Symptómy straty: múzeum a triedne vedomie 

Daniel Grúň reflektuje reinštalovanú výstavu Múzeum prízrakov z pražskej galérie Display. Dispozície priestoru sú celkom iné a ambície projektu rozvinuté tak, aby rezonovali v bratislavskom kontexte. Dotýkajú sa témy práce, triednych vrstiev a sociálnej izolácie, ktoré si zaslúžia viac pozornosti. Grúň zároveň uvažuje nad zmyslom reinštalácií tohto typu a reaguje tiež na text od Mileny Bartlovej, ktorý sa dotýkal otázky „kam zmizol proletariát“.

Symptómy straty: múzeum a triedne vedomie 

Výstava Múzeum prízrakov, iniciovaná kolektívom umelcov okolo pražského združenia Display – Zbyňka Baladrána, Ladislavy Gažiovej a Alexeja Klyuykova, je reinštalovaná v Galérii mesta Bratislavy. Upravená verzia výstavy prináša nové pohľady na problematiku muzeológie a muzeálnej práce. Práve preto by som rád navrhol trochu iné, možno menej skeptické čítanie výstavy, ako ho predstavila Milena Bartlová v recenzii Dělnictvo mezi ztrátou a utopií. Milena Bartlová charakterizuje ako hlavnú ambíciu projektu umelecký výskum a v recenzii výstavy sa pýta, aké nové poznanie v Múzeu prízrakov vzniklo. Múzeum prízrakov nijako nepredstiera, že je projekciou. Obraznosť, s ktorou pracuje, sústreďuje viaceré symptómy dneška. Otázka by sa teda dala položiť ešte inak: Ako výstava mení naše vedomie o spoločenských triedach a nerovnosti?

Bratislavská upravená repríza s podtitulom Múzeum ako kapitola z dejín vlastníckych vzťahov sa zaoberá inštitúciou múzea ako platformou spoločenskej hegemónie, patriotizmu a reprezentácie vládnucich tried. Na začiatku pred diváka/diváčku stavia dejinnú vývojovú líniu komprimovanú do krátkych reflexií o historických transformáciách múzea: od zberateľskej vášne aristokracie k založeniu inštitúcií zameraných na národné záujmy, ľud a robotnícku triedu až k tzv. oligarchickej súčasnosti, keď nastáva rozklad pôvodných funkcií múzea a zároveň vznikajú aj nové výzvy pre ich pôsobenie v kultúrnom priemysle. Centrálnou témou výstavy je teda vzťah medzi aparátmi múzea a reprezentáciou nerovnosti spoločenských tried. V úvodnom texte výstavy čítame: „Keďže múzeum v každej dobe odráža spoločenský stav, sociálna trieda pracujúcich dnes úplne logicky nemá v tejto inštitúcii miesto. Údajne je fragmentarizovaná, existuje ako prízrak, ktorý síce občas straší, ale častejšie iba nie je vidieť. Napriek tomu ide o subjekt dejín, ktorý nepatrí do minulosti.“ Z pohľadu marxistickej teórie sa môžeme pýtať: Aké je potom triedne vedomie tohto „ne-mrtvého zombie“ (Milena Bartlová)? A ako sa výstava podieľa na jeho inkarnácii do vedomia divákov? 

Reprezentácie triedneho vedomia robotníkov sú na výstave okrem iného tiež doménou malieb (umiestnených do vitrín) realizovaných alúziou na metódu socialistického realizmu. Bojujúca a víťazná robotnícka trieda sama ale nie je zobrazená heroicky, a už vôbec nie naratívne. Práve naopak, na maľbách sú to zvecnené torzá: pracovná rukavica, ruka pracujúceho, handra, tehla a podobne – melancholické artefakty jej spoločenského významu a symbolického zmyslu. Robotnícka trieda bola komunistickým režimom zobrazovaná ako rozhodujúci politický, ekonomický a sociálny činiteľ. Mala byť nositeľkou spravodlivého spoločenského poriadku. V podmienkach dnešného pracovného trhu si možno robotnícku triedu predstaviť napríklad aj v sfére služieb, ako tvrdí sociologička Kateřina Nedbálková. Neistota prekariátu je podľa Nedbálkovej prakticky viditeľná v zmluvách na dobu určitú, v dočasných a prechodných zamestnaniach, v čiastkových úväzkoch, v agentúrnom zamestnávaní a čoraz viac sa netýka len súkromného, ale tiež verejného sektoru, kam patrí tiež sféra umeleckých inštitúcií.

Predmety, ktoré rozprávajú príbeh práce a robotníckej triedy, sú zaradené do výpravného systému historizujúceho rozprávania. Je to systém fiktívnych nálezov, ktorých validita ako muzeálnych predmetov sa potvrdzuje v spôsobe ich prezentácie a ich zapojením do muzeálneho diskurzu. Dispozitív aj naratív výstavy ale hrajú s divákmi a diváčkami švejkovskú hru: všetko, čo na prvý pohľad vyzerá seriózne a vážne, sa pri podrobnejšom skúmaní ukazuje ako karikatúra. Tento súčasne optický i mentálny klam sa dosahuje kombináciou artefaktov s digitalizovanými kresbami a vysvetľujúcimi textami. Exponáty sú teda viac hádankou než odpoveďou: 1) fiktívne artefatky svojou asociovanou náhodnosťou vzdialene pripomenú avantgardné ready-mades, ale ready-mades to nie sú; 2) sprievodné dokumenty života pracujúceho robotníka majú sprítomniť realitu ekonomických a spoločenských vzťahov, ale autentické dokumenty to nie sú. 

Mechanizmy všadeprítomného klamu ako symptómu súčasnosti umocňujú kresby v klasickom štýle šrafovaných novinových ilustrácií, používané v tlači pred masívnym nástupom fotografie. A tak je celá výstava viac muzeálnou alegóriou než múzeom samotným a s divákom hrajú „popluškovskú“ hru:  „Dám vám hádanku a když ji uhádnete... Poprvé – tváře umouněné od popela, ale kominík to není. Podruhé – klobouk s peřím, luk a kamizola, ale myslivec to není.“ Odpoveď divák/diváčka samozrejme nachádza vo vyvolávaní ducha spoločenskej triedy, pre ktorú dnes tak ťažko hľadáme nielen pomenovanie, ale aj kritický diskurz. 

Múzeum prízrakov je vybudované na zdanlivej nadväznosti časových osí: sleduje počiatky technológie od pästného klinu k automatizácii, skúma úlohu byrokracie v životnom cykle pracujúceho, sprítomňuje príbeh robotníctva v zaniknutých železiarňach POLDI Kladno, ktoré boli vlajkovou loďou socialistického štátu. Na úpadok kolektívnej solidarity môže nadviazať už len prospech súkromného vlastníctva. Napokon si autorský kolektív kladie otázky: Na čo a komu slúži umenie? Prečo sa obraz proletariátu vytratil zo sál súčasných múzeí?

Simulácia muzeálneho dispozitívu je takmer dokonalá: panorámy, didaktické panely, vitríny s artefaktmi. Prepracovaný a dobre známy systém označujúcich pojmov a označovaných predmetov zaručuje podmanivú ilúziu atmosféry múzea. To, čím sa Múzeum prízrakov od skutočného múzea odlišuje, je funkčná práca fikcie. Pojmy a predmety na seba vzájomne poukazujú. Choreografia archeologických artefaktov unáša divákov do sféry simulakra. Simulácia je tu spôsob prevedenia myšlienkovej operácie, ktorou má byť esejistický naratív vyrozprávaný prostredníctvom fiktívnych predmetov. Moc muzeálnych dispozitívov presviedčať publikum je v Múzeu prízrakov prevrátená naruby. Inštalácia samotná sa vďaka sprievodným panelom a prítomným simuláciám stáva melancholickou kontempláciou nad prízrakom minulosti. 

Čo robí Múzeum prízrakov, je, že zviditeľňuje myšlienkové konštrukcie sprevádzajúce praktiky, na ktoré sa spolieha kamenné múzeum bez potreby hlbšej sebareflexie. Autorský kolektív vlastné autorstvo priznáva, ale zároveň oživuje ľavicový étos kolektívu, kde sa roly kurátora, umelca a architekta výstavy značne prekrývajú, pretože presné vymedzenie autorských kompetencií zostáva publiku skryté. Paralely tohto typu kolektívnej anonymity sa v minulosti dali vidieť v spolupráci Van Abbemuseum v Eindhovene s fiktívnou inštitúciou Museum of American Art, Berlin na reinštalácii zbierok modernizmu (The Making of Modern Art, 2016–2017), v rámci spoluprác slovinského kolektívu IRWIN a Múzea súčasného umenia v Ľubľane, a dali by sa vymenovať ďalšie. Niektoré progresívne múzeá si teda dobre uvedomujú výhody umeleckých intervencií pre získanie odlišných alebo inak osviežujúcich uhlov pohľadu. Otázkou teda zostáva, kam reinštalácia Galériu mesta Bratislavy s touto spoluprácou posúva. V programovom nasmerovaní na verejný priestor a v prieniku k dosiaľ nereflektovaným skupinám obyvateľstva by mohol byť tento typ výstavy celkom správnym vykročením. Pre slovenské prostredie určite má, rovnako ako v Čechách, význam pýtať sa, kam sa podelo triedne vedomie a prečo je kritika spoločenskej nerovnosti v prostredí našich inštitúcií stále okrajová. 

Múzeum prízrakov / kurátori: Alexey Klyuykov, Laďa Gažiová, Zbyněk Baladrán / Galéria mesta Bratislavy, Bratislava / 28. 4. - 25. 9. 2022

Foto: Barbora Girmanová