Lekcia (z) propagandy

Keď sa povie propaganda, mojej generácií sa vybaví štátostrana a jej všadeprítomné presviedčanie, že žijeme v tom najlepšom spoločenskom zriadení. Nič sofistikovane podprahové – neexistovali ani sociálne siete, ani zdatní marketéri, len „propagačné“ oddelenia. Tento fiktívny svet sa v roku 1989 zosypal ako domček z karát. Iné formy propagandy sme vnímali už menej, tým skôr keď jej hlásateľom nebol priamo štát, netýkala sa politických tém a používala dômyselnejšie metódy. Ako príklad za všetky možno vo vizuálnom umení uviesť osobitú formu propagácie abstraktného expresionizmu v réžii CIA, o ktorej sme vtedy vôbec netušili. Na menej priamočiare formy propagandy sme neboli pripravení, čo sa ostatne prejavilo i krátko po Nežnej revolúcií. Naša spoločnosť nechcela hľadať nejakú vlastnú cestu do budúcnosti, ale v podstate len „okopírovať“ tie zidealizované západné, medzi ktorými sme ani nevnímali veľké rozdiely. Kto čo i len spomenul alternatívnu možnosť „tretej cesty“, dostával nálepku „starej štruktúry“; teraz módne ľavičiarstvo bolo úplne na okraji spoločnosti.

Kurátor Daniel Grúň pripravil pre Július Koller Society výstavu Škola propagandy: lekcie z odúčania. Inšpiráciou mu bol projekt holandského umelca Jonasa Staala Propaganda Station. Ten sa zameriava na niektoré súčasné podoby propagandy: (ultra)nacionalistickú, krajnú pravicu, liberálnu (v ekonomickom zmysle), finančnú, imperiálnu, klimatickú či geopolitickú. V Bratislave si kurátor vybral štyri témy a práce troch umelcov a jednej umelkyne, „ktorých tvorba sa zameriava na propagandu ako výsledok výkonu politickej moci kapitalistických autoritatívnych režimov“.

 

Tomáš Rafa je na výstave zastúpený svojím dlhodobým dokumentačno-aktivisticko-edukačným projektom (PostPRAVDA.sk, 2024) zameraným primárne na verejné formy neofašistických, rasistických, homofóbných a pod. vystúpení. Popri samotných vecných objektivizujúcich a nezúčastnených záznamoch z protestov prináša i vyjadrenia odborníkov k daným témam. Tie sa rovnako snažia o vecnosť a nepredpojatosť, ale zaraďujú veci do širšieho kontextu.

Práce Michala Šumichrasta by mohli byť obálkami komiksových časopisov pracujúcich s kombináciou „pokleslej“ kultúry vrátane explicitnej pornografie a politicko-aktivistickými a antikorporátnymi stanoviskami.

Michaela Kacsiová je na výstave zastúpená svojou minuloročnou diplomovou prácou, ktorá je jediným dielom priamo sa zaoberajúcim propagandou, avšak v opačnom zmysle – ide o akési antineoliberálne videodielo s názvom Peasants With Debts (2023). V rýchlom slede sú v ňom zostrihané archívne, ale najmä pôvodne natáčané zábery, ktorým dominuje hlavná postava v „nafukovacom“ kostýme podobajúcom sa na mušľu/ustricu/perlorodku, snáď ako (nie obzvlášť vydarený) symbol luxusu. Tu lahôdka (i keď zábery evokujúce súťaž v rýchlosti ich jedenia to negujú), tu perlorodka sa „pohybuje“ v prostrediach rôznej povahy a celé to dopĺňa čudná zmes väčšinou anglicky písaných (záverečné titulky sú ale v slovenčine) polopatistických neoliberálných vyhlásení. Niektoré z nich sú fiktívne, niektoré autentické (postrehol som napríklad známe vyhlásenie ikony politiky neoliberalizmu Margaret Thatcher) či vo svojej podstate neutrálne, aj keď čudne skombinované informácie. Napríklad vidíme budovu Národnej banky Slovenska, autorku/mušľu/ustricu/perlorodku hore nohami, veľký nápis „NBS a FEI STU podpísali zmluvu o spolupráci“ a menší nápis „THE MORE DEBTORS, MORE SLAVES“, aby sme sa neskôr dozvedeli, že jej výsledkom bude vytvorenie INOLabu Centra pre inovácie a bezpečnosť (táto fakulta hostí popredné pracovisko v oblasti počítačovej bezpečnosti). Celé toto „performatívne video“ pôsobí dojmom, že autorka chce vyjaviť čosi kritické na tému neoliberálneho kapitalizmu, ale v divákovi či diváčke ostanú skôr rozpačité dojmy.

Marcel Korec je na výstave zastúpený fiktívnym „vedeckým“ dokumentom Skutočná pravda o rastlinách (2021) venovaným senzačnému objavu, že byrokraciu vlastne vytvorili rastliny pre napĺňanie svojich potrieb. Ilustruje to aj sériou fotografií úradných priestorov plných neodmysliteľných izbových kvetín, ktoré dopĺňa objekt Fontaine de vie (2021). Mimochodom, fake news nedávno tematizoval aj vo svojej práci Interterrestrial Cerebrum v rámci prezentácie diplomových prác pod názvom Cheating the status quo v bratislavskom Dome umenia.

V rámci sprievodného programu k výstave si návštevníci a návštevníčky mohli pozrieť i video Jonasa Staala Propaganda Theater (2023), ktoré sa venuje primárne prepojeniu vojenskej propagandy a zábavného priemyslu. Pri zmienke o Hollywoodom cielene pestovanom americkom hrdinskom patriotizme som sa neubránil tomu, aby mi nepreletelo hlavou, koľko ľudí by sa u nás našlo ochotných brániť  krajinu so zbraňou v ruke v prípade napadnutia – čo teraz už nie je úplne nepredstaviteľná situácia.

Daniel Grúň tému propagandy uchopuje inak než Jonas Staal. Snáď s výnimkou Rafu, na ktorého sa hodí oná „lekcia z odúčania“, ide skôr o antipropagandu, paródiu alebo problematiku dezinformácií a fake news. Občas samoúčelných, čo je v rozpore s princípom cielenej propagandy. Je to trochu škoda, lebo aj domácich tém by sa našlo dosť (u nás napríklad aktuálny artwashing, keď sa ničiteľ jedinečných umeleckých artefaktov úspešne prezentuje ako veľkorysý art-donor). 

Ak sme tu s nástupom 90. rokov mali vpád neoliberálnej propagandy, ktorej nositeľmi boli mladí mudrlanti v Hugo Boss oblekoch, čo si stihli prečítať pár strán z Friedricha A. von Hayeka a rozdávali rozumy, o tridsať rokov neskôr sme svedkami príchodu ľavicovej propagandy, rovnako vyškolenej zahraničnými učebnicami a rovnako bezradnej pri strete s miestnou realitou, i keď už nie sú mediálnym mainstreamom, ale skôr subkultúrou. V tejto súvislosti a i vzhľadom na návštevníctvo galérie je škoda, že sa i témam takýchto propagánd neušlo trochu reflexie. Padla by na úrodnú pôdu, hoci by sa takýto krok dal označiť za trochu riskantný – veď i umelecká sloboda zvykne mať svoje hranice. Pocit zneistenia a snáď i demaskovania by bol určite silnejší. A možno by bola silnejšia i lekcia z odúčania. 

Michaela Kacsiová, Marcel Korec, Tomáš Rafa, Michal Šumichrast / Škola propagandy: lekcie z odúčania / kurátor: Daniel Grúň / The Július Koller Society / Bratislava / 6. 6. - 30. 8. 2024

Foto: Leontína Berková