Dušan Buran: Kultúru nestačí konzumovať, musíme o ňu bojovať

Děláme rozhovor den poté, co jsi se byl přihlásit na úřadu práce. Jaký to byl zážitek?

Bolo to rýchle, efektívne. Pani, čo vybavovala moju agendu, bola veľmi milá. Bol som tam asi desať minút, len preto, že som nemal ešte vyplnené všetky formuláre. Takže za mňa úplne v pohode skúsenosť. 

Představuju si, že ses tam setkal s trochu jiným segmentem společnosti než obvykle.

Stretol som sa tam akurát tak s dvomi svojimi kolegyňami, ktoré sa boli zhodou okolností prihlásiť v tom istom čase. A inak tam naozaj nikto nebol. Asi to súvisí s tým, že v Bratislave zase až také masy nezamestnaných nie sú. A momentálne je možno Slovenská národná galéria jediným zamestnávateľom, od ktorého húfne odišlo okolo sto ľudí.

Čekáš, že ti ten úřad dokáže nabídnout něco, co budeš moci přijmout?

Nie. 

Máš za sebou boj na dvě strany zároveň. Ještě před týdnem jsi byl „senior kurátorem“ Slovenské národní galerie, kde jsi pracoval 25 let, a zároveň předsedou Rady Fondu na podporu umění. Myslím, že většina českého publika Artalku neví moc přesně, co bylo na SNG tak zvláštního, že na ni nová politická moc zaútočila. O fondu české čtenářstvo sice ví, ale nemá praktickou zkušenost, protože u nás nic podobného nebylo, není a nebude. Slovenské publikum by mohl zajímat tvůj osobní pohled. Mohl bys nejdřív v několika větách shrnout, co se v poslední době stalo v SNG?

Začalo to celé tým, keď necháme bokom voľby v roku 2023, že ministerka kultúry v auguste 2024 odvolala krátko za sebou najskôr generálneho riaditeľa Slovenského národného divadla, o deň nato generálnu riaditeľku Slovenskej národnej galérie, o chvíľu neskôr aj generálnych riaditeľov Slovenského národného múzea a Pamiatkového úradu. Takéto valcovanie inštitúcií, ktoré spadajú pod ministerstvo kultúry, bolo úplne bezprecedentné. V momente odvolania generálnej riaditeľky Alexandry Kusej k nám bol nainštalovaný provizórny riaditeľ, najskôr Anton Bittner, ktorý tam vydržal do októbra, keď bol odsunutý na povereného riaditeľa Slovenského národného múzea. V SNG ho nahradil nejaký jeho audítor, istý Miloš Timko, a toho v novembri napokon nahradil tretí poverený riaditeľ, to jest Jaroslav Niňaj. [SNG od 15.dubna 2025 vede nově jmenovaný generálný ředitel Juraj Králik. Pozn. MB.]

A ten už se nezakecal. 

Príšerné na tých troch poverených riaditeľoch bolo to, že žiadny z nich nespĺňal ani elementárne kritéria na takúto funkciu, a to nemyslím teraz len nejakú umeleckohistorickú kvalifikáciu, ale ani žiadne manažérske schopnosti, a tak to aj vyzeralo. Prvé, čo začali všetci traja robiť, bolo demontovať zavedené systémy, ktoré v galérii fungovali. Ony boli relatívne mladé, pretože my sme organizačnú štruktúru od gruntu zmenili pri príležitosti sťahovania sa po rekonštrukcii. 

O co šlo při vnitřní reorganizaci SNG? Třeba termín senior kurátor je něco, co u nás vůbec neznáme, co to je za funkci?

Cieľom tej reorganizácie bolo jednak reformovať v roku 2022 asi dvadsať rokov nemenný systém riadenia a vnútornú štruktúru. A najmä, keď už sme sa sťahovali po rekonštrukcii a tak či tak sa fyzicky musela galéria presunúť, tak sme chceli aj upratať vnútorné vzťahy. Radila nám s tým externá firma PDCS. V princípe išlo o to, aby sa čo najviac posilnili horizontálne línie riadenia a zrušila sa klasická hierarchia od prevádzkového údržbára až po generálnu riaditeľku. Povedzme ja som sa stal senior kurátorom, čo znamená, že som sa už nemusel zapodievať administratívnym vedením zbierkového oddelenia, to robila manažérka. 

Samozrejme, podľa zákona určené osoby museli zostať v zodpovedných funkciách, ale namiesto toho, aby sme túto vertikálu nejak posilňovali, tak sme sa snažili všetko organizovať okolo rôznych rád, čo boli poradné orgány generálnej riaditeľky. A členovia týchto rád sa regrutovali už nie na hierarchickom princípe, ale podľa toho, čo mal kto spoločné s tou-ktorou oblasťou. Čiže súčasťou napríklad strategickej rady boli nielen senior kurátori, ale aj ľudia z marketingu, z edičného oddelenia, z investičného oddelenia. Dramaturgická rada riešila výstavy, programová rada zasa prenajímanie priestorov, kto vôbec má vystupovať v národnej galérii, kto nie, existovala edičná rada atď. 

Takovou strukturu řízení jsem u nás v kulturních institucích nepotkala a myslím si, že je důležité, aby se o tom mluvilo, protože předpokládám, že některý z náhradních ředitelů už to nějak rozrušil.

Úplne ju zamietol. V decembri poverený riaditeľ Niňaj vypracoval nejakú novú štruktúru, ktorú si aj nechal požehnať ministerstvom kultúry a ktorá je platná od januára tohto roku. A to bol aj formálny dôvod, prečo tak húfne začali ľudia podávať výpovede, lebo sa v tom vôbec nevedeli nájsť. Je mimoriadne chaotická a dodnes množstvo tých nových funkcií nie je ani obsadených. Veľa ľudí nevie, čo majú robiť, kto je ich nadriadený. Je tam skrátka chaos.

A jak se ta předchozí reorganizace osvědčila?

Ona bola do istej miery stále len v demo režime, lebo sme si to skúšali, ale bola na najlepšej ceste sa naozaj osvedčiť, lebo tie procesy fungovali. 

Zvenčí to vypadá, že právě díky tomu méně hierarchickému nastavení v dramatických krizových momentech zaměstnanci v SNG mimořádným způsobem drželi při sobě.

Trocha to s tým súviselo, ale oni by držali aj bez tej novej štruktúry. To je dôsledkom toho, že už Katarína Bajcurová, ktorá bola dvanásť rokov riaditeľkou od roku 1998, si dávala dosť záležať na tom, akých ľudí prijíma do národnej galérie, nielen na odborné pozície. A to potom ešte posilnila Sandra Kusá, keď sa stala v roku 2010 generálnou riaditeľkou, takže sme vytvárali pomerne súdržný kolektív, a to prierezovo. A aj ľudsky sme boli nastavení tak, že sme chceli podporovať profil inštitúcie, ktorý tieto dve ženy vo vedení presadzovali.

Ešte by som ale chcel pripomenúť tú siahodlhú rekonštrukciu, ktorá trvala 21 rokov. Nakoniec musím pripustiť, že neustále naťahovanie malo aj svoje výhody. Okrem iného sme veľmi veľa vecí aktualizovali, mali sme čas ich premyslieť. A za tých 21 rokov rekonštrukcie, keď sme okrem toho urobili pomerne dosť výstav a projektov, sa celý ten kolektív naučil, že sme každý vedeli, čo máme robiť a kde je naše miesto v rámci toho procesu.

Naozaj sa dá povedať, že je osobná zásluha tých dvoch riaditeliek, že to vôbec vydržali, že tomu dávali vždy obsah, aj presadzovali veci, nad ktorými by možno mnoho iných ľudí v ich funkcii mávlo rukou a uspokojilo sa s priemerom. A zvlášť vo finále, v tej realizačnej fáze, Sandra Kusá vycítila príležitosť, že žiadna iná inštitúcia nemala za posledných 35 rokov možnosť urobiť takú veľkú rekonštrukciu. A jej sa to podarilo, čo bude podľa mňa s odstupom aj 50 rokov, keď si človek pozrie dnešnú situáciu na Slovensku, vnímané ako taký malý zázrak.

Zjevně tu neplatilo, že ústřední státní instituce jsou nutně předurčené k tomu být staromódní, tím pádem nefunkční, tím pádem nepřitažlivé.

Je fakt, že SNG mentálne celkom nezodpovedala typu štátom riadenej inštitúcie. A zase si myslím, že to súviselo s tým, že obe riaditeľky dokázali zamestnancov motivovať a presvedčiť ich, že to má zmysel. 

Vzpomínám si, jak jsi říkal před třemi lety, když se prezentovala nová, ale tehdy skoro prázdná budova, že se bojíte toho, že začne někoho zajímat jako „hračka“ a pokusí se vás odstavit. V čem se nakonec realita nepřátelského převzetí lišila od tehdejších předpokladů?

My sme so Sandrou niekoľkokrát a nie celkom vážne na túto tému diskutovali ešte dávno pred ukončením rekonštrukcie. Že určite tá krásna, nová, čistá a voňavá budova bude tŕňom v oku nejakým politikom, ktorí by radi mali takúto trafiku a niekoho ňou obdarili. Na to sme boli pripravení, preto pre nás ani nebol až taký šok, keď sa to nakoniec stalo a keď sa jej zmocnili. Čo nás ale prekvapilo, bola miera vulgárnosti, s akou sa to stalo a miera nekompetentnosti. Kebyže dosadili za tých riaditeľov človeka, ktorý má v tej oblasti nejaké vzdelanie alebo je to, pre mňa za mňa, nejaký rozhľadený umelec, dokázali by sme sa s ním možno dohodnúť, len by tam musel fungovať základný predpoklad, že rozumie, čo je to zbierková inštitúcia. Namiesto toho nás prvý z riaditeľov hneď začal označovať za umelcov. To je nebotyčné nepochopenie. 

To je běžná úroveň vědomostí v jiných společenských vrstvách – jak to má něco společného s uměním, tak jsou to umělci. Myslíš si, že to bylo schválně gesto vlády, poslat tam lidi, kteří opravdu upřímně nic netuší? Samo to vyšlo? Nebo to cíleně dokázala Slovenská národní strana?

Podľa mňa je to úplne živelná kombinácia všetkých týchto faktorov. Niekedy pochybujem, že súčasné vedenie ministerstva kultúry dokáže mať nejaký zámer, okrem deštrukcie. Podľa mňa veľmi nevedia, čo si počať s tými inštitúciami, a robia to spôsobom kombinácie rozdávania trafík a niečoho, čo by sme nazvali ponižovaním odborných kruhov. A to neplatí len v oblasti štátneho kultúrneho sektora, to vidíme tiež napr. v oblasti životného prostredia aj inde.

Novým ředitelem zřejmě bude právě aktivní umělec, který by se ale sám do sbírek SNG nedostal. A vzniká otázka, která zdánlivě je politicko-organizační: Jací umělci budou vystavováni, nakupováni, zařazovaní do sbírek... Jenže je to zároveň otázka teoretická. Kdo definuje legitimně, co je to umění, které má právo se dostat do národní galerie? Já chápu, že ten dosazený ředitel a asi ani lidé na ministerstvu tu teoretickou stránku neřeší, ale neměli bychom o tom přemýšlet právě my?

No mali, ale na to existujú aj celkom formálne inštitúty, ktoré rozhodujú o tom, čo bude do zbierok zaradené a čo nebude zaradené. Napríklad akvizičné komisie na tvorbu zbierok, čo sú poradné orgány riaditeľov týchto inštitúcií, ktoré oni teda môžu alebo nemusia rešpektovať. Ale keď sa pýtaš na to, kto určuje, čo je umenie hodné národnej galérie, no, oni by to radi určovali, či už je to ministerka kultúry, alebo náš premiér, ale my si zase pripomeňme, že nežijeme v absolutistickej monarchii. Na toto nemajú právo. Z nijakých predpisov, či už úradu vlády, alebo ministerstva kultúry, tobôž nejakých zákonov, im táto právomoc neprináleží. Čiže môžu mať na tie veci názor, môžu získavať svojimi hlúpymi videami na internete voličské hlasy, ale nemôžu o tomto rozhodovať.

Keď premiér chodí na otvorenie výstavy ministerky kultúry alebo ministra financií, ktorí sú bohapustými tvorcami gýčov, svedčí to najmä o tom, že tí ľudia nemajú vôbec predstavu o tom, čo je súčasné umenie. A ani o tom nechcú nechať rozhodovať kvalifikovaných odborníkov národnej galérie alebo v iných štátom riadených inštitúciách. Takže očakávam, že budú tlaky na to, aby sa v SNG uplatnili všelijakí kamaráti, treťotriedni umelci, a nemyslím teraz nevyhnutne regionálni, aj v Bratislave ich je veľmi veľa, ako ich Aurel Hrabušický zvykol nazývať, pokiaľ ide o maliarov, takí – umazančekovia strakatí. 

Teraz ten čerstvý škandál ohľadom expozície Model: Múzeum súčasného umenia, ktorý eskalovala ministerka kultúry, v čom ju potom podporil aj premiér, to je úplne výrečná ukážka toho, ako sa snaží nejaká vládna autorita vstupovať do kultúrnych zápasov. Robia to veľmi neobratne, všetkým (okrem ich voličov) je jasná tá inštrumentalizácia, ale evidentne im to funguje a postačuje im takýmto spôsobom komunikovať smerom k svojim voličom. Kľúčová otázka je, koľko voličov im na to skočí a koľko od nich bude pre túto nehoráznosť ochotných odísť k iným stranám. 

Obávám se, že moc ne. Především proto, že tyhle spory se celé odehrávají opravdu na okraji významnosti co se týká počtu voličských hlasů. Znamená to, že celá tahle aféra, okolnosti, co se stalo v SNG, celý ten příběh potvrzuje, že kvalitní současné umění je svobodné samo sebou a podporuje svobodu občanstva?

To je podľa mňa trocha skratka. Takisto ako si myslím, že je skratka to, keď sa niekto na základe týchto udalostí na Slovensku začne utešovať predstavou, aké je umenie strašne dôležité, keď sa mu venuje taký veľký priestor zo strany ministerstiev a politikov vrátane predsedu vlády.

Kolik let jsi byl předsedou té Rady Fondu na podporu umění a souviselo to nějak s tvou prací v SNG?

Nesúviselo to nijako. Predsedom som bol dve funkčné obdobia: štyri roky. 

Mohl bys pro české publikum shrnout v několika větách, co to je Fond na podporu umění?  

Fond na podporu umenia už na Slovensku funguje desať rokov. Je to moderný nástroj kultúrnej politiky štátu. Veľmi zjednodušene povedané, štát, čo mu vyplýva zo zákona, vleje do takéhoto fondu určitý obnos peňazí. Do minulého roka to bolo 20 miliónov ročne, od tohto roka je to už 30 miliónov ročne. A svojím spôsobom sa zbaví zodpovednosti za to, čo sa s týmito peniazmi deje. Ten princíp sa v angličtine volá arm's length, keď štát od seba troška odsunie tú rozhodovaciu právomoc a nechá ju v rukách ľudí, ktorých sa to týka. To znamená ľudí od divadla, hudby, tradičnej kultúry, výtvarníkov, literátov, vydavateľstiev, až po kreatívny priemysel a digitálne hry, a teraz nevymenujem všetky tie oblasti. Rozhodujúcu právomoc do novely zákona minulého roka mali tzv. odborné komisie. To boli skupiny piatich alebo siedmich ľudí, ktorí rozhodovali v každej výzve, každý rok, ktorá z žiadostí bude úspešná. Nominovali ich priamo inštitúcie, asociácie, združenia, ďalšie organizácie, rada ich len schválila, pokiaľ členovia spĺňali základné formálne kritéria, ako sú vzdelanie v príslušnej oblasti a prax, nejaká publikačná činnosť, umelecká činnosť a podobne.

Všechny nominovací a schvalovací procesy tedy byly pořád uvnitř principu, že rozhodují ti, koho se to týká.

Áno. Slovensko je príliš malá spoločnosť, čiže my sme potrebovali čo najviac ľudí do komisií – existovali mechanizmy, aby nedochádzalo ku konfliktu záujmov. Rada nemala právomoc zmeniť rozhodnutia týchto odborných komisií, teda až do zmeny zákona, ktorá začala platiť 1. augusta 2024. Novela, naopak, túto kompetenciu rade do rúk dala a tá ju využíva úplne na všetkých frontoch.

Já bych se ještě vrátila trošku zpátky. Pokud si správně pamatuju, když Jozef Kovalčik Fond na podporu umenia zakládal, což bylo mimochodem za Ficovy vlády, tak trvalo nějakou dobu než si získal důvěru umělecké obce. Připadalo mi, že tam byla na začátku poměrně velká nedůvěra ke státu. Čím si podle tebe fond brzy důvěru získal?

Peniazmi.

Protože jako jediný mohl distribuovat státní podporu?

Nie, existovali ešte iné možnosti. Aj ministerstvo kultúry si udržalo napríklad ochranu pamiatok. Minister Marek Maďarič založil Audiovizuálny fond, Fond na podporu umenia a Fond na podporu kultúry národnostných menšín. A ako ďalší mal napríklad nasledovať Fond pre kultúrne dedičstvo. To sa ale už nestalo a podľa mňa kríza, ktorú tu teraz máme, je do veľkej miery aj dôsledkom tohto zaspania na polceste. Že sa to nedotiahlo, pretože kebyže mali tieto inštitúcie tú mieru samosprávy...

A to už by zahrnulo i muzea, třeba i SNG?

Nie, toto sú fondy, ktoré sú určené na financovanie neštátnej kultúry prostredníctvom štátnych peňazí, žiadny sa netýka štátnej kultúry. Štátne inštitúcie by v prvom rade potrebovali začať tiež fungovať na samosprávnych princípoch, podobne ako vysoké školy.

Na tyhle termíny jako zřizovaná kultura, které se na Slovensku používají, u nás nejsme vůbec zvyklí. U nás je rozdíl v tom, že něco jako FPU úplně chybí, takže jakákoliv změna by byla mnohem rychlejší a z hlediska vlády snazší. Což si málo lidí uvědomuje, proto je důležité to zmínit.

Ešte k autonómii: Musím priznať, že som si myslel, že správna rada dokáže FPU zachrániť, ale ona dokáže akurát dlhšie zachraňovať riaditeľa, v zmysle, že ho nemôže ministerka kultúry rovno odvolať. Stačila úplne banálna zmena zákona, iniciovaná navyše úplne nekompetentnými ľuďmi v parlamente. A bolo po autonómii! 

Momentální rozklad funkčnosti FPU ohrožuje spoustu místních, lokálních, kulturních iniciativ, které vlastně vznikly díky tomu, že existence a fungování fondu v jeho původním zaměření vedly k rozvoji místních, autonomních kulturních iniciativ. 

Myslím si, že keď sa koncipoval zákon v roku 2013, nemali až takýto úspech v pláne, ale on sa dostavil. Akoby ich až predbehol. Nielenže vznikli takéto iniciatívy, že bolo vytvorených mnoho nových festivalov, vydavateľstiev, galérií, atď. Ale fond má aj sociálny aspekt: veľa ľudí jeho podpora zamestnala. Nie je síce nárokovateľná, ale je, na naše pomery, v pomerne veľkom objeme. Druhá vec je, a my sme na to aj explicitne upozorňovali, že úlohou tohto fondu nie je saturovať sociálne deficity štátu. A zároveň by nemal vytvárať existenčné závislosti. 

Ľudia dokázali túto možnosť v mnohých prípadoch pretaviť do vytvárania aj „kamenných” inštitúcií, ktoré financovali spolu s fondom aj z iných zdrojov. Pokiaľ ale nefunguje na Slovensku dobrý sponzorský zákon – teda teraz nefunguje žiadny –, tak sme zase zostali len na polceste. Fond by bol perfektne funkčný, keď by ešte existoval sponzorský zákon, keď by sa aj individuálni žiadatelia, aj organizácie, aj festivaly, aj efemérne aktivity dokázali oprieť o viacero zdrojov, bol by ten systém oveľa stabilnejší.

A nemohlo by dojít k tomu, co je teď vidět, jaká je slabina, že je tam jeden vypínač.

Presne.

Pomáhal FPU za covidu řešit sociální ochranu?

Dosť intenzívne. Tam bola dokonca pomerne pružne vytvorená ešte aj špeciálna dotácia, myslím, vo výške deviatich miliónov eur, z ministerstva kultúry pre FPU, ktorý mal distribuovať tieto peniaze na pomoc postihnutým umeleckým komunitám. 

Vydržel jsi předsedat Radě FPU mnohem déle, než mě osobně přišlo možné. Proč si to považoval za důležité tam vydržet a neprásknout dveřmi ve chvíli, kdy by to lidé jako já už dávno udělali?

Formálne som mal limitovaný mandát, predseda rady funguje dva roky. Čiže ja som vedel, dokedy celá tá „tortúra“ potrvá: do 27. marca. Zároveň som ako predseda určoval program zasadaní, viedol som ich, koordinoval som aj priemet nového zákona do vnútorných predpisov. V tejto fáze bolo zase dosť dôležité brzdiť ten živelný spád. Spomaľovať, možno že aj stabilizovať niektoré veci. Uvidíme, či sa mi to podarilo alebo nie, keď rada teraz funguje už ako jednofarebná. 

Když jsem poslouchala aspoň kousek dostupných záznamů ze zasedáni Rady FPU, která jsou ze zákona veřejná, divila jsem se, že se někdy hlasitě nesměješ. Protože ty hodiny diskusí s lidmi, kteří nikdy v životě nebyli nuceni logicky přemýšlet, argumentovat a tak dále, to muselo být asi ze všeho nejspíš tragikomické.

To tak bolo, ale zároveň si myslím, že je to aj súčasť profesionality takejto funkcie, že človek tam má dočinenia s kolegyňami a kolegami, ktorých sám nemá v moci zmeniť ani vymeniť. Skrátka to zodpovedá stavu, ktorý je na ministerstve kultúry. A zároveň som sa snažil, aby si to, pokiaľ to čo len trocha bolo možné, udržalo nejakú rovinu vecnosti. A keď už sa nebavíme o nejakých racionálnych a kvalifikovaných argumentoch, tak aby tam po sebe tí ľudia aspoň nevykrikovali. Pripúšťam, ale že aj sám som sa niekoľkokrát nezdržal.

A zároveň je vďaka našim zákonom o miestnych zastupiteľstvách toto na Slovensku aj pomerne častá situácia, keď existuje primátor nejakého mesta a je vo funkcii dosť osamotený, lebo väčšina zastupiteľstva pochádza úplne z iných strán. Niežeby som tú skúsenosť dopredu už mal.

A ešte je tam jeden aspekt, prečo som to vydržal: sú to kolegyne a kolegovia priamo z kancelárie fondu. Oni na svojich pleciach odniesli, a ešte budú dosť dlho asi niesť, celú ťarchu týchto nezmyselných zmien. Musia to všetko nielen spracovať vo vnútorných procesoch, ale musia to ešte komunikovať aj von žiadateľom. Musia to urobiť tak, aby celý systém podpory neskolaboval. Dokedy to bude možné, neviem.  

Slovenskou národní galerii nikdo nezruší. Myslíš si, že dojde ke zrušení FPU?

To je veľmi častá otázka. Formálne by ho mohli zrušiť len zákonom, to sa nedá urobiť len tak, že niekto si povie, že prestaneme chodiť do práce a fond je zrušený. Zároveň ale vidím, ako fungujú vnútorné procesy a aká je miera deštrukcie. Podľa všetkého bude erodovať postupne. Uvidíme, ako sa budú správať členovia jednofarebnej rady, kde už nebudú vnútorné konflikty, ktorých zdrojom – z ich perspektívy – som mohol byť ja ešte s jednou kolegyňou. Zároveň sú ale celkom neskúsení. A dosť som zvedavý na to, čo urobia členovia odborných komisií. Ešte stále je vo všetkých predpisoch zákonná povinnosť rozhodovať o žiadostiach z pozície odborných komisií. Rada to môže zvrátiť, ale ako podklad musí mať expertízu. 

Znám tě jako skeptického optimistu. Jsi schopen na obou destrukcích v SNG i v FPU vidět i něco pozitivního? Pro tebe osobně, ale i pro slovenskou kulturu, pro obě instituce?

Veľkým pozitívom pôsobenia Martiny Šimkovičovej vo funkcii ministerky kultúry je, že sa jej podarilo totálne stmeliť kultúrnu scénu. Ľudí a odbory, ktorí doteraz sotva spolu komunikovali, alebo o sebe vôbec ani nevedeli. Zrazu sú zorganizovaní na rôznych platformách, Otvorená Kultúra! je len jednou z nich. Ono sa to možno nezdá, lebo to nemá praktické dôsledky v nových zdrojoch alebo infraštruktúrnych projektoch, ale do budúcnosti je to obrovský kapitál, ktorý sa nám raz zúročí.

Druhá vec je aj poznanie týchto komunít; že veci v kultúre, ktoré sme doteraz konzumovali a o ktorých sme si mysleli, že sú v modernej spoločnosti samozrejmé, prestali byť samozrejmé. Čo okrem iného ukazuje, že nie sme moderná spoločnosť žijúca súčasnými problémami. Takže o ne bude treba zabojovať, a to nie medzi sebou a nejakými svalnatými rečami na rôznych mítingoch, ale jednoducho úplne mravenčou prácou medzi obyčajnými ľuďmi, naším potenciálnym publikom, návštevníkmi výstav, začať čoraz viacej vysvetľovať to, na čo tu vlastne tie inštitúcie ako múzea a galérie máme a čo poskytujú spoločnosti. Lenže aj tam má štát, každý normálny súčasný moderný štát, svoje úlohy. Lebo to sú veci, na ktorých štátu musí záležať, čo je napríklad ochrana pamiatok alebo duševného zdravia obyvateľstva, ku ktorému kultúra výrazne prispieva. Lenže baviť sa o takýchto aspektoch s terajším Ministerstvom kultúry SR je strata času, lebo ono vôbec tie kauzality nechápe. 

Poslední otázka: Měl jsi 1. dubna, když doběhla výpovědní lhůta, spíš pocit úlevy, nebo na tebe víc padla tíha té bezmoci a pocit prohry?

Skôr sa mi uľavilo.

Dušan Buran (*1969) je absolventem Filozofické fakulty Univerzity Komenského v Bratislavě a na Technické univerzitě v Berlíne. V SNG pracoval od roku 2000, od roku 2001 jako kurátor sbírky gotického umění. Mezi roky 2005–2023 působil také jako vedoucí a jako senior kurátor sbírky starého umění.
Spolupracoval na medzinárodních vědeckých a výstavních projektech pro Metropolitan Museum of Art, New York; Courtauld Institute of Art, Londýn; Szépmüvészeti Múzeum, Budapešť, Národní galérii Praha; Galérii Stredočeského kraje či Národní muzeum vo Varšave. V letech 2012–2018 byl předsedou slovenského národního komitétu ICOM. V letech 2023–2025 byl předsedou Rady Fondu na podporu umenia. 

Fotoportrét: Jakub Gulyás
Foto protestov: archív Otvorenej kultúry