, ale v knihe zúročila aj účasti na kurátorských projektoch: najviac sa to týka výstavného cyklu Privátny nacionalizmus a Universal Hospitality (2016), ktorých kurátorské texty tvoria základy niektorých podkapitol. V úvahách Edit András rezonujú tiež otázky limitov solidarity, a to tak v umeleckom, ako aj v širšom európskom meradle v súvislosti s prijatím rodových, etnických a náboženských menšín, s utečeneckou krízou a tradíciou európskeho humanizmu. Český preklad sprevádzaný poučeným úvodom Jana Zálešáka je výberom statí z dvoch samostatných kníh napísaných pôvodne v autorkinom rodnom jazyku. Medzi ich vydaním uplynulo presne trinásť rokov (2010 a 2023). Napriek tomu je prechod z prvej časti do druhej plynulý. Nadväznosť teoretických rámcov spoločne s rozvíjaním kritického myslenia a tvorbou rozsiahleho slovníka pojmov medzi sociálnymi vedami, kultúrnou teóriou a umením je silnou stránkou tejto knihy. Edit András nás sprevádza obdivuhodným oblúkom viac než tridsiatich rokov našej spoločnej histórie, dáva nám príležitosť poučiť sa a vyviaznuť z jej čítania preliečení*é kultúrnou terapiou. 

Edit András: Kultúrní převlékání. Umění na troskách socialismu a na vrcholcích nacionalismu. GMU: Hradec Králové, 2023.

Foto: Miroslav Podhrázský, archív Ilony Németh