Zahrabaný dlh

Odkedy Fondazione Prada získala benátsky palác Ca’ Corner della Regina, organizuje v ňom pri príležitostí bienále veľkoryso koncipované výstavné projekty. Tento rok dostal priestor Christoph Büchel, známy svojimi kontroverziami a provokáciami. V roku 2018 napríklad rozbehol petíciu, aby boli prototypy Trumpových hraničných plotov ako land art zachované a chránené. Rôznorodé reakcie vzbudil aj na bienále v Benátkach v roku 2015 projektom Mosque: kostol z 10. storočia premenil na mešitu (po sťažnostiach zo strany neofašistickej strany Forza Nuova bola inštalácia zrušená). Nešťastie, ktoré sa stalo v tom istom roku, keď sa rybársky čln zrazil s kontajnerovou loďou a v jeho útrobách zahynulo 800 migrantov, mu bolo podnetom na vytvorenie diela Barca Nostra. Vrak onoho člnu vystavil o štyri roky neskôr opäť v rámci bienále. Mimochodom, tematicky by oba projekty zapadli aj do súčasného ročníka. 

V terajšom projekte ale Büchel nadväzuje skôr na svoje dielo z roku 2011 Piccadilly Community Centre (zhodou okolností je to i rok začiatku pôsobenia benátskej Fondazione Prada). Spoločné majú veľa – hyperrealistická inštalácia vytvárajúca fake realitu, ktorá je zároveň cielene spochybňovaná, hromady premyslene naaranžovanej „veteše“, silný politický statement či skôr viacvrstvové statementy. V oboch nájdeme i (skoro) opakujúce sa motívy: stánok požičovne peňazí, modlitebňa, jedáleň, bar, počítačová miestnosť, odkazy na politikov … A oba projekty využívajú priestory, kde v minulosti sídlila „finančná inštitúcia“, aby neskôr slúžili na výstavné účely. V prípade benátskeho paláca to bola charitatívna záložňa Monte di Pietà, ktorá dala názov aj celému projektu. Sídlila tu 135 rokov (do roku 1969), v roku 1975 tu bol archív bienále, až kým ho nezískala Fondazione Prada. Palác má ale bohatšiu históriu, bol postavený na ruinách iného významného gotického paláca priamo pri Canal Grande začiatkom 18. storočia; v roku 1800 ho získal pápež Pius VII., ktorý ho neskôr venoval miestnej kongregácii bratov Antonia a Marca Cavanisovcov. 

Do tohoto prostredia umiestnil Christoph Büchel svoju rozsiahlu, mnohovrstevnú inštaláciu ako sieť rozmanitých kultúrnych, ekonomických a politických odkazov. Na prízemí, mezaníne a na piano nobile vytvoril environment, ktorého základom je fiktívna skrachovaná záložňa, pričom ale vychádza z niekdajšej Monte di Pietà. Začlenil sem i svoj iný dlhodobejší projekt The Diamond Maker, v rámci ktorého svoje nepredané diela premieňa na diamanty vypestované v laboratóriu, a to pomocou DNA získanej z jeho vlastných výkalov (samotný názov projektu si zapožičal od rovnomernej poviedky H. G. Wellsa). 

Z ulice (eufemizmus pre úzky priechod medzi domami), kde je bočný vchod do paláca, nás láka lacno pôsobiaci pútač záložne, oznamujúci výkup a predaj zlata, striebra, diamantov a hodiniek, a vedľa pritvrdzuje oznam: totálna likvidácia, všetko musí preč. K výstave je vydaný i aukčný katalóg s viac ako 150 položkami a samotná dražba je ohlasovaná na deň po skončení výstavy. Prízemie je zapratané haraburdami, nájdeme tu dávno zavretý obchod, Múzeum dlhu a vojny, kaplnku s ortopedickými pomôckami, súdnu sien, poľnú nemocnicu, dielne, sklady, dvorček plný bicyklov, nad ktorými sú krížom ponaťahované šnúry so „sušiacou“ sa bielizňou.

V mezaníne je niekoľko miestností – vyzerajú byť využívané sociálne, kultúrne i ekonomicky rôznorodým osadenstvom, ktoré spája téma dlhu. Počítačové miestnosti, herne, veľkorysé obývacie priestory i skromnučká izbička na prespávanie či tanec pri tyči. Na prvom poschodí dal autor vyrobiť kópiu pôvodných priečinkov Monte di Pietà, no vecne expozícia nie je vzdialená od prízemia. Nájdeme tu všetko možné: od umeleckých diel, anonymných či atribuovaných, cez kópie diel až po veci bežnej potreby, archívne fotografie a dokumenty viažuce sa na miesto, ale aj úplne odťažité – aj keď i tie sú premyslene vybraté. Vedľa miestnosti s policami s pol tisícročia starými vzácnymi neapolskými účtovnými knihami, nad ktorými to vyzerá ako v staničnej úschovni, je sklad zaprataný stojanmi či debnami s obnoseným šatstvom a kúsok ďalej depozitár obrazov. Tu na nás kričí politické heslo, tu smutno čaká tovar pouličného predajcu, za ním guľomet, munícia, bomby, pod sklom v polici obchodíku Trumpova kniha The Game a vedľa rukou napísaný odkaz „torno subito“ (hneď sa vrátim). Atď. Skrátka zmes kuriozít, pamfletov, proklamácií, historických odkazov a predmetov bežnej (s)potreby. Projekt navyše Büchel presúva aj do virtuálnej sféry pomocou Reginy de Schei, ktorá sa narodila a vyrástla v Benátkach, je granfluencerkou na TikToku (v čase písania textu mala viac ako 11 000 sledovateľov), kde informuje o každodennom živote na ostrove: o ekonomických, sociálnych a kultúrnych výzvach, ktorým čelia jeho obyvatelia. Regina je tiež ambasádorkou „Schei“, kryptomeny vytvorenej pre výstavu s cieľom generovať nový zisk a distribuovať ho obyvateľom Benátok.

Návštevníci a návštevníčky sa môžu hodiny prechádzať labyrintom inštalácie a stále objavovať nové referencie, súvislosti. Predmety im pripomenú dávno zaniknutý svet, ale aj bezprostrednú súčasnosť. Prelínajú sa tu osobné spomienky prostredníctvom ich materializovaných vizualizácií, ale aj veľké historické súvislosti. Jeden divák či diváčka sa pobavene smejú, zatiaľ čo druhý*á slede dejinnú drámu či niečo ako osobný príbeh. Znalosť taliančiny či miestnych reálií odkrýva jednu z vrstiev inštalácie, ale nie sú podmienkou, aby si ju návštevníctvo užívalo.

Pomyselným jadrom inštalácie či skôr environmentu je téma dlhu v širokom historickom, ekonomickom, sociálnom, politickom a kultúrnom kontexte v jeho „materializovanej“ i dematerializovanej forme. Semioticky je rôznorodo prítomný, no sémanticky pomerne jednoznačne ukotvený – aj keď si návštevník občas musí pripomínať, o čom to má byť, lebo dlh je tu často dobre zahrabaný pod nánosom vizuálnych stimulov. Ak sú v imaginácii našinca záložne spojované s biedou a úžerou (nielen pod Dostojevského vplyvom), Monte di Pietà bola skôr nízkoúroková požičovňa peňazí, čiže niečo ako banka pre chudobných, ktorí ale ručili svojimi „cennosťami“. Tu pripomínam, že v roku 2006 bangladéšska banka Grameen a jej zakladateľ, ekonóm Muhammad Yunus, získali Nobelovu cenu za mier za, zjednodušene povedané, mikropôžičky ako účinný ekonomický nástroj.

Peniaze, dlhy a bankrot sú základom západného ekonomického modelu, ktorý sa formoval vo veľkej miere aj v Benátkach. Dlhy a bankrot nie sú nejakou výsadou chudobných. Panovníci i štáty o tom vedia svoje. Sú vitálnou zložkou tvorivo-deštrukčnej stránky kapitalizmu. No skôr či neskôr nás dobehnú (hoci jeden z veľkých ekonomických vynálezov – spoločnosť s ručením obmedzeným – práve s dlhom tvorivo pracuje), a to vrátane dlhu ekologického. Benátky samy osebe sú ukážkou stáročia akumulovaného bohatstva materializovaného v nádhere architektúry či umeleckých diel, z ktorého teraz žije počtom obyvateľov okresné mestečko. A je tu ešte jedno talianske špecifikum, početná skupina obyvateľstva, ktorá sa pod kultúrno-sociálnym tlakom zadlžuje, aby si mohla kúpiť módny tovar. Napríklad ten od Prady. Tu ale teraz nechcem začať vytyčovať demarkačnú líniu medzi mecenášstvom a artwashingom...

Vystavenie „environmentu“ je pomerne bežná umelecká stratégia; podobnou formou v minulosti, ale i v súčasnosti, pracovalo veľa umelcov a umelkýň, svetových a domácich. Najčastejšie som sa stretával s dielami „rekonštrukčného“ typu – a výsledky boli rôzne. Diabol je skrytý v detailoch. Büchelovi sa podarilo komplexné dielo, ktoré na dlhé hodiny vtiahne diváctvo. Jedného pobavia starostlivo naaranžované uschnuté izbové kvetiny, druhého psia búda, pracovný stôl vrátnika či iné vizuálne bonmoty, ďalšia návštevníčka sa začíta do textov na obrazovkách, do titulov kníh či rôzne umiestnených textov, zapozerá sa do videí, prijme hru na hľadanie súvislostí, aby po hodine, keď sa vráti, našla ešte ďalšie. Odhrabáva dlhy, ktoré sa nám historicky nakopili. Hra, ktorú s nami Christoph Büchel hrá, miestami intelektuálna, miestami vizuálno-emočná, nemá konca. A tak nakoniec odchádzame s pocitom, že sme toho ešte toľko nedopozerali, toľko súvislosti nám stále uniká a toľko vtipov sme nepochopili. 

Za mňa jasný highlight tohoročných Benátok, i keď mimo bienále.

Foto: Fondazione Prada, Damas Gruska

Christoph Büchel / Monte di Pietà /  Fondazione Prada / Benátky, Taliansko / 20. 4. - 24. 11. 2024