Medzi obrazom a sporákom, medzi poetičnom a drsnou realitou

Môže vám kamarát napísať recenziu? Pri písaní nasledovných riadkov nedokážem túto otázku obísť. Samozrejme, vieme, že sa to stáva, každý každého v tom našom malom bazéne aspoň trocha pozná. Sú s tým spojené však najmä dve riziká – prvým je, že kritika sa stane len komentárom blízkym skôr kurátorskému textu. Druhým rizikom je, že ak zatnete trocha hlbšie, občas sa stane, že vás vyhodia z friendlistu. Luciu Dovičákovú poznám dobré štvrťstoročie – obaja sme spolu začínali – Lucia študovať a ja učiť na košickej FUTUKE a jednoducho nás spája, spolu s celou tou prvou silnou generáciou, ktorá z nej na začiatku nultých rokov vyšla, osobnejšie puto presahujúce profesionálny vzťah. Aj preto som váhal so zverejňovaním reflexie na jej výstavu nazvanú Tak čo navarím zajtra? v kurátorskej koncepcii Alexandry Tamásovej vo Východoslovenskej galérii v Košiciach. Nakoniec som však neodolal a pokúsim sa byť rovnomerne objektívny aj subjektívny.

Začnem subjektívne s prekonávaním istej osobnej nedôvery k súčasnej maľbe vo všeobecnosti. Je to možno otázka hodnotiacich kritérií tohto tradičného média, s ktorým sa mi spája istá úroveň remeselných kvalít, ktoré by však mali ísť ruka v ruke so schopnosťou prinášať aj aktuálne významové posolstvá. Nielen na Slovensku je disciplína maľby stále najsilnejšie obsadenou čo do počtu autorov a autoriek a mám a mal som ju možnosť vnímať či už ako bežný divák, či ako kurátor, alebo porotca „súťaží“ od Maľby istej banky po Cenu Oskara Čepána. Dovolím si konštatovať, že napriek uvedenej kvantite presvedčivo naplniť formálne i výrazové kritériá sa podarí len málokedy, čo môže ilustrovať napríklad aj štatistika spomínanej COČ, kde medzi rokmi 1997 – 2021, keď sa vyhlasovali jednotliví laureáti či laureátky, bol pomer „víťaznej“ maľby a iných médií 3:22. Jednoducho to, čo od súčasného umenia osobne očakávam, mi dokáže lepšie priniesť intermediálne dielo ponúkajúce väčšiu škálu súčasného „výraziva“ s menším objemom „výtvarníčenia“ (neologizmus často používaný v nelichotivom význame krstným otcom košickej FUTUKE Jurajom Bartuszom v blahej pamäti).

Samozrejme, aj maľba (dokonca aj tá súčasná abstraktná, ku ktorej je moja nedôvera najsilnejšia), mi v určitých prípadoch dokáže sprostredkovať silný zážitok – veď doma mi tiež visia obrazy. Oveľa pravdepodobnejšie je to však pri istom druhu narácie, s ktorým pracuje figuratívne maliarstvo. Týmto sa konečne dostávam k práci Lucie Dovičákovej. Od jej úplných začiatkov, keď sa ako jedna z mála absolventiek neumeleckej strednej školy snažila doslova prehrýzť zadaniami vysokoškolského maliarskeho ateliéru, boli v jej tvorbe prítomné ostrovtip a kritické myslenie. Oveľa väčší vplyv ako vedúceho tohto ateliéru bol a stále je cítiť vplyv asistentov (ťažko uveriť, že už nebohých) –  Marka Blaža a Erika Bindera. Na klauzúrach som kvitoval jej nasadenie a silný výraz, ktorý bol drsnejší, i keď v mnohom podobný postkonceptuálnej poetike paradoxu oboch zmienených umelcov. Jej autentická odvaha vyjadrovať sa k vlastnej telesnosti a sexualite (before it was cool) bola v tom čase pomerne vzácna a čoskoro si získala pozornosť aj mimo košického prostredia. Napriek tomu som dvíhal obočie, keď som ako člen akvizičnej komisie SNG niekedy v polovici nultých rokov sledoval návrh nákupu jej obrazov do našej erbovej zbierkotvornej inštitúcie. Síce ma to napĺňalo úprimnou radosťou nad jej úspechom ako čerstvej Mgr. art, ale zároveň som mal jednoducho problém s kacírskou predstavou, že by to malo byť „lepšie namaľované“. Som si plne vedomý vágnosti tohto označenia, ale podotýkam, že sa tu nebavíme len o výhradách, aké som počúval v jej školskom ateliéri, týkajúcich sa napr. proporčných problémov jej figurácie a podobne. Skôr išlo o istý druh zručnosti práce s farbou a plátnom ako pracovnými nástrojmi, ktorá sa v zásade dá získať a chce len viac skúseností. Samozrejme, minulé storočie nás malo naučiť, že dôležitejšie je skôr to, čo umenie hovorí, než ako to hovorí. A možno práve o tom je dialektika tvorby Lucie Dovičákovej, ktorá za posledných dvadsať rokov v mnohom zároveň prešla i neprešla vývojom a jej aktuálna výstava vo VSG je podľa mňa dobrou príležitosťou ju trocha aj bilancovať.

Nedá mi moju kritiku nepoňať tradične ako hľadanie umenia medzi morfológiou Dovičákovej obrazov a námetov, s ktorými pracuje. Opäť však záleží, čo od obrazu ako takého človek očakáva. Aj keď sa sústredím v rámci figuratívneho maliarstva na jeho výrazovú stránku – zaujíma ma námet, nálada, expresivita či stíšenosť a predovšetkým posolstvo zobrazeného –, zároveň nedokážem celkom vypnúť radar, ktorý hľadá tú rušivú tenkú hranicu medzi zámernou a nezámernou maliarskou povrchnosťou či formálnym problémom, nech už je spôsobený čímkoľvek. Začal by som technikou maľby. Totiž okrem maloformátových akvarelov na papieroch tvoria väčšinu diel olejomaľby. Problémom je, že vyzerajú ako namaľované akrylom a to vo mne vyvoláva rozpaky, keďže na obrazoch nevidím nič z predností olejových farieb, akou je ich hĺbka, zároveň živosť či žiarivosť a ich textúra. Nazdávam sa, že Lucia skúša nový prístup (i keď s olejom kedysi začínala), avšak chce to asi ešte väčšie súžitie s touto technikou.

Ostanem ešte pri formálnej kritike jej malieb, ktorá ma vracia v čase – totiž rovnako ako pred dvadsiatimi rokmi, tak aj teraz pôsobia niektoré perspektívne skratky rúk a nôh jej figúr ozaj problematicky a nemyslím si, že to má niečo spoločné so štylizáciou (napr. obraz Nostalgia). Na rozdiel od rozpačitosti práce s olejovou farbou, kde ide o systémový problém, tu by pomohol možno kurátorský výber – každému sa občas nejaký obraz nepodarí a ozaj nemusíte vystaviť všetko. Na druhej strane chápem, že pri tejto výstave asi išlo o prezentáciu celého korpusu diel vytvoreného za posledné dva roky, a zo skúsenosti viem, aká vie byť selekcia bolestivá.

 

Teraz však už radšej k tomu, čo som krátko po vernisáži na sociálnej sieti označil slovným spojením „jedna silná výstava“. Zjavne som bol pod vplyvom rovnako silnej emócie, ktorú mi nespôsobili len obrazy, ale aj množstvo ľudí, ktorí sa na ne prišli pozrieť, či príhovory – zvlášť samotnej autorky. Ako som neskôr pochopil z plániku s popiskami, výstavu som si pozrel „odzadu“– čiže proti tzv. smeru prehliadky. Možno to bolo aj dobre, pretože takmer okamžite som dostal zásah obrazom Ľúbime ťa viac než seba, ktorý frázu „rozchodom rodičov trpia najmä deti“ premenil na znepokojivú metaforu bolesti (spolu s obrazom My Sun). Opäť– možno tento obraz nepatrí k formálne najvydarenejším, ale vyvažuje to svojou autenticitou, kde možno cítiť horúčkovitú naliehavosť tvorby na hrane narušenia tých najtesnejších vzťahov, aké si počas života vytvárame.

Luciine obrazy prezentované na výstave (predovšetkým prvá a posledná miestnosť), ku ktorým odkazuje aj jej názov, sú predovšetkým mimoriadne originálnymi, a najmä uveriteľnými svedkami jej osobného zápasu bez pátosu, zápasu o prežitie v neľahkých podmienkach plných spoločenských očakávaní, ktoré „by mala“ napĺňať ako žena/manželka/milenka/matka/živiteľka. Znova budem skôr subjektívny a napíšem, že isté nástrahy spoločenských rolí týkajúcich sa najmä vlastnej rodiny s deťmi lepšie pochopíte až v určitom veku, keď často dochádza k tektonickým zmenám spôsobených vyčerpaním, dezilúziou a všetkými tými krízami stredného veku. Dovičáková tieto zmeny nielen chápe, ale dokáže ich aj s invenčnou ľahkosťou sprostredkovať a suverénne pritom balansovať medzi poetičnom a vtipnou nadsázkou, spod ktorej však na vás hľadí drsná realita.

Ďalší výrazný námetový segment výstavy reprezentujú rozmerovo komornejšie práce na papieri s témou fenoménu virtuálnej sexuality, najmä z pohľadu dynamiky internetového voyerizmu. Paradoxne tu viac oceňujem formu ľahko nahodených akvarelov, ktoré svojou pozoruhodnou bezstarostnosťou kontrastujú so znepokojivým námetom. Zastupujú ho aj olejomaľby, kde občas vyrušia spomínané figuratívne skratky, avšak prevažujú silné momenty biomorfného mystična sexuálnej túžby (How much is enough), alebo sebareflexívnej úzkosti (Sasanka).

Čo dodať na záver? Dovičáková sa so svojím umením veľmi „nepára“. Vytrvalo zaznamenáva život – pre ňu neoddeliteľný od umenia –, a aj keď sa na svojej ceste občas potkne, určite stojí za to tento autentický tvorivý zápas (s obdivom) sledovať. Tie množstvá ľudí na jej vernisážach svedčia o tom, že ako jedna z mála slovenských maliarok dokáže prekonať bublinu výtvarnej scény a oslovovať rozmanitejšie publikum (svedčí o tom aj čoraz väčší záujem o jej umenie v literárnom prostredí). Túto schopnosť považujem stále za kľúčovú – jednoducho dostať naše súčasné umenie do prostredia širšej spoločenskej diskusie. A v tej je maľba, napriek mojej osobnej skepse z úvodu, stále mimoriadne silná.

---

Lucia Dovičáková / Tak čo navarím zajtra? / kurátorka: Alexandra Tamásová / Východoslovenská galéria / Košice / 29. 10. 2025 – 22. 2. 2026

Foto: Zuzana Jakabová