Vojnové umenie: zaujímavé solitéry, rozpačitá koncepcia

Výstava Moc a bezmocnosť reflektuje rôzne perspektívy moderných vojen, od propagandistických zdrojov cez život v aktívnych bojových zónach až po nenaratívne symbolické odkazy, píše Peter Tajkov. 

Vojnové umenie: zaujímavé solitéry, rozpačitá koncepcia

Hnev, úzkosť a frustráciu z absurdného rozhodnutia opäť pohnúť dejinami tým najprimitívnejším spôsobom nedokáže prekryť ani čas, ktorý uplynul od prvých výstrelov, ani každodennosť nášho relatívne bezpečného prežívania. Ruské vojnové ťaženie na Ukrajine nás opäť posunulo bližšie k dystopickému stretu jadrových mocností, ktorého prízrak sa nad nami vznášal počas studenej vojny. Akoby k temným zajtrajškom nestačila valiaca sa klimatická kríza.

Ruská vojna však Európanom zároveň viac priblížila utrpenie ľudí žijúcich v oblastiach permanentných konfliktov, napr. na Strednom či Blízkom východe alebo v strednej Afrike. Snáď sme aj trochu vytriezveli z predstavy, že naše civilizačné rámce, založené na mäkkej sile vzájomného obchodu a príťažlivosti životného štýlu neskorého kapitalizmu, nás v 21. storočí ochránia od krvavých vojen. Existuje viacero užitočných spôsobov, ako sa vyrovnať s vojnou – od humanitárnej až po vojenskú pomoc obetiam agresie. Dôležité je však v týchto chvíľach aj udržiavanie našej citlivosti a empatie. Sugestívna moc umenia je zaiste jedným z dobrých prostriedkov.

V Košiciach sa ešte do októbra môžeme konfrontovať s takýmto druhom angažovanosti prostredníctvom výstavy s názvom Moc a bezmocnosť v detašovanom priestore Východoslovenskej galérie na Alžbetinej ulici. V jeho interiéri dodnes cítiť atmosféru mestského rodinného domu z konca 19. storočia. Táto historická reminiscencia sa tak prelína aj s viacerými vystavenými dielami, ktoré vojnový konflikt tematizujú práve cez stratu bezpečia domova a hľadania azylu. 

Samotná výstava, ako naznačil môj úvod, je venovaná rôznym pohľadom na modernú vojnu, od jej propagandistických zdrojov cez život v aktívnej bojovej zóne až po nenaratívne symbolické odkazy. Musím priznať, že tento pomerne široký pohľad spolu s trochu vágnym kurátorským textom u mňa vzbudil isté rozpaky pri spätnom uvažovaní o výstave ako celku. Z môjho pohľadu tu dochádza k istej dichotómii jej vnímania, kde na jednej strane stoja jednotlivé, prevažne sugestívne diela a na strane druhej nečitateľnosť hlbšej kurátorskej koncepcie. Jej autorkami sú Monica Holmen a RikkeKomissar, ktoré svoju profesijnú afinitu vzťahujú k Centru súčasného umenia Nitja v nórskom meste Lillestrøm. Prevažuje však vo mne skôr dobrý divácky zážitok z vystaveného umenia, a preto sa budem venovať predovšetkým jemu.

Divák*čka do výstavy vstupuje predsieňou zastrešenou secesným svetlíkom, kde dominujú dve diela – sochárska inštalácia s názvom Birdseye (2021) od nórskeho autora Auduna Jansena Haga (1992) a nápis na stene pripomínajúci transparent od Ukrajinky Olie Fedorovej (1996). S jej prácami sa stretávame aj v ďalších miestnostiach, avšak nápis s cyklu Tablets of rage (2022) s textom My rage is my sword, my love is my armor v úvode výstavy navodzuje apelatívnu povahu celej expozície. Spomínané keramické sochy rodáka z Lillestrømu majú špecifický materiálový charakter daný vypaľovaním v tzv. muflovej peci, kde sa na nich prichytil popol a organický odpad. Viacero menších sôch umiestnených na nízkom podstavci tak vytvára zbierku pripomínajúcu archeologické nálezy po dystopickom konflikte – od leteckých bômb po vtáky žiarom premenené v akési skameneliny. 

V ďalšej miestnosti sme konfrontovaní najmä s obrazmi, ktorých autorkou je poľská maliarka Celina Kanunnikava (1988), ktorá však pracovala aj v bieloruskom Minsku. Jej cyklus malieb vytvorený v rokoch 2015-17 s názvami ako House of Trade Unions, I HearYou a Headquaters predstavuje farebne strohé geometrizujúce kompozície, ktorým dominuje motív architektúry. V jej ponímaní skôr ide o symboly politickej moci a propagandy, keďže prevažne ide o bieloruské budovy, pôvodne slúžiace komunistickej a dnes Lukašenkovej propagande. Nájdeme tu však aj známy brutalistický newyorský mrakodrap bez okien (33 Thomas Street), ktoré napr. naše dezinformačné weby označujú „za najpodozrivejšiu budovu v Amerike“. 

Maľby v tomto priestore dopĺňa video s názvom Faking mind (2022) od irackého filmára a fotografa Karrara Al-Azawiho (1994) žijúceho v Nórsku. Pomerne dlhé video s črtami investigatívneho dokumentu sa zaoberá fenoménmi tzv. fakenews a deepfake. Na pozadí aj autorsky upravených digitálnych obrazov nás autor sprevádza príkladmi falošných videí týkajúcich sa prevažne aktuálnej vojny na Ukrajine. Môžeme tu počuť vety ako „Toto video tvrdí, že je nahrané na Ukrajine. V skutočnosti bolo zaznamenané v Číne v roku 2015“ alebo „Toto video tvrdí, že zobrazuje bitku medzi ruskými a ukrajinskými silami. Je prevzaté z počítačovej hry“. Al-Azawi upozorňuje na novú syntetickú realitu, ktorá pôvodne vznikla pre pobavenie, dnes sa však už pretransformovala aj do znepokojivého politického nástroja. 

Malá pozdĺžna miestnosť medzi dvoma traktami je venovaná dielam poľskej autorky Anny Konik (1974). Ide o dva samostatné cykly – sériu videí s názvom In the same city, under the same sky (2011 – 2015) a sériu kresieb Drawing of Disaster – Scattered Houses (2019 – 2023). Aj videá od Anny Konik si vyžadujú trochu viac času, keďže ide nielen o zjavne autentické výpovede utečenkýň z rôznych vojnových oblastí (v mestách azylu ako Štokholm, Istanbul, Nantes alebo poľský Białystok), ale zaznamenáva aj skúsenosti miestnych s utečencami a imigrantami. Je to rozprávanie plné emócií – videá svojou sugesciou referujú o rôznych zdrojoch konfliktov, ktoré však vedú k rovnakým traumám. Autorka obklopuje videoprojekcie svojimi kresbami, akoby chcela výtvarne doplniť ich dokumentaristický charakter, čo sa jej vcelku darí vďaka jemným, čistým až vektorovým linkám deštrukcií domovov v občasnom kontraste s expresívnym momentom zničujúceho živlu.

V nasledujúcom trakte sa stretávame s ďalšími videoprojekciami dvoch ukrajinských autoriek: Lesie Vasylchenko (1990) a už spomínanej Olie Fedorovej. Prvá z nich pracuje s fotografiou, videom i nájdeným predmetom, ktoré vystavuje pod súborným názvom RedSunset (2023). Pozoruhodné sú najmä autentickým zvukom doplnené úryvky textov jej priateľa ukrývajúceho sa v pivnici v Mariupole a žiarom deformované predmety nájdené v zbombardovanej budove v Kyjeve. Menej naratívne je video Fedorovej s názvom Sunflowers. Zdanlivo statický obraz slnečnicového poľa na pozadí blankytnej oblohy je v nepravidelných intervaloch narušený rýchlym neprirodzeným pohybom vo svojom vnútri. Divák*čka netuší, čo ho spôsobuje – možno sa v ňom skrýva obeť, možno agresor a možno len zviera. Fedorovej sa v každom prípade jednoduchým spôsobom podarilo vyvolať komplexnú metaforu znepokojivej neistoty ukrajinskej súčasnosti. 

Apendix výstavy tvorí video v samostatnej miestnosti od nórskej umelkyne Bente Sommerfeldt-Colberg. Prezentuje v ňom svoj kinetický objekt s názvom On stanby (2014), ktorý pozostáva z dvoch prepojených mechanických štruktúr podobných dáždnikom. Zatiaľ čo sa jedna štruktúra pomaly rozkladá a vytvára veľkú obrazovku, na druhej strane sa štruktúra zasúva do špicatého tvaru. Opäť tu teda ide o poetický obraz, ktorý necháva divákom*čkam interpretačný priestor od elementárneho zákonu akcie a reakcie až k zložitejším výkladom vychádzajúcim z kontextu celej výstavy.

Na záver teda k tomu môjmu rozpačitému pocitu z výstavy ako celku. Vyvoláva vo mne otázky ako napr.: Prečo sa takýto typ výstavy u nás reinštaluje práve z nórskeho Lillestrømu? Čo okrem všeobecnej témy vojny spája tento konglomerát umelcov a umelkýň? 

Na prvú otázku, ktorá skôr smeruje k inštitúcii, možno nájsť odpoveď, ak si diváctvo pozornejšie preštuduje logá v produkčnom záhlaví výstavy. Tá je totiž súčasťou širšie koncipovaného projektu galérie s názvom House of mine, ktorého jedným z hlavných partnerov je práve spomínané nórske centrum Nitja. Projekt, ktorého koncepcia vznikala ešte pred ruským útokom na Ukrajinu, zaraďuje Východoslovenskú galériu k moderným inštitúciám, ktoré sa transformujú aj na strediská komunitných aktivít. Projekt sa zameriava na dôležité otázky týkajúce sa intolerancie, rasizmu a xenofóbie. Ruská agresia u našich susedov však pridala tomuto projektu ďalšie impulzy, ktoré tematizuje aj aktuálna výstava. 

Čo sa týka druhej otázky, tá pre mňa asi nateraz ostane nezodpovedaná. Nepomôže ani kurátorský text, ktorý má črty práce umelej inteligencie, ktorej boli zadané kľúčové slová ako vojna, konflikt, umenie... Domnievam sa, že otázky subjektívnych kurátorských postupov alebo jednoducho kľúčov, ktoré vedú ku konkrétnym umelcom*kyniam a dielam, zvlášť ak ide o „svetový kontext“ , by bolo vhodné návštevníkom*čkam nejako ozrejmiť. Ak sa tak nedeje, vzniká dojem neosobnej generickej produkcie, ktorá nefunguje príliš presvedčivo ako celok, ale aspoň sa jej darí zaujať jednotlivými dielami. V tomto špecifickom krízovom čase však aj to môže mnohým stačiť na splnenie dôležitého účelu spomínaného v mojom úvode. Z tohto pohľadu oceňujem rozhodnutie galérie umiestniť v sezóne, keď historické centrum hostí relatívne dosť návštevníkov, práve tento typ výstavy. Zároveň ju vnímam aj ako výzvu smerom k domácej, nielen teoretickej scéne, ako sa postaviť k aktuálnemu vojnovému umeniu.

---

Karrar Al-Azzawi, Bente Sommerfeldt-Colberg, Olia Fedorova, Audun Jansen Haga, Celina Kanunnikava, Anna Konik, Lesia Vasylchenko / Moc a bezmocnosť / Kurátorky: Monica Holmen, Rikke Komissar / Východoslovenská galéria / Košice / 25. 5. – 1. 10. 2023

Foto: Zuzana Jakabová