Pocit nepočuteľného zvuku 

Vo veku 49 rokov nás náhle opustil všestranný, „nekonceptuálny“ umelec Erik Binder. Virtuálny list na rozlúčku mu píše Alexandra Kusá.

Pocit nepočuteľného zvuku 

Ahoj, Erik, oslovili ma z Artalku, či by som nenapísala nekrológ. No, nebudem Ti tu rozvíjať absurditu tejto zákazky: nekrológ; o Tebe; pred päťdesiatkou – tak to proste vyšlo. Prečítala som si staré katalógy a aj všakovaké svoje poznámky a začala som ho tým nadpisom hore, pekne sa od neho dá odpichnúť. Páčilo sa mi, že je citátom z Tvojho rozhovoru s Luciou, ktorý vznikal v období pandemickej naliehavosti. Azda aj preto ste sa vtedy tak veľmi snažili pochytať veci zo vzduchu, veci za slovami, „jiné hlasy a jiné pokoje“, skrátka bezprostredne, ale pritom presne opísať ten intenzívny pocit sveta za svetom, vrstvenie ďalších plánov, to, ako všetko iba preusporiadaš, ako vždy, ale naozaj vždy je niečo za tým, čo hovoríš, za tým, čo robíš, za tým, čo myslíš. Chcela som vysvetľovať, ako splývaš so svojím umením, ako sa jedno vpíjalo. Vysvetliť, že to, čo sa javilo niekomu ako neporiadok ako bulimická erupcia, bola snaha usporiadať svet podľa Tvojich pravidiel, ukázať, ako funguje, keď sa dívame iba kútikom oka. 

Veď vieš: som anténa – sú to témy „života, vesmíru a vôbec“ – kunst-Fa a kunst-Fu – vizuálny DJ – vnímak – konceptuálne pranie… 

Ale asi by Ťa viac zaujímalo, že Ti tvoj crew urobil rozlúčku v galérií. Bolo to na prvom poschodí, dali by sme to inde, ale vieš, v takýchto chvíľach sa podriaďuješ prianiam rodiny a priateľov, a tak to má byť. 

Boli aj príhovory, veľmi pekne hovoril Alek. By si sa doreval, ako pekne o Tebe hovoril, stále prekvapený, že ten príval energie a absolútnej istoty niekto vypol. 

Mal si tam aj brata, naozaj sa na Teba podobá a nehnevaj sa, Erik, ale je krajší, čo Ti poviem. 

Po rokoch som stretla Tvoju maminu a bola to ona, len sa mi zdala menšia, a Tvoju krstnú. 

Gabča vyzerala ako vždy. 

Bol aj budhistický obrad (pre niekoho aj obrat) a aj hudobné performancie z Tvojej partitúry. Boli v bielom, a keď preformovali, stačilo zavrieť oči a všeličo bolo vidieť. 

Potom bol mimo program trošku dlhý film, čo aj zavadilo, ale aspoň sa stratili tie kradmé slzy. 

Nakoniec sme všetci postávali na nádvorí, bola v tom nostalgia končiaceho leta, aj keď to sa ešte ani nezačalo – ale k Tebe sa skrátka nostalgia končiaceho leta viac hodí. A prišlo tak veľa umelcov a kamarátov, že keby sa tam niečo stalo – čo sa mohlo, po polhodine klíma skolabovala a bolo tam naozaj dusno –, tak by sa výtvarná scéna celkom prepísala. Akoby nestačilo, ako sa prepísala, že si tam nebol. 

Taký intenzívny pocit, ako nastáva nový čas, Tvoje veci bez Teba. Nebudem Ti klamať, pre kurátora to je aj profesionálne vzrušujúce, zistíme, nakoľko ste sa potrebovali. Teraz budeme sledovať, ako funguje Tvoje umenie bez Teba, či Tie veci obstoja, ako ich pochopíme a budeme ďalej o nich písať a baliť ich do hodvábnych papierov a obradne vybaľovať, potom vešať na steny a stavať do priestoru. Inak v S., pár minút po vydaní oficiálnej správy, rovno predali tú vec, čo zostala z aukcie. Ako v New Yorku, to by ťa pobavilo. Prvú veľkú výstavu by som tipovala u Beskida v Trnave a váham, či to dá aj s konferenciou, veď uvidíme. Možno nahovoríme miestnu časť, aby Tvoj ateliér zmenili na múzeum, aj keď to treba premyslieť, aby to bolo živé. Veď možno ešte napíšem. 

Umenie tu zostáva, teraz sa vyrovnávame so stratou autora a človeka, a tak som si pripravila aj rozlúčku s Tebou – išla som prvá, veď som bola aj inštitúcia, a raz sa mi zlomil hlas, samu ma to prekvapilo. Som rada, že to môžem prepísať, chcela som Ťa zachytiť ako osobu, aj tam pre nás, ale aj pre tú trblietavú spomienku, veď kto si Ťa bude ako človeka o sto rokov pamätať, a to sú tie vzdialenosti, na ktoré dejiny bežne behávajú. 

Milá rodina, Alek a Max, Gabika, Erikovi kamaráti… aj kamarátky… aj zberatelia, aj kumpáni – a aj osirelá výtvarná obec, 

jedno viem určite, že vás funkcia vôbec nepripraví na takúto chvíľu – vyprevadiť kamaráta, umelca, stálicu – proste Erika! A zhrnúť to, čím bol pre nás všetkých a aj pre to ťažko skúšané slovenské umenie. Musíme to spoločne zvládnuť. A ešte aj tak, aby sme boli všetci spokojní – bol to ostatne stav, ktorý mal ten požívačný Binder naozaj rád. 

A aby bolo všetkým zrejmé, tiež ho teraz úplne vidím, ako sa uškŕňa, tak typicky žmúri očami a prská. Určite by povedal niečo trefné a smiešne a po chvíli by nám všetkým došlo, že to má aj druhý plán, o ďalšiu chvíľu, že to možno má aj tretí, a po ďalšej chvíli, že kto by to už len vlastne počítal. To je Erik, vzpierajúci sa minulému času, mohli sme ho šúpať ako cibuľu – aj keď bolo tam zabalené všeličo, aj dobré a najlepšie a aj temné a temnejšie, a niekedy by možno aj menej bolo viac – komplexná osobnosť, kométa svojej generácie. 

A je to aj vážna chvíľa – lebo takto to už je. Už vieme, že sa mu nič zlé nestane, že už sa o neho nemusíme báť, že to už určite nepokazí, že zostane tak, ako si ho všetci pamätáme a budeme vylepšovať spoločnými spomienkami a tým, ako sme ho mali radi, pretože: 

- bolo pekné, ako prepájal pouličný svet s orientačným behom v dejinách umenia; 

- bolo pekné, že dal termínu „bojové umenie“ jeho doslovný výraz… keď vynašiel kunst fu; 

- bolo pekné, že si vedel užívať život – a to nie je bežné nastavenie slovenského umelca; 

- bolo pekné, ako sedel v Esterházyho paláci a hodinu recitoval z hlavy;

- bolo pekné, že mal vždy dobrú náladu… slniečko; 

- a bolo pekné, že nemal žiadne mindráky, a keď sa mu niečo nepodarilo, tak to s ľahkosťou vyhodil; 

- a bolo by pekné mať ho v zbierkach viac; 

- a bolo pekné, že bol spirituálny, aj keď sme to nie všetci a vždy chápali; 

- a bolo pekné, aj keď pribral… a aj keď schudol; 

- a bolo pekné, ako vedel dať pocítiť ľuďom, že ich má rád, a aj preto s ním bolo dobre (väčšinou); 

- a bolo pekné, že sa vedel usmiať očami; 

- a bolo pekné, ako vedel vždy humorom povzbudiť; 

- a bolo pekné, že sa s tým v umení nepáral (väčšinou); 

bolo pekné žiť vo svete, kde niekde divočil Erik Binder! 

Tschüss, Brácho! 

Keď som to sem prepísala a zredigovala – vieš, ako príhovor si to píšem s vybodkovanými medzerami a zvýrazneniami, aj tak to vždy prečítam zle –, tak mám intenzívne ten pocit nepočuteľného zvuku, niekde nad pravým plecom, tesne za hranicou vnímania sa ticho smeješ. 

AK, júl 2023 

* Mám stále pocit takého nepočuteľného zvuku. Erik Binder v rozhovore s Luciou Stach Gregorovou In: Avatsýv, Labyrint Erika Bindera, SNG 2021, s. 4.

---

 Erik Binder (21. 2. 1974 Hnúšťa-Likier – 5. 6. 2023 Bratislava) študoval na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave, vystavoval kolektívne aj samostatne na mnohých prestížnych adresách po celom svete. Dvakrát vystavoval v pavilóne Českej a Slovenskej republiky na 48. a na 50. Bienále v Benátkach v rokoch 1999 a 2003. V roku 2021 mu Slovenská národná galéria usporiadala samostatnú výstavu Avatsýv. Labyrint Erika Bindera.

Foto: Juraj Starovecký / Archív SNG