Pokus o eko

Celý priestor galérie je v tomto prípade venovaný Ilone Németh ako jedinej umelkyni a jej dvom realizáciam. V prvej predstavila site-specific inštaláciu Thuja Project (2025). Vychádza z línie tvorby umelkyne, v ktorej ako východiskový bod slúži jej osobný či lokálny príbeh, prostredníctvom ktorého chce otvoriť a umeleckými prostriedkami reflektovať širšie súvislosti. Tu je ním vysychanie a následný výrub 35 tují v parčíku v domovskej Dunajskej Strede. 

Vystavené fotografie, doplnené tromi videami (Tree Alley, 3'59" / Tree Felling, 3'58" / Tree Sawing, 2'55"), dokumentujú vysychanie, výrub a následné spracovanie dreva tují. To sa má v budúcnosti vrátiť na ich pôvodné miesto snáď v podobe ďalšieho diela. Pahýle stromov nájdeme pri vstupe aj vo vnútri galérie. Aj keď odhliadneme od banálnosti a mimoriadnej neoriginality tohto postupu, ostáva nám dúfať, že tuje boli sterilizované, aby sa ďalej nešírili niektorí škodcovia v nich ukrytí – teraz je ich čas!   

V texte k projektu autorka uvádza encyklopedické heslá o tuji. Pôvodom zo Severnej Ameriky, dovezená do Európy pred pol tisícročím. Ešte v roku 1994 sa o nej písalo, že patrí medzi najodolnejšie ihličnany, znáša znečistené ovzdušie, je nenáročná na kvalitu pôdy, no s vysokými nárokmi na jej vlhkosť a je známa dlhovekosťou. To posledné sa, zrejme v súvislosti so zmenou klímy, zvlášť dlhými obdobiami bez zrážok a rozšírením škodcov, mení. Vysychanie tují je v našich podmienkach pomerne rozšírený fenomén. V tomto nie sú ničím výnimočné. Týka sa to aj iných, obzvlášť nepôvodných či nevhodne vysádzaných drevín. Smutný je pohľad na hnednúce listy pagaštanov konských, zasiahnutých rozširujúcim sa hubovitým ochorením, či na nahusto vysádzané monokultúrne smrekové lesy napadnuté lykožrútom. 

Tuja je ale predsa len špecifickejšia. Jej masové rozšírenie nadobudlo také rozmery, že ju botanici či krajinári občas označujú ako invazívnu drevinu – v kultúrnom slova zmysle. Tuje zamorujú naše prostredie, sú symbolom nového vzhľadu i vzťahu ku krajine či vlastnému okoliu. Ak voľakedy dominovali nášmu vidieku ovocné, zeleninové záhrady a okrasné predzáhradky, teraz je to skôr kombinácia trávnik – tuje – bazén.  Tuju tak môžeme brať aj ako symbol sociálnej izolácie a atomizácie, i zmeny životného štýlu (pripusťme, že rad tují je stále lepší ako vysoký betónový múr satelitov). V staršej parkovej úprave tuje zas slúžia skôr ako referencia na „socíkovskú“ estetiku verejných priestorov. 

Na druhej strane podiel človeka na terajšom odumieraní tují nemusí byť rozhodujúci, ak vôbec nejaký je. Tým nechcem spochybňovať samotnú klimatickú zmenu. Výkyvy klímy i šírenie ochorení sme tu mali aj pred antropocénom. I keď súčasné otepľovanie, nevyrovnané zrážky, celkové oslabenie drevín, globálny obchod i cestovný ruch (vrátane umeleckých projektov, ktoré prenášajú nesterilizovaný biologický materiál na väčšie vzdialenosti) isto situáciu zhoršujú, za problémami pôvodnej a hlavne nepôvodnej vegetácie ale stále nemusí byť vždy len človek. V prípade invazívneho rozšírenia tují však za ním isto je.

Projekty Ilony Németh, ktoré vychádzajú z konkrétnej skúsenosti a smerujú k všeobecnejšiemu posolstvu, vo mne vyvolávajú potrebu zamyslenia sa nad týmto spôsobom jej umeleckého vyjadrenia. A je jedno, či je ňou osobný príbeh,  moralistická, maďarsko-nacionalistická, ľavicová či ekologická pozícia. Spravidla krívajú na jednu či druhú nohu. Napríklad jej cukrovým projektom Eastern Sugar (2018), pôvodne vychádzajúcim zo zániku cukrovaru tiež v Dunajskej Strede, chýbal presvedčivejšie vyjadrený antikapitalistický či antineoliberálny apel, unikala mu ekonomická komoditná realita cukrovarníctva vo všeobecnosti,  a na druhej strane oplýval silnou dávkou spomienkového optimizmu: sezónna práca v cukrovarníctve ani vtedy nepatrila k tým atraktívnejším, o pracovnom prostredí ani nehovoriac – nič z toho neevokovala sterilná hala, kde si návštevníctvo, ak malo teda chuť, mohlo vyrobiť cukrovú homoľu. Opäť veľakrát recyklovanému projektu Keď… (2016), naposledy pred pár dňami pod premostením SNG, adaptujúcemu text luteránskeho pastora Martina Niemöllera Als sie kamen, ktorý tvorí séria konštatovaní s prvým „Keď vraždili Židov mlčal som“ a posledným „Keď prišli pre mňa, už všetci mlčali“, zas chýba univerzálny kategorický imperatív, ktorý je nahradený utilitárnosťou pri konaní dobra. A ani terajší Thuja Project vlastne neprekračuje, obsahom ani umeleckým spracovaním, záznam jednej lokálnej udalosti bez zaujímavejšieho kontextu, ktorý by ho výraznejšie posúval za hranice prostej dokumentácie. Popisky ani inštalácia to nezachránili.

Druhý predstavený projekt When we arrive... 2 (2025) ešte viac trpí čiastočnou nehotovosťou, ale hlavne galerijnou inštaláciou. Názov je skrátenou verziou  parafrázy výroku Eline De Clercq „Ked prídeme do záhrady, záhrada tam už je", ktorý autorka podľa textu k projektu „reinterpretovala ako ekofeministický výrok o záhradách“. V celom znení mal byť výrok reprodukovaný reliéfnym vtlačením textu do keramických dielcov, čo sa ale nepodarilo „z dôvodu neočakávaných komplikácií pri ich výrobe“, preto „boli dočasne nahradené tvarovo identickými modelmi, ktoré boli použité pri výrobe foriem“. Oceľové konštrukcie nesú jednotlivé „modely“ s fragmentami vety pred pastelovo zelenou stenou galérie.  Hoci projekt nesie označenie „miesto-špecifická inštalácia“,  tou bola skôr jeho exteriérová verzia realizovaná v Paríži v roku 2024 „na pozvanie Cité Internationale des Arts“. Tam dokonalo prevedený nápis nesú rozpadávajúce sa betónové stĺpiky, či skôr ich torzá v pôvabne zanedbanom a zarastenom záhradnom prostredí. Projekt realizovaný v Gandy Gallery, vytrhnutý z kontextu galerijnou inštaláciou, pôsobí školometsky, sterilno-strojene, ostatne i rozmiestnením pripomína popresúvané školské lavice v čerstvo vymaľovanej triede. 

O Ilone Németh sa nedá povedať, že by nesledovala svetové trendy v umení, i keď ich sleduje skôr s odstupom ako na ich čele. Platí to aj o terajšej línií ekologického či „eko-feministického“ uvažovania. V kontexte autorkinej tvorby oba vystavené projekty patria k tým slabším.

Thuja Project (2025)
Miesto-špecifická inštalácia, variabilné rozmery
Spolupráca kamera: Caba Czibula, Máté Bíró, Denis Kozerawski
3 videá: Tree Alley, 3 min 59 sek, Tree Felling, 3 min 58 sek, Tree Sawing, 2 min 55 sek, foto, tuje
Strih: Denis Kozerawski, Katarína Karafová
Foto: András Á. Cséfalvay
Majetok umelkyne a Gandy Gallery

Ilona Németh
When we arrive... 2 (2025)
Miesto-špecifická inštalácia, 1/2
Keramika, oceľová konštrukcia
Spolupráca: Marián Ravasz, architekt; Ľubica Segečová, grafická dizajnérka
Majetok umelkyne a Gandy Gallery