Lekcia z východu

Východoslovenská galéria bola založená v roku 1951 a časom na česko-slovenskej galerijnej scéne zaujala popredné miesto. Od roku 1992 má hlavné sídlo v tzv. Župnom dome, na dohľad od Katedrály sv. Alžbety. Priestory galérie boli v poslednom desaťročí postupne zrekonštruované, takže dnes patrí z hľadiska infraštruktúry i personálu k najviac konsolidovaným múzeám a galériám na Slovensku. A hoci má vo fonde aj diela staršieho umenia (najmä z 19. storočia, ale aj gotické a barokové sochy či obrazy), sústreďuje sa na umenie 20. a 21. storočia. 

Ťažisko fondu VSG spočíva na dielach Košickej moderny – mimoriadne silnej perióde lokálnej avantgardy prvej polovice 20. storočia (okrem Antona Jasuscha k nej patrili tiež Konštantín Bauer, Gejza Schiller, Eugen Krón, František Foltýn, Juraj Collinásy a i.). Čoraz viac ale vo výstavnej dramaturgii aj akvizíciách doceňuje aj osobnosti neskorej (povojnovej) moderny, do ktorej sa radí Maria Bartuszová, Július Jakoby, Jan Mathé či Juraj Bartusz. Galéria iniciuje tiež presahy za hranice – smerom k maďarskej, poľskej a ukrajinskej kultúre. 

Toto všetko z VSG urobilo „silného hráča“ aj z medzinárodnej perspektívy. Jej diela bývajú zapožičiavané na dôležité výstavy v zahraničí, a tiež sama zahraničné projekty realizuje. Naďalej pritom podporuje aj súčasnú košickú umeleckú scénu, v posledných rokoch do zbierok pribudli diela Lucie Dovičákovej, Svetlany Fialovej, Marka Blaža, Rada Čerevku, Erika Sikoru a ďalších. Zrkadlom toho je aj jej systematicky budovaný zbierkový fond, ktorého koncentrát predstavuje nová stála expozícia.

Komédia ducha

Názov expozície odkazuje na divadelnú hru už spomínaného Antona Jasuscha z roku 1925. Nebola nikdy uvedená na javisku napriek tomu, že ju Slovenské národné divadlo krátko po jej vydaní naštudovalo. Tímu Východoslovenskej galérie po sto rokoch poslúžili nielen jej titul a text, ale aj naznačené politické okolnosti ako vítaná metafora na iný typ inscenácie: prezentácie zbierkového fondu VSG. Ten je, hneď po Slovenskej národnej galérii, druhý najdôležitejší spomedzi múzeí umenia na Slovensku, z hľadiska jeho reflexie lokálneho prostredia asi aj najkoherentnejší, z hľadiska jeho kvality zároveň mimoriadne hodnotný a regionálny horizont vysoko presahujúci.

V centre expozície – dostupnej rovnoprávne z oboch „krídel“ Východoslovenskej galérie – návštevníctvo dospeje ku komornejšiemu priestoru, ktorý zaplnili menšie sochy Marie Bartuszovej, jej slávny Malý škrupinový reliéf (1985), ďalej obraz Kataríny Blažovej-Tekeľovej Hommage á Maria Bartuszová (2005), ako aj socha-inštalácia Denisy Lehockej (2020). Takmer meditatívny charakter tejto zostavy je konfrontovaný s velikánom Košickej moderny: troma veľkoformátovými obrazmi Antona Jasuscha Život človeka, Zánik planéty a Posledný súd / Zrod nového Adama (všetky tri boli vytvorené medzi rokmi 1922 až 1924). Kontrasty vizuálnej kultúry Košíc za posledné storočie by sa asi ani nedali pointovať lepšie. Expozícia tým zároveň na malej ploche koncentruje diela oboch jej najznámejších osobností. Objavujú sa aj na iných miestach – v iných kontextoch a najmä, spolu s desiatkami ďalších diel od iba o trochu menej známych umelkýň a umelcov. A – v prípade niekoľkých gotických artefaktov – po mene aj úplne neznámych.

Ako už je v aktuálnej muzeológii zvykom, lineárna chronológia tu nehrá žiadnu rolu. Kurátorka a kurátor Štefánia Ďuricová a Miroslav Kleban väčšmi kladú dôraz na pomerne univerzálne formulované aspekty, napr. „Duchovný svet – spiritualita“, „Kozmos – priestor – čas“ alebo „Apokalypsa – zrod – zánik“ a ďalšie, okolo ktorých zhromaždili relatívne veľa diel z rôznych období od rôznych autorov a autoriek. Niekedy až tak veľa, že zvedavejší návštevník či návštevníčka trocha stráca niť a kladie si otázku, prečo ten-ktorý obraz alebo socha nie sú radšej súčasťou inej sekcie, kde by (či už svojím obsahom, alebo formou) zapadli azda aj lepšie. Avšak, ako to býva pri tomto spôsobe kritiky, návštevníci, teda aj recenzenti a recenzentky, si často do diel projektujú svoje predstavy, ktoré môžu byť aj dosť odlišné od predstáv iných návštevníkov, tobôž samotných kurátorov. Ale máme tu aj menej zvedavé návštevníctvo, rôznych laikov – „konzumentov“ umenia, deti a študentky, zberateľov a napokon i samotných umelcov a umelkyne. Pre niektorých bude stála expozícia zdrojom poznania, pre iných hoci aj miestom obyčajnej radosti z dobrého umenia.

Misia regionálnosti

Východoslovenská galéria a jej aktuálna stála expozícia si zaslúžia rešpekt aj za svoj regionálny profil. Väčšina iných galérií – či už na Slovensku, alebo v Čechách – s týmto aspektom dosť zápasí, prípadne s ním nepracuje vôbec. Niektoré vo svojej akvizičnej politike na svoju „misiu regionálnosti“ (v tom najlepšom slova zmysle) úplne rezignovali a v záujme medzinárodných ašpirácií vytvárajú zbierky, ktoré sú však zameniteľné s národnou galériou (akurát v menšom rozsahu), ale vlastne aj s inými regionálnymi inštitúciami, keďže väčšina z nich sa orientuje na rovnaké „nadregionálne“ umenie. Áno, Poprad ani Senica nie sú Košice, predsa len – už hore naznačené mená košickej scény ďaleko presiahli horizont regiónu. No ani prítomná expozícia sa nevyhýba umelkyniam a umelcom, ktoré a ktorí s Košicami veľa spoločného nemajú (Emília Rigová, Denisa Lehocká, Stano Filko a i.). Silnou stránkou výstavy však ostáva, že ich diela konfrontuje s košickou scénou, čo – trochu paradoxne – jej význam ešte posilňuje.

Umenie a postoje jeho advokátov

A napokon ešte jedna – pripúšťam, trochu osobne motivovaná – poznámka k vernisáži stálej expozície. Vernisážové príhovory sú svojský žáner, zväčša plný floskúl a devótneho okiadzania. No niet divu, že v aktuálnej situácii kultúrnej scény na Slovensku sa príhovory alebo aj situácie na slávnostných otvoreniach rôznych podujatí stávajú žánrom čoraz zaujímavejším. 

Vernisáž expozície Komédia ducha vo Východoslovenskej galérii bola v tomto smere poučnou lekciou. Viacero rečníkov a rečníčok na čele s riaditeľkou VSG Dorotou Kenderovou zaujalo k bezprecedentnej devastácii kultúrnych inštitúcií i celého umeleckého prostredia Slovenska zo strany štátneho establišmentu jasné stanoviská. Skloňovali sa FPU aj SNG, Pamiatkový úrad aj SND – vecne, adresne a bez pátosu. A nešlo pritom len o solidaritu s kolegyňami a kolegami, ktoré a ktorí boli donútení tieto inštitúcie opustiť. Okrem iného išlo aj o subtílny apel smerom k iným inštitúciám, ktoré si v záujme vlastného personálneho pohodlia radšej zvolili iný modus vivendi – buď v letargii, alebo v priamej kolaborácii s terajším Ministerstvom kultúry SR. A že ich je, zvlášť na východnom Slovensku, stále viac než dosť!

O to viac zarezonovala príležitosť v Košiciach. Lebo v konečnom dôsledku aj verejné postoje zamestnanectva sú súčasťou misie verejnej pamäťovej inštitúcie. Umenie prezentované v stálej expozícii dosahuje vo väčšine prípadov vysoké kvality a – desiatky, ba aj stovky rokov – sprostredkováva univerzálne, ale aj celkom partikulárne posolstvá. Ak ich máme brať aj dnes vážne, kurátorky a kurátori, riaditelia a riaditeľky, ale aj všetci ľudia, ktorí v týchto inštitúciách zastávajú verejné posty, sa zoči-voči aktuálnej kultúrnej politike musia aj verejne ozvať. Ak tak nerobia, nielen oni a ony, ale aj ich inštitúcie strácajú kredibilitu.

Ak by boli profesionálne a osobné postoje zamestnanectva v múzeách a galériách v takom akorde, ako ich prezentovali kolegyne a kolegovia Východoslovenskej galérie v Košiciach, nebolo by treba do budúcnosti prepadať žiadnemu zúfalstvu. Akurát, že tá pokrokovejšia vrstva slovenskej kultúry bude v nasledujúcich rokoch sústredená skôr v niektorých regionálnych inštitúciách, než v tých národných.

Stála expozícia — Komédia ducha / Kurátorstvo: Štefánia Ďuricová, Miroslav Kleban / Východoslovenská galéria v Košiciach / Sprístupnenie: 13. 6. 2025

Foto: Ondrej Rychnavský, Zuzana Jakabová