Kam zaradiť samouka

Rudolf Dzurko (1941 – 2013) je rómsky umelec slovenského pôvodu, ktorý dlhodobo pôsobil v Českej republike a vo svojej rodnej krajine je stále pomerne neznámy. Zároveň býva jeho tvorba a špecifická autorská technika rámcovaná kategóriami insitného umenia či etnografie. Výstava Jen se mnou slyšíš trávu růst vo VSG preto ponúkla unikátnu príležitosť už uzavretú Dzurkovou tvorbu nielen spoznať, ale aj inštitucionálne zarámcovať.

Sila farieb

Rudolf Dzurko sa narodil v roku 1941 v Pavlovciach, po druhej svetovej vojne sa jeho rodina v rámci masového vysťahovania rómskeho obyvateľstva presunula do Českej republiky, kde pôsobil až do konca života. Umeleckú tvorbu nikdy neštudoval a tvorivej činnosti sa začal venovať vo svojom voľnom čase popri rôznych zamestnaniach manuálneho charakteru. Aj vďaka práci v sklárni Dzurko začal experimentovať so sklenenou drťou a vyvinul vlastnú tvorivú techniku. Spočiatku vytváral plošné diela zobrazujúce najmä faunu a flóru, postupne si vyformoval základné tematické okruhy, ktoré kontinuálne rozvíjal: autobiografickú a sociálno-kritickú líniu s dôrazom na rómsku identitu a sebavedomie, ale aj spirituálne témy. Bol signatárom Charty 77 a počas totalitného režimu ukrýval viaceré osobnosti disentu. Do povedomia umeleckej scény prenikol v 70. rokoch, po Nežnej revolúcii pôsobil na voľnej nohe a svoje rezbárske diela predával napríklad aj na Karlovom moste. Okrem VSG sú dnes jeho diela zastúpené v zbierkach Slovenskej národnej galérie, Štátnej galérie výtvarného umenia v Náchode, Galérie Klatovy / Klenová či Múzea rómskej kultúry v Brne.

V Košiciach je z približne dvoch tisícok diel vyprodukovaných Dzurkom vystavený výber niekoľkých desiatok. Predstavujú predovšetkým spomínanú autorskú techniku lepenia sklenenej drte či piesku na sklené tabule. Doslova žiarivá, trblietavá farebnosť a textúra Dzurkovej techniky okamžite púta pozornosť aj bez toho, aby sme mali povedomie o špeciálnom mlynčeku či lepidle, ktoré umelec využíval, alebo skutočnosti, že pri tejto precíznej práci nepoužíval predlohy. Nejde pritom o akúsi „maľbu“ sklom, ale skôr o určitú plastickú asambláž, do ktorej autor príležitostne zapracováva aj korálky, farebný porcelán či bižutériu. Zvolená technika neumožňuje detailné vykresľovanie, avšak autorovi sa aj tak darí dosiahnuť živé výrazy a charakter figurálnych výjavov. Takto vytvorené diela poskytujú najsilnejší zážitok práve pri osobnom, priamom kontakte.

Kurátor Miroslav Kleban pre výstavu Jen se mnou slyšíš trávu růst zvolil výber diel, ktoré reprezentujú všetky relevantné tematického okruhy umelca. Viaceré diela predstavujú autobiografickú líniu Dzurkovej tvorby, rómsku každodennosť a predovšetkým silné rodinné putá. Viacnásobne je zastúpený námet matky, najčastejšie v archetype madony. Dielo Vietor im vzal otca zas predstavuje výjav opustenej matky s deťmi, obklopených rozjarene farebným prostredím, ktoré však vyznieva až zlovestne chaoticky. Pre Dzurka je takýto kontrast pestrej farebnosti a skľučujúceho námetu typický, dosahuje ním pôsobivosť a zároveň zachytáva vitálnu životnú silu.

Rómske sebavedomie

Dzurko vo svojej tvorbe komentoval aj aktuálne násilie voči rómskej menšine (napríklad útok neonacistov na dvojročnú Natálku Sivákovú) a skutočnosť, že ani demokratická spoločnosť po roku 1989 spoločenské postavenie rómskeho obyvateľstva nezlepšila. Takúto reflexiu na výstave zastupuje napríklad Dajte nám pokoj s otázkami, ideme na chren (2001). Zobrazená mužská postava uprostred poľa dvíha ruku, nevedno či v snahe upútať pozornosť, alebo v geste márnosti, zrak však odvracia, nezaujíma sa viac o diváctvo. Výjav tentoraz netvorí len jemný sklenený prášok, ale prírodná scenéria okolo ústrednej postavy je vyskladaná aj z väčších úlomkov – farebných „kamienkov“. Akoby aj v tomto ohľade autorovi dochádzala trpezlivosť a nedostatok riešení generačnej chudoby si už nezaslúžil jeho trpezlivé mletie a precízne sypanie skleneného prášku. Medzi výnimočné momenty tiež patrí portrét Strýčko Pali s husľami, ktorý svojou farebnosťou a charizmou pripomína zmocňujúci (empowering) charakter portrétnej tvorby Amoaka Boafa.

Ďalšie diela sa od konkrétnych výjavov z rómskeho života posúvajú k širším otázkam rómskej identity či spiritualite. Dielo Matka India (ideme tam, nevieme kam) reflektuje korene rómskeho etnika a zároveň zlomový moment ukončenia kočovníckeho spôsobu života. Storočie pohrôm a posledný kúpeľ zas odkazuje k spoločenským tragédiám 20. storočia, pričom mytologicky parafrázuje obľúbený námet kúpajúcich sa žien. Uvoľnené, priam labužnícke výrazy žien kúpajúcich sa v kadi obklopenej šľahajúcimi plameňmi možno chápať aj ako očistný rituál odkazujúci na hony na čarodejnice. Pre dnešné publikum však dielo môže ponúknuť aj (pravdepodobne) nezamýšľané významové vrstvy spojené so súčasným dominujúcim individualistickým diskurzom o self-care ako odpovedi na podobne stupňujúce sa spoločenské napätie na úsvite 21. storočia.  

Priestor na výstave dostala aj Dzurkova rezbárska tvorba, a to štyrmi kusmi svojských „totemov“, plastík zobrazujúcich viaceré prepletené, vzájomne prerastené postavy. Aj tu sa objavuje umelcov obľúbený námet stromu života, ktorý plastika zachytáva predovšetkým ako kompaktný rodinný celok. Spojenie muža a ženy tu nie je nevyhnutne erotické, ale bytostné a tvoriace základ pre ďalšie generácie.

Kam Dzurko patrí

Dzurkov prínos pre sféru umenia dlhodobo zaznamenávala a reflektovala predovšetkým jeho dlhoročná partnerka Mirka Preussová. Dnes sa o jeho tvorbe hovorí často prostredníctvom prirovnaní k dielam Fridy Kahlo či Marca Chagalla, s ktorými ho spája istá formálna neotesanosť a surrealisticky snová kvalita. Rozumiem stratégiám, ktoré sa Dzurkovu tvorbu takto snažia včleniť do určitého inštitucionálneho rámca. Prirovnania, komunikačné skratky či dokonca aj voľba galérie inštaláciu výstavy doplniť fotografiou umelca, v ktorej príkladne zosobňuje romantický ideál bohémskeho umelca disidenta, tomu nepochybne napomáhajú. Sám Dzurko sa však za umelca nepovažoval, o čom, napokon, svedčí názov jeho monografie (Já nedělám umění, 2002). Kategórie, do ktorých jeho tvorbu dnes zaraďujeme, preto nepovažujem za natoľko podstatné: dôležité je, že jeho dielo a odkaz sa dostáva k publiku, či už odbornému, laickému, umenovednému alebo etnografickému. Bielych miest v naratívoch, ktoré si slovenská spoločnosť o rómskej kultúre traduje, je viac než dosť.

Rudolf Dzurko (1941 – 2013) / Jen se mnou slyšíš trávu růst / kurátor: Miroslav Kleban / Východoslovenská galéria, Košice / 15. 11. 2024 – 30. 3. 2025

foto: Zuzana Jakabová