Radosť zo života

Ľubomíra Ďurčeka som začal navštevovať okolo roku 2012, keď vzbudilo môj záujem jeho autorské dielo a spôsob, ako sa prelína s dokumentáciou určitých udalostí na neoficiálnej scéne v časoch československého socializmu. Zaujal ma najmä exaktný spôsob archivácie histórií, na rozdiel od jeho starších kolegov, ktorí radi mýtizovali. Keď som spoločne s Barborou Klímovou a Filipom Cenekom pracoval na výstave Navzájom (2012, tranzit dielne), dal nám nahliadnuť do svojich osobných archívov. Často išlo o jedinečné fotografické a filmové dokumentácie, ktoré sú dôležitým svedectvom o spoločenstvách bratislavských výtvarníkov a my sme ich ako mladí dobrodruhovia a pátrači vytiahli z krabíc a zverejnili. Postupne sme začali tento proces viac reflektovať a uvažovať nad zmyslom toho, prečo, ako a pre koho to robíme. Navyše, ak bol Ďurček výborný spoluhráč, vytrénovaný šachovými partiami a dlhoročným pedagogickým pôsobením, naše zápolenia mali zakaždým komunikačnú podobu rozhovoru – každá otázka posúvala hru dopredu alebo aj do autu.

S Ľubomírom Ďurčekom som uskutočnil vcelku tri rozhovory na tému spoluprác. Len jeden z nich bol publikovaný, a to pod názvom Monitoring v Ročenke SNG 2012-2013. Ďalšie dva rozhovory vznikli príležitostne. Prvý sa uskutočnil na videozáznam, ktorého prepis Ďurček autorizoval a bol preložený do angličtiny. Uskutočnil sa v jeho (polovičnom) byte na Kuzmányho ulici. Uviedli sme ho pri príležitosti sympózia vo Viedni k výstave Július Koller One Man Anti Show v mumok-u (marec 2017). Druhý rozhovor sme realizovali ako písomnú odpoveď na otázky, ktoré som Ďurčekovi kládol v súvislosti s jeho pedagogickým pôsobením medzi amatérskymi výtvarníkmi na Obvodnom kultúrnom a spoločenskom stredisku Bratislava II. (apríl 2020). Vtedy som Ďurčekove odpovede využil pri práci na knihe AMA. Ľubomír Ďurček, Květoslava Fulierová, Július Koller a amatérski výtvarníci (2020). Dovolím si spomenuté dva rozhovory spojiť — dúfajúc, že ak Ďurček rozhovory prepísal a autorizoval, neprekážalo by mu publikovať ich dovedna. Až s odstupom času som si totiž uvedomil, že spolu bytostne súvisia. Do obidvoch rozhovorov patria aj medzery, odmlky, nedopovedané a nevypovedané súvislosti. Bez nich by boli totiž rozhovory s Ďurčekom neúplné. 

Ľubomír Ďurček mi dal do života zopár dobrých lekcií. Bol jedným z mála umelcov, ktorí dôsledne dbali na etické dôsledky práce s umením. Ďurček vnímal umenie ako nástroj spoločenskej zmeny. Veril, že – aj keď veľmi pomaly a podprahovo – umenie môže pôsobiť na spoločnosť. Neobľuboval sociálne siete, ale zato rád sa s ľuďmi zhováral. Často upozorňoval na nedostatky vo výstavách, trval na náprave chýb. Šibalsky dbal na detailoch. Naša spolupráca vyvrcholila na výstave Poézia a performancia v žilinskej Novej Synagóge v rokoch 2017 – 2018. Ďurček pri otvorení výstavy predstavil svoje nové dielo. Bola to veľká udalosť. Priniesol so sebou palicu a tenký rozmerný transparent z mikroténu. Nikto, kým ho nerozbalil, nevedel, čo je na ňom napísané a na čo bude slúžiť. Počas živého predstavenia Ďurček mával transparentom. Keďže bol ľahký, vznášal sa vo vzduchu. Bolo tam napísané jedno slovo: PRAVDA. Ďurček bol presvedčený, že pravda je len jedna. Akokoľvek je napísané slovo ohýbané a tvarované, vždy je to stále to isté slovo. Keď Ema Lančaričová predstavenie nafotila, vybrali sme z neho tri snímky. Chcem sa o tieto tri snímky teraz podeliť. Vďaka, Ľubo. Tvoje umenie tu zostáva s nami.

16. marca 2017

Daniel Grúň: Môžem začať s otázkou, trebárs, o tej galérii...

Ľubomír Ďurček: Myslíš na spoluprácu, ktorá nebola...

DG: Áno, chcem sa spýtať na spoluprácu, ktorá nebola realizovaná, na projekt, ktorý...

ĽĎ: Myslíš výmenu metra štvorcového v bytoch mňa a Kollera?

DG: Áno.

ĽĎ: Nuž, bolo to v takom štádiu, že sme už mali podpísať zmluvu, kde bolo presne definované, že 1 m2 steny do hĺbky 1 cm omietky sa stáva výlučným vlastníctvom tej protiľahlej strany, čiže Jula Kollera u mňa a zase mňa v jeho byte. Každý z nás tam potom má právo si vystaviť čokoľvek podľa vlastnej ľubovôle. Okrem iného si myslím, že sme rozoberali aj takú možnosť, v tom čase aktuálnu, že by do bytu vstúpila tajná služba, ktorá by prípadne mohla označiť vystavené dielo...

DG: Ako dielo protištátne?

ĽĎ: Áno, protištátne, napríklad. Čiže aj tento moment sme rozoberali.

DG: A v ktorom roku to bolo?

ĽĎ: Nejaké osemdesiate roky, myslím. Niekde existuje tento dokument, nedávno som naň narazil. Problém bol v tom, že Julo Koller nebol vlastníkom bytu, v ktorom býval – a preto to padlo.

DG: Akým spôsobom ste sa dohodli, kto je v podstate autor či spoluautor, kto je autorom fotografickej časti a či bol totožný s autorom konceptu akcie? Alebo to bolo od prípadu k prípadu alebo inak?

ĽĎ: Myslíš na problém autorstva?

DG: Áno, áno. A mám teraz na mysli niečo, čo si vymyslel trebárs ty po stránke záznamu, a trebárs Koller bol autorom či iniciátorom nejakej akcie, kultúrnej situácie. Teda, ako ste riešili potom tieto situácie, kde bolo naozaj spoluautorstvo? Ty si sa niektorých vecí vzdal? Dobrovoľne?

ĽĎ: Ja by som to povedal inak. Na konferencii v Bratislave v roku 2010 som vymenoval všetky typy spolupráce: napríklad Počúvanie Duchampa vo Vavrišove. Bola to partnerská spolupráca, tak tam nie je problém, lebo v nej je priznané spoluautorstvo. Potom sú také, pri ktorých sme, hlavne na letných sústredeniach pre amatérskych výtvarníkov, spolupracovali priamo v teréne, myslím si, že v takých prípadoch bolo jasné, kto je autorom, pretože vzájomný rozhovor prešiel priamo do realizácie a spoločného hľadania uspokojivého výsledku. Napríklad, pri Nemožnej kultúrnej situácii sme deň pred realizáciou rozoberali súčasnú lokálnu komunikačnú situáciu aj s historickým aspektom, a pri realizácii vizuálnu podobu určoval JK, ja som na nej s porozumením participoval. Undergrandu predchádzala moja životná akcia Osobný sviatok, na ktorú JK reagoval dnes už známou akciou v podchode na Mierovom námestí.

DG: A prečo Koller potreboval spolupracovníkov? Prečo podľa teba spolupracoval s druhými v takom veľkom rozsahu?

ĽĎ: Nevysvetľuje, napríklad, túto potrebu spolupracovať...

8. 4. 2020

Daniel Grúň: Ako vznikla tvoja akcia pre výstavu Poézia a performancia v žilinskej Novej synagóge?

Ľubomír Ďurček: Pamätám si na ten večer, keď si sedel u mňa pri šálke čaju, a ja som sa ti pokúšal predviesť skoro päť metrov široký a veľký nápis PRAVDA, namaľovaný na mikroténovej fólii. Mal som ju navinutú na skoro dvojmetrovej tyči – vôbec sa z nej nedala odvinúť pre silnú statickú elektrinu. Rozhodol som sa využiť iný fyzikálny zákon – prúd, vzduch! Preto som začal touto tyčou pohybovať v horizontálnom smere, a zároveň točiť palicou okolo jej vlastnej osi. Išlo to. Fólia sa postupne odvíjala z tejto palice. Jediný voľný priestor pre pohyb tyče, ktorou som pohyboval, sa nachádzal nad tvojou hlavou. Po istej chvíli si sa začal smiať, ale ja som pokračoval, a nad tvojou hlavou sa postupne začínali objavovať veľké čierne písmena zo slova PRAVDA. Tvoj smiech som mal problém identifikovať, mal byť zrejme akýmsi aspektom mojej práce. Teda to, čo som nevidel. Bolo to moje mávanie, mávanie zástavou? Navrhol si mi, aby som prišiel do Žiliny a urobil v synagóge takúto performance. Najbližší mesiac som sa touto ideou zaoberal, bojoval sám zo sebou. Nakoniec sa mi podarilo urobiť predstavu, v ktorej sa nachádzala predstava akcie, pre ktorú som túto priehľadnú fóliu s nápisom vyrobil, taktiež tam bol aj event s mávaním zástavy, a tiež aj ďalšie, ktoré súviseli skôr s formou živých vystúpení na vernisážach. Neviem, či sa mi podarí niekedy zrealizovať video s pracovným názvom Pravda vo vetre, ktoré by istým spôsobom odkazovalo na event Písanie pravdy z Počúvadla. Nad hlavou ti svišťala palica, za ktorou poslušne letela PRAVDA, čo ťa rozosmialo a doviedlo k návrhu na uskutočnenie eventu v Žiline. Videl si asi zvláštnu alebo zvláštne mávajúcu zástavu. Tak vznikla vec, na ktorej máš podiel. Takisto si sa pričinil aj na tom, že som si konečne sadol a napísal text Mimézis a simultánne. Vďaka ti za to!

DG: V osemdesiatych rokoch si pôsobil ako lektor amatérskych výtvarníkov spoločne s Júliusom Kollerom a Květoslavou Fulierovou. Niektoré akcie z letných sústredení si inicioval aj fotografoval. Napríklad viacero akcií vzniklo v Počúvadle pri Banskej Štiavnici. Na jednej z nich účastníci vyhadzujú do vzduchu písmená. Má táto akcia s amatérskymi výtvarníkmi nejaký zvláštny význam? Zaujímalo by ma, či dostali účastníci nejaký pokyn, kedy majú písmená vyhodiť do vzduchu.

ĽĎ: Pýtaš sa na tretí záber z akcie Transparent, myslím si, že vyhodenie týchto jednotlivých písmen do vzduchu bolo spontánne. Na začiatku si mal každý z účastníkov vybrať písmeno. Zistili sme však, že písmen je viac ako účastníkov, tak niektorí dostali po dve písmena, do každej ruky jedno, ale tie dve písmena museli byť v slede. V inom prípade účastník sústredenia dostal tri písmena. Pomerne dlho nám trvalo, než sme dokázali vyskladať celý text tak, aby bol na zábere čitateľný. Automatická spúšť cvakla, v objektíve som uvidel záblesk, vyhlásil som, že sme. Potom som urobil ešte niekoľko záberov. Vyhodenie písmen do vzduchu bolo pravdepodobne spontánnou reakciou na dlhotrvajúce prispôsobovanie sa nápisu v nepohodlných telesných pozíciách. Z fotografie by sa to malo dať vyčítať.

DG: Čo znamená Ferancova zástava? Má táto akcia so vztyčovaním zástavy nejaký zvláštny význam? Prejav jednoty, komunity, spoločného vystúpenia…? 

ĽĎ: Udalosť, ktorú dokumentujú zábery s názvom Iniciačná Ferancová zástava, môžem opísať azda iba čiastočne, lebo je to viac-menej dohovor medzi týmto účastníkom sústredenia, ktorého meno som neuviedol celkom presne a Julom Kollerom. Na Počúvadle sme obývali niekoľko chatiek, ktoré ohraničovali pozdĺžny trávnatý priestor, zároveň každá chatka vľavo mala čosi také akoby verandu, takže naši účastníci mali dosť súkromia pri svojej práci, a verandu používali ako svoj ateliér. Jedného dňa som šiel s Julom okolo jedného takého ateliéru a zaregistroval som u spomínaného účastníka zvláštny druh obrazu. Julo mi neskôr, keď sme zostali sami, povedal, že sa dohodli s tým spomínaným účastníkom na tom, že navrhne a vyrobí niečo ako zástavu, symbol nášho letného sústredenia. Požiadal ma, aby som si to nechal pre seba. Neviem, či to ešte má byť tajomstvom alebo už je to iba historická skutočnosť. Tu však musím poznamenať, že na letné sústredenia sme sa pripravovali nielen štúdiom mapy, ale aj zisťovaním turistických pozoruhodností, architektonických pamiatok a iných lokálnych pozoruhodností a, samozrejme, histórie celého regiónu. Jednou z prvých vecí, a to veľmi dobre fungovalo v Čechách, keď sme sa ubytovali, bolo, že sme hľadali miestneho kronikára alebo človeka, ktorý by dobre ovládal miestnu históriu. Počúvadlo blízko Banskej Štiavnice bola lokalita s množstvom baní a dlhou tradíciou baníctva. Teda pri tomto maliarskom sústredení sme ako lektori nemohli krajinu vidieť bez tejto histórie a aj jej geografie a folklóru, a iných vecí, ktoré možno počúvať a vidieť. Naviac, bývali sme v turistických chatkách.

DG: Čo zobrazuje Iniciačná Ferancova zástava?

ĽĎ: Návrh zástavy si treba pozrieť zblízka: prekrížené kladiva sa rýmujú s prekríženými štetcami. Ľavý a pravý okraj formátu tvoria trojuholníky, ktoré sú možno odkazom na štátnu zástavu alebo sú iba formálne odvodené od ústredného znaku, zároveň však ukazujú na štyri trojuholníky, ktoré vznikli skrížením dvoch štetcov. V hornom trojuholníku sa nachádza najčastejšie používaný znak regiónu a v dolnom trojuholníku sa vyskytuje kresba štylizovaného ucha, ktoré by však mohlo byť aj otáznikom. V jedno popoludnie sa Julovi podarilo zhromaždiť niekoľko ochotníkov pre jeho dve akcie: zoskupenie okolo symbolu a slávnostný marš. O zástave, ktorá by nejakým spôsobom charakterizovala každé letné sústredenie, alebo len niektoré, sme sa rozprávali, ale v rozhovoroch sa neobjavila možnosť vlastnej iniciatívy amatérov uvažujúcich o nejakej reprezentácii takýchto letných sústredení formou symbolu, znaku, zástavy. Je to pochopiteľné, lebo aj keď každoročné letné sústredenie malo svojich stálych účastníkov, väčšia časť bola buď nová, alebo premenlivá. Čo Julo týmito dvomi akciami sledoval, k čomu smeroval, to už dnes naozaj neviem. Pred chvíľou som sa rozprával s Květou (Květoslava Fulierová, pozn. red.), a hoci si veľmi dobre spomínala na tie udalosti, takisto nemala žiadne informácie, a nevedela k tomu nič povedať. Možno iba jej prvá reakcia: „Radosť zo života.“

Foto: Ema Lančaričová