OK!: Voči rozdeľovaniu ľudí sa chceme aktívne vymedziť

Začnu osobní otázkou. Jak se v kontextu současné situace cítíte a jak zvládáte tlak na občanské iniciativy, který je aktuálně na Slovensku?

Ivana Rumanová (IR): Už od januára, keď sme spustili výzvu na odstúpenie ministerky Šimkovičovej, sa u mňa striedajú dopamínové a adrenalínové obdobia, s tým, že keď opadnú, nastúpi vyčerpanosť. Ale je skoro isté, že sa vzápätí vynorí ďalší adrenalínový podnet. Je to dosť intenzívne, ale nemáme na výber. Vzdorujeme a kladieme odpor, aby sme neprepadli panike alebo úplnej skepse.

Ivana Laučíková (IL): Ja som viac ako kedykoľvek predtým angažovaná. Mám pocit, že sa odohráva historická zmena a pokiaľ niečo neurobíme, naša krajina môže skončiť v dlhoročnej medzinárodnej izolácii a v diktatúre. Tiež sa cítim veľmi napätá, vystresovaná a ohrozená. Avšak tieto pocity mi pomáha prekonávať práve angažovanosť a aktivita. Keď niečo robíme, spájame sa, spolupracujeme a udržujeme kolektívneho ducha a podporu, pomáha mi to cítiť sa lepšie. 

Jednou z prvních velkých a společných akcí slovenské kulturní scény v tomto roce byla otevřená výzva na odstoupení ministryně kultury Martiny Šimkovičové. Jak spolu souvisí tato výzva a vznik iniciativy Otvorená Kultúra! (OK!)?

IL: Otvorená Kultúra! vznikla ako nadväzujúca aktivita na otvorenú výzvu na odstúpenie ministerky Šimkovičovej. Svoj vznik oznámila v deň, keď sme ministerke odovzdali výzvu. 

IR: Na podnet Ilony Németh som napísala text otvorenej výzvy. Bola to spontánna reakcia na neznesiteľne arogantné kroky ministerstva kultúry. Vedenie rezortu bolo v tom čase pri moci len zopár mesiacov, no už vtedy bolo jasné, že ich kroky a postupy sú neakceptovateľné. Pre predstavu: V tom čase bol pod tlakom ministerstva z KHB Bratislava odídený Jen Kratochvíl, ministerka vyrábala online ankety, v ktorých sa pýtala, či majú ísť prostriedky z verejných zdrojov na podporu „drag queer festivalov pre deti“ alebo na opravu strechy filharmónie. Postupne presakovali informácie o navrhovaných zmenách zákonov, týkajúce sa RTVS, múzeí a galérií, fondov, pamiatkových úradov. Očakávali sme, že výzva bude skôr niečo ako sebaterapia, vzišla zo spontánnej potreby niečo urobiť. Mysleli sme si, že nazbierame pár stoviek podpisov a ide sa ďalej. Výzva však postupne nabrala obrátky, nakoniec ju podpísalo viac ako 188-tisíc osôb. Ukázalo sa, že téma kultúry zaujíma nielen pracovníkov a pracovníčky v kultúre a umení, ale zasiahla ďaleko za hranice našej bubliny. To bolo prekvapivé a príjemné zistenie. 

Ministerka je však stále vo funkcii. Vlastne jedinou reakciou ministerstva bolo podanie trestného oznámenia v súvislosti s výzvou, čo bolo jasne čitateľné gesto zastrašovania. Polícia po niekoľkých mesiacoch oznámila, že vyšetrovanie nezačne, pretože podnet ministerstva je neodôvodnený. Navyše, všetky predtuchy pomenované vo výzve sa nanešťastie ukázali správne. Zároveň však výzva akcelerovala samotnú chuť organizovania sa v kultúre, to je pre nás veľmi dôležité. Aj predtým, samozrejme, existovali nejaké snahy prepájať sa, ale tie viac-menej hibernovali. Brutalita, s akou postupuje Slovenská národná strana (SNS) pri výkone moci, však zomkla kultúrnu scénu v miere, v akej to bolo ešte pred rokom ťažko predstaviteľné.

Jak lze chápat předání ministerstva kultury do rukou SNS? Máte pro to nějaké vysvětlení, proč právě tato strana o kulturní sektor stojí?

IL: V slovenskej politickej histórii platí, že keď sa po voľbách rozdeľujú vládne kreslá, kultúra je najmenej žiadaný rezort. Je to malé a mocensky nedôležité ministerstvo, v ktorom je málo peňazí. Víťazné strany si prioritne rozdeľujú rezorty s najväčším mocenským vplyvom. Zo strán súčasnej vládnej koalície získala SNS najmenej percent, takže sa stala len akýmsi prílepkom, s pomocou ktorého Robert Fico poskladal väčšinu. Pravdepodobne si nemohli vyberať a kultúra im „prischla“. Napriek tomu sa ukázalo, že kultúra je z istého hľadiska zaujímavá, lebo má pod sebou verejnoprávne médiá a iné inštitúcie ovplyvňujúce verejnú mienku. To je pre politické snahy Roberta Fica a jeho vládneho kabinetu mimoriadne dôležité, pretože ich potrebuje – podobne ako Orbán – dostať pod svoju politickú kontrolu a zneužiť na ideologické ovládnutie krajiny. Robert Fico si nechce špiniť ruky tým, že by išiel do konfliktu s kultúrnou obcou, to je vždy veľmi nepopulárne, pretože kultúrna obec je hlasná a na rozdiel od iných rezortov kričí. SNS robí za Fica špinavú prácu, pretože oni, naopak, do konfliktu idú veľmi radi, konflikt je ich pracovná metóda. 

IR: Len doplním, že SNS, ktorá sa už v súčasnom zložení dá označiť za extrémnu pravicu, vie presne vyťažiť politický kapitál z kultúrnych vojen, ktoré úplne cielene a vedome jej politici a političky reprodukujú a odkláňajú tak pozornosť od toho, že nie sú schopní*é riešiť systémové problémy kultúrneho rezortu, nemajú na to nástroje a už vôbec nie odborné kapacity. Aby si pred svojím voličstvom zachovali tvár, podnecujú kultúrne vojny. 

Lze mluvit o nějakém politickém programu ministerstva kultury v gesci SNS? Jak bychom mohli jejich aktivity po půl roce fungování politicky shrnout?

IL: Ministerka Martina Šimkovičová má jasný politický program, ktorý ale nemá nič spoločné s odborným spravovaním kultúrneho rezortu. Na začiatku volebného obdobia obchádzal Robert Fico všetky ministerstvá a na tlačovej konferencii vždy predstavoval priority rezortu, ktoré prináša daný minister alebo ministerka. Na tlačovej konferencii na MK SR vyslovila Martina Šimkovičová pamätnú vetu: „Kultúra má byť slovenská, a žiadna iná.“ Ministerstvo kultúry má tendenciu zužovať kultúru na tzv. národnú kultúru, pod ktorou sa myslí zakonzervovaná tradičná kultúra vzťahujúca sa na 19./20.storočie, naivné realistické zobrazovanie, folklór a podobne. Zároveň z kultúry vylučuje akúkoľvek inkluzívnosť či otvorenosť, snaží sa z nej vylúčiť menšiny, bojuje proti queer komunite, ktorú sa snaží odstrihnúť od štátnych zdrojov, ale vidím tam aj tendenciu vylučovať národnostné menšiny tým, že sa hlási výlučne k slovenskosti. Rovnako ako ich voličská základňa, ani predstavitelia SNS v čele rezortu kultúry nepracujú s konceptom súčasného umenia. Z vyjadrení vrcholných predstaviteľov MK SR sme už počuli výroky o tom, že vo svojich inštitúciách nebudú tolerovať žiadne ideológie, pričom pod ideológiou mysleli aj inkluzívnosť či podporu LGBTI+ komunity, a za prioritu pri práci s deťmi označili ich vedenie k vlastenectvu.

IR: Na procesnej rovine častokrát ani samotní politici a političky z SNS nevedia, aké kroky majú prijať na to, aby dosiahli to, čo chcú. Najskôr napríklad ohlásili, že budú rozdeľovať RTVS, potom od toho upustili, a teraz ju chcú účelovo zrušiť a vzápätí vytvoriť takmer identickú inštitúciu, aby tak mohli presadiť personálne zmeny vo vedení verejnoprávnych médií. Spoločným menovateľom postupov politikov SNS je to, že sa programovo a systémovo snažia vylúčiť odbornú aj občiansku verejnosť z diskusií o navrhovaných legislatívnych zmenách, a celkovo zo správy vecí verejných. Návrhy legislatívnych zmien podávajú v zrýchlenom konaní alebo cez poslanecké návrhy, pričom až v prvom alebo druhom čítaní v parlamente sa cez pozmeňujúce návrhy ukáže, o čo im skutočne ide. V podstate sú to vždy personálne zmeny a získanie priamej politickej kontroly nad obsahom kultúrnej a mediálnej produkcie. Prednedávnom sme sa zúčastnili na zasadnutí Výboru pre kultúru a médiá, kde sa diskutovalo o návrhu zrušiť verejné výberové konania štatutárov a štatutárok múzeí a galérií. Koaliční poslanci sa tam vyjadrili, že verejné vypočutia chcú zrušiť, pretože každý predsa vie, že je to len „teáter”, že si tam zriaďovateľ aj tak dosadí, koho chce. Nepotrebujú výberovú komisiu, im stačí krúžok priateľov, s ktorými sa dohodnú, či je táto nominácia správna alebo nie. Ich predstava výkonu moci je za hranicou toho, čo my považujeme za demokratické.  

IL: Nemajú odborné kompetencie, chýba im vzdelanie a prax v odbore, rozhľad. O kultúre majú naivnú, laickú až detinskú predstavu. Súčasné umenie a jeho prejavy vnímajú ako čosi škandalózne a skazené; reprezentantov*ky súčasnej kultúry a umenia nálepkujú hanlivými výrazmi slniečkári, progresívci, liberálni fašisti a podobne. Poslanec za SNS Roman Michelko napríklad pri prerokovávaní návrhu zákona o Fonde na podporu umenia (FPU) v parlamente verejne predčítal z knihy, ktorú podporil FPU. Vybral hrubé a vulgárne pasáže a snažil sa tým demonštrovať, že doterajšie fungovanie fondu nepodporovalo kultúru, ale progresívnu skazenosť. Hoci vulgárnosť a obscénnosť je regulárnym výrazovým prostriedkom v literatúre už minimálne sto rokov, Michelko, šéf poslaneckého výboru pre kultúru a médiá, o tom buď nevie, alebo zneužíva fakt, že to nevedia jeho voliči a voličky, a získava týmto spôsobom politické body. Namiesto toho, aby sa v SNS snažili hlboký rozkol v slovenskej spoločnosti sceľovať, zámerne rozrývajú medzi svojím voličstvom a predstaviteľmi*kami súčasnej kultúry ešte hlbšie rany. 

Jakou roli v tom celém hraje FPU? 

IR: Práve to je teraz horúca téma. SNS tu postupovala presne tak, ako som popísala vyššie. Najskôr zákon otvorili cez poslanecký návrh pod absurdnou zámienkou a len niekoľko dní pred začiatkom aprílového zasadnutia parlamentu prišiel poslanec Roman Michelko s pozmeňujúcim návrhom, z ktorého je úplne jasné, že ministerstvu ide o politické ovládnutie FPU. Podstatou návrhu je, že z odborných nezaujatých komisií, ktoré v súčasnosti rozhodujú o prideľovaní dotácií, chcú urobiť iba poradný orgán FPU. Komisie FPU pritom ročne vyhodnotia až 5 000 projektov, čo predstavuje okolo 50 000 strán textu. Michelkov návrh by znamenal, že všetky tie hodiny práce a čítania stoviek strán projektov môžu vyjsť úplne nazmar, pretože rozhodovaciu kompetenciu bude mať Rada FPU, kde si ministerstvo navýši počet členov a členiek tak, aby získali väčšinu, konkrétne 8 z 13 členov. Navyše by boli nominovaní*é i bez návrhu, to znamená, že minister či ministerka si môže vybrať, kohokoľvek uzná za vhodné. Rada by teda mala možnosť úplne ignorovať výsledky rozhodnutí odborných komisií, zmeniť ich svojvoľne a nevyspytateľne podľa seba a bolo by to v súlade so zákonom. Z perspektívy členov a členiek komisií to znamená, že ich expertíza môže legitimizovať nevyspytateľné rozhodnutia rady fondu, a budú teda plniť úlohu bezmocného komparzu. 

Nedá se jim upřít, že by zaháleli. Rychlost, s jakou navrhují úpravy, je neuvěřitelná. Dostávají se tím pádem někdy do rozporu s legislativou? Je právní otázka jejich postupu také téma pro OK!?

IR: Najdesivejšie na tom je, že postupujú v súlade so zákonom. Meniť zákon cez poslanecké návrhy je však spôsob, ako obchádzať štandardný legislatívny proces. Keby návrhy podávala ministerka, museli by prejsť medzirezortným pripomienkovým konaním, čo by zväčšilo možnosti pre vstup odbornej aj širokej verejnosti do legislatívnych procesov. Treba však priznať, že táto vláda nie je jediná, ktorá používa túto legislatívnu prax. Dialo sa to aj predtým.

IL: Žiaden z tých zákonov zatiaľ nebol prijatý. S návrhmi zákonov prichádzajú vo veľmi rýchlom tempe a každý z nich vzbudzuje obrovskú vlnu nevôle u odbornej verejnosti aj širšej občianskej spoločnosti. Prichádza množstvo hromadných pripomienok, ale aj iných nesúhlasných verejných vyjadrení a ohlasov. Čas ukáže, či sa pod jeho vplyvom nezobudí koaličná strana Hlas-SD, ktorej voličstvo čiastočne prestupuje aj do zasiahnutej kultúrnej bubliny. 

S návrhom na zmenu verejnoprávnych médií prišli práve v čase, keď sa na európskej úrovni prijímal Európsky akt o slobode médií. Predložený návrh zákona z dielne SNS bol v príkrom rozpore s Aktom. Ak by zákon schválili, Slovensko by sa dostalo do sporu s európskymi inštitúciami, a tak ako pre schválený trestný zákon aj pre zákon o verejnoprávnych médiách by vláda riskovala zastavenie toku európskych peňazí. Aj v tomto prípade platí, že koaliční partneri, najmä Hlas-SD, pripomienky vnímajú a zároveň vidia, že to nerobí dobrý obraz o koaličnej spolupráci. 

Na Slovensku momentálne pracuje veľa právnikov pro bono pre občiansky sektor aj kvôli tomu, aby sa verejne upozorňovalo na všetky legislatívne riziká spojené s niektorými poslaneckými návrhmi. Pre OK! je otázka práva a zákonnosti veľmi dôležitá. Spolupracujeme s právnikmi a právničkami, vypracovali sme už dve hromadné pripomienky – k zákonu o múzeách a galériách a zákonu o RTVS. Zákon o FPU sa pripomienkovať nedal, ale boli sme pripravení*é zasiahnuť aj tam. Návrhy zákonov alebo pozmeňovacie návrhy k nim poslanci a poslankyne zverejňujú na poslednú chvíľu a na pripomienkové konania dávajú strašne krátky čas s vierou, že nebudeme schopní a schopné zareagovať. To sa však zatiaľ nestalo. Spoločnosť je totiž taká vybudená, že reakcie prichádzajú veľmi rýchlo a spontánne, a to aj z opozičného tábora, najmä z dielne Progresívneho Slovenska (PS) a strany Sloboda a Solidarita (SaS), ale aj od odbornej verejnosti. Za víťazstvo považujeme už to, keď vieme schvaľovanie zákonov spomaľovať, dávať priestor, aby sa mohli udiať iné, možno aj nečakané veci, ktoré by mohli zákony zastaviť alebo minimálne zmierniť ich dôsledky. 

IR: Ak chceme vytvárať rezistenciu voči takémuto spôsobu výkonu moci, tak to znamená, že musíme byť permanentne v strehu. Väčšinou je to otázka niekoľkých dní, keď je možné sa ozvať, vytvoriť tlak, protestovať. Na takýto spôsob výkonu moci je extrémne ťažké reagovať, ale nie je to nemožné. Za chodu sa učíme, ako fungujú legislatívne procesy, ako sa píšu hromadné pripomienky, ako ochrániť signatárstvo otvorenej výzvy, aké právne prostriedky môže mobilizovať odídené alebo prepustené zamestnanectvo zriaďovaných inštitúcií MK SR atď. Personálne zmeny vo vedení zriaďovaných inštitúcií sú popri legislatívnych zmenách v neštandardnom konaní ďalším určujúcim znakom výkonu moci SNS.  

Právě odvolávání ředitelů a ředitelek různých institucí se mi zdá velmi nestrategické, protože je nejviditelnější a vyvolává největší vlnu protestů. Oproti tomu legislativní změny jsou k připomínkování velmi časově náročné a pracné.

IL: Áno, najväčšie vášne a najväčší odpor vzbudzuje ministerstvo tým, že si zabezpečuje možnosť kedykoľvek voliť a odvolávať riadiacich pracovníkov. Zároveň chcú mať kontrolu nad obsahom, ktorý sa produkuje, podporuje, vystavuje, a to v ktorejkoľvek z kultúrnych inštitúcií. Používajú na to rôzne nástroje, napríklad pri RTVS navrhli zriadiť tzv. programovú radu, ktorá má kompetenciu posudzovať verejnoprávny charakter vysielaného obsahu. V prípade, že ho vyhodnotí ako nedostatočne verejnoprávny, má právo požadovať od riaditeľa nápravu. Pokiaľ riaditeľ nenaplní ich požiadavky, tak má iná rada (nie tá programová) právo odvolať ho bez udania dôvodu. To je vynucovanie si programového smerovania, ideologická kontrola obsahu. 

Po kovidě a v rámci nové vlny odborového organizování na Slovensku i v Česku se na slovenské kulturní scéně objevila snaha organizovat kulturní pracovníky a pracovnice. Už jste naznačily, že tu byla určitá hibernující potřeba se organizovat. Navázala na to nějak OK!, nebo se jedná o úplně jiný typ politické aktivity?

IR: Zatiaľ je to skôr personálne prepojenie. S víziou založenia odborov pre freelance pracovníkov a pracovníčky v kultúre sme sa v menšej skupine stretávali ešte pred vznikom OK!. Teraz sme aktívni a aktívne v rámci tejto platformy. Pravdepodobne sa však stane to, že OK! bude čoskoro fungovať na viacerých organizačných a štruktúrnych úrovniach: od neformalizovanej platformy, prostredníctvom ktorej môžeme veľmi pružne reagovať na impulzy prichádzajúce z ministerstva kultúry, ale rozvíjať aj vlastné strategické témy, až po platformu, ktorá má právnu subjektivitu a vyššie vyjednávacie právomoci. Tá bude poskytovať určitý typ služieb, napríklad profesijné a právne poradenstvo, kolektívne vyjednávanie a podobne, iba svojej členskej základni. Bude tiež zrejme o niečo viac hierarchicky organizovaná. Aktuálne členstvo OK! si tak bude môcť vybrať, na akých rovinách chce byť aktívne. Momentálne konzultujeme založenie odborového združenia pre SZČO s Monikou Uherovou, predsedníčkou Konfederácie odborových zväzov. 

IL: Chceme iniciovať vznik odborovej organizácie pre pracovníkov a pracovníčky v kultúre, prípadne sa stať spoluorganizátorom strešnej profesijnej organizácie, ale neznamená to, že by sme chceli zoskupenie, v ktorom teraz fungujeme, na niektorú z týchto organizácií transformovať. Čo sa týka odborovej organizovanosti na Slovensku, ukazuje sa, že problémy v kultúre sú širokospektrálne a dotýkajú sa aj súkromných televíznych vysielateľov. Na Slovensku je najpopulárnejšia Televízia Markíza, ktorá má zahraničného vlastníka, a do veľkej miery ovplyvňuje verejnú mienku. Zo všetkých slovenských televízií má najväčšiu sledovanosť. Robert Fico hneď po vyhratých voľbách pohrozil vlastníkovi Markízy, že pokiaľ sa názorovo nepriblíži vládnej koalícii, štát prehodnotí zadávanie reklamy do tohto subjektu. Ide približne o 26 miliónov eur ročne. Vlastník Markízy sa evidentne snaží podvoliť podmienkam, ktoré dostal od vlády. Zamestnanci a zamestnankyne reagujú s nevôľou a kladú odpor. Na verejnosť sa dostali správy, že aj známi moderátori uvažujú o angažovaní sa v odborových organizáciách, aby mali lepšie vyjednávacie pozície pri obrane demokratických princípov.

IR: Je to jeden z kľúčových faktorov, ktorý zvažujeme aj my. Je totiž úplne iné vyjednávať s vládou z pozície odborovej organizácie, ktorá je navyše zastrešená konfederáciou odborových zväzov. KOZ je totiž tzv. pripomienkujúci subjekt, tzn. musí byť automaticky prizvaný k diskusiám o navrhovaných rezortných legislatívnych zmenách, čo by nám dalo veľkú strategickú výhodu.

Probíhají podobné diskuze i v jiných sektorech, které by mohly být pro kulturu potenciálními partnery?

IR: Už nejaký čas prebieha naše sieťovanie s aktivistami a aktivistkami z environmentálnych, klimatických hnutí, ako aj s neziskovým sektorom. Spojencov a spojenkyne budeme hľadať tu aj v prípade založenia odborového zväzu. 

IL: Pod gesciou SNS sú ministerstvá životného prostredia a kultúry. Medzi enviro aktivizmom a kultúrou je aj prepojenie na základe podobných problémov s vládnou mocou v oboch rezortoch. Praktiky na odvolávanie pracujúcich v rámci životného prostredia sú veľmi podobné tým v kultúre. Bude to mať obrovský dopad na stav životného prostredia v najbližších rokoch, je to desivé. Navonok sa ale javí, že občianska angažovanosť v rezorte životného prostredia nie je taká viditeľná a hlasná ako v kultúre. 

IR: Práve preto sa aj prepájame, nielen preto, že oba rezorty spadajú pod SNS, ale hlavne kvôli zhode na ideovej rovine: Veľká časť pracujúcich v kultúre je scitlivená v otázkach klimatickej krízy a ochrany životného prostredia, a naopak, enviroaktivisti a aktivistky zdieľajú vízie OK!. Môžeme sa navzájom podporovať napríklad v tom, že ochranárstvo  sa venuje ochrane životného prostredia systematicky od 80. rokov, majú teda legislatívne a organizačné procesy oveľa lepšie zvládnuté než my v kultúre. Zároveň pozorujeme, že umelecké a kultúrne témy majú väčší mediálny výtlak, v tomto zmysle teda môžeme pomôcť zas my. 

Zároveň je tu historická paralela, protože v Československu spadala před rokem 1990 ochrana kulturního dědictví do gesce stejného sektoru jako ochrana životního prostředí. Na to v Česku navázal i současný největší odborový svaz sdružující zaměstnance a zaměstnankyně v kulturních institucí, kterým je OSPKOP – Odborový svaz pracovníků kultury a ochrany přírody.

IL: Je to tak. Nežnú revolúciu v Bratislave predpripravovala skupina ochranárov, ktorá vydala odbornú environmentalistickú publikáciu Bratislava nahlas. K ich iniciatíve sa pridalo viacero podporovateľov aj z kultúrnej obce a neskôr z týchto radov vznikol personálny základ politického hnutia VPN.

Co se týče samotné organizace uvnitř OK!, jaký jste si nastavili typ struktury, berete si například za inspiraci jiné podobné iniciativy či organizace v zahraničí?

IL: Na začiatku sme získali signatársku základňu, vyše 1 600 podpisov pracovníkov a pracovníčok z kultúrneho sektora na Slovensku a viac než 270 zriaďovaných a nezriaďovaných inštitúcií. Signatári a signatárky sa podpisom prihlásili k hodnotám obsiahnutým v Memorande Otvorenej Kultúry!, autorkou ktorého bola práve Ivana Rumanová. V Memorande boli zhrnuté výhrady voči fungovaniu ministerstva kultúry pod gesciou SNS. Časť ľudí zo signatárstva prejavila záujem angažovať sa v platforme aj konkrétnou prácou. Dohodli sme sa, že budeme fungovať čo najviac nehierarchicky a pracovne sa budeme koordinovať v digitálnej pracovno-komunikačnej aplikácii. Po mesiaci fungovania sme schválili dokument „Princípy OK!“, ktorý je ekvivalentom Stanov a zároveň Etického kódexu, sú v ňom zhrnuté naše hodnoty, ale aj spôsob fungovania a podpisom tohto dokumentu sa k nám môžu pridávať noví signatári a signatárky. Tí a tie, ktorí sa prihlásia k aktívnej práci v platforme, dostávajú prístup do aplikácie a tam sa zaraďujú do vybranej pracovnej skupiny, resp. zakladajú svoje vlastné skupiny s preferovanou témou. Každý, kto pristúpi, má rovnocenné postavenie a hlas s ostatnými. Sme inkluzívni, prijímame všetkých ľudí, ktorí sa angažujú na poli kultúry.

Jediná hierarchická vrstva, ktorú sme vytvorili kvôli koordinácii a zároveň legitimizácii našich krokov, je koordinačný tím. Tvoria ho koordinátori a koordinátorky všetkých pracovných skupín. Každý verejný výstup alebo strategickú líniu musí schváliť koordinačný tím. 

Zatiaľ nám to ide fajn. Pociťujeme však kapacitný deficit, nepracujeme masovo, v aktívnom jadre je nás približne 15 až 20.

Je vaší ambicí navrhovat také nová strategická témata a legislativní úpravy, kterými by se mohla kulturní politika ubíhat? Například v oblasti pracovních podmínek v kultuře?

IR: Áno, v rámci OK! sme načrtli niekoľko strategických línií, ktoré plánujeme rozvíjať. Je nám jasné, že nemôžeme byť len v reakčnej pozícii. Akurát to práve teraz stojí a padá na tom, že vecí, na ktoré treba reagovať, je v krátkom čase toľko, že nám to zaberá všetky kapacity. Nerezignujeme však na rozvíjanie našich vlastných strategických línií. Jedna z nich je otázka pracovných podmienok v umení a kultúre, prekarizácie, podhodnotenia, falošného samozamestnávania, kde je potenciálnym riešením práve založenie odborov. Ďalšou líniou je téma, ako proaktívne problematizovať delenie ľudí na progresívnych a zaostalých, čo je podľa nás východiskom moci a dôvodom úspechu extrémnej pravice. Ako som už spomínala, SNS toto delenie aktívne reprodukuje a ťaží z neho politický kapitál. Hovoria o tradičných (pevných, čistých) a liberálnych (zvrátených, rozkladných) hodnotách. Zároveň ale treba priznať, že s obdobou tohto delenia sa stretávame aj v umeleckých a kultúrnych kruhoch, ktoré samy seba ponímajú ako elity, ktoré majú na pleciach bremeno záchrany demokracie. Hoci ide o protichodné interpretácie, východisková logika oboch tvrdení je rovnaká. Rovnako mylná. Voči takémuto rozdeľovaniu ľudí sa chceme aktívne vymedziť – a to tak na úrovni jazyka, ako i navrhovaných spoluprác.

IL: Ak kritizujeme toto delenie, nie je to len kritika súčasnej vládnej moci, ale aj kritika do vlastných radov. Často vidíme, že aj v bubline kultúrnych pracovníkov a pracovníčok sa vyjadrujeme dehonestujúco o „tej druhej skupine ľudí“. Nie sú nám názorovo a štýlom života podobní, nemajú „patričné“ vzdelanie ani záujmy. Aj na kultúrnej scéne sa teda prehlbuje rozdelenie, ktoré vidíme v celej spoločnosti. Zmierňovaním tohto rozkolu a nachádzaním spoločných tém by sme vedeli prispieť k celospoločenskej zmene. 

IR: To sa môže odohrávať buď na tejto kultúrnej či ideovej rovine, ale aj na veľmi materiálnej a každodennej: Či už pracujeme v malom regionálnom múzeu, alebo pre experimentálny festival v Bratislave, všetci a všetky čelíme prekarizácii a neistote. Stále, samozrejme, medzi nami existujú nerovnosti, znevýhodneniam nečelíme v rovnakej miere a sme voči sebe v rôznych konšteláciách privilegovanosti. Ale uvedomenie si solidarity v prekariáte môže byť východiskom širšieho prepájania sa. Pretože hoci aj SMER tvrdí, že je sociálnou demokraciou, a hoci aj SNS hovorí o „pevnej ruke štátu“, ani jedna z týchto strán neháji záujmy pracujúcej triedy, ale oligarchický kapitalizmus. Mali by sme nájsť jazyk a prostriedky, ako tento ich podvod lepšie komunikovať.

Jak by mohla vypadat podpora vaší iniciativy ze zahraničí nebo z Česka?

IR: Čiastočne sa už deje, napríklad na proteste, ktorý sme organizovali spolu s environmentálnymi aktivistami a aktivistkami a neziskovými organizáciami, vystúpila aj Maja Sever, prezidentka Európskej federácie novinárov. Ozvali sa nám sami proaktívne s tým, že vnímajú, čo sa deje a chcú nás podporiť. Medializácia v zahraničí je určite dôležitá z hľadiska vytvárania verejného tlaku, ale nemyslím, že by to malo priamy efekt na SNS. Pre nás osobne je to však veľmi dôležité ako vyjadrenie podpory, pomáha nám to vytrvať. Plus, ako nedávno povedala Lucia Tkáčová: „Už vopred sa nudím, keď si predstavím, čím sa budeme nasledujúceho 3,5 roka zaoberať, ak ich zákony prejdú.“ Je to úplne trefné vyjadrenie toho, čo nám hrozí, keď pominie fáza intenzívneho vzdoru. Podpora zvonku teda môže vyzerať ako vytrhnutie z nudy, pozývanie slovenských umelcov a umelkýň do spoluprác či vtiahnutie naspäť do umeleckej tvorby a reflexie, na čo momentálne nemáme kapacitu. A je dosť možné, že čoskoro nebudeme mať ani prostriedky. 

IL: Jedným z našich strategických cieľov je prepájať sa so zahraničnými komunitami s podobnými záujmami, minimálne na úrovni V4. Akokoľvek sa táto platforma začína rozpadať, my by sme chceli udržať jej kultúrne prepojenie. Doplním, že teraz organizujeme protest platforiem z oblasti kultúry, environmentalistiky a neziskového sektora pred slovenským parlamentom a pridávajú sa k nemu aj ľudia v ČR, paralelný protest prebehne v Brne. Aj to je forma vyjadrenia solidarity, ktorá nám mentálne pomáha a sme za ňu vďační a vďačné.

Finačne podporiť ľudí z kultúry, umenia a médií môžete tu.

Foto: Adam Šakový, archív OK!