Priestor na (seba)scitlivenie

Trpezlivosť, hĺbavosť, vnímavosť, čas. To je azda niekoľko z najvýstižnejších parametrov umeleckého diania výtvarníčky Simony Gottierovej, ktoré vychádzajú z jej aktuálnej výstavy Šúpanie nekonečného pomaranča (v jablku) v Galérii Kolomana Sokola v Liptovskom Mikuláši. Spolu s kurátorkou Zuzanou Janečkovou prinášajú na zmysly a citlivosť zamerané „ostrovy umenia“, ktoré nabádajú diváka*čku odhaľovať vrstvu po vrstve, akoby sa jednotlivé parametre ume-diania mali stať zároveň príležitosťou na sebascitlivenie voči svetu von. Ten vnútorný galerijný, v ktorom je nainštalovaná výstava, totiž ponúka možnosť stíšiť sa, zaostriť zrak, započúvať sa a zahĺbiť sa.

Objekty nainštalované na výstave sa rozprestierajú v dvoch miestnostiach, ktoré prepája chodba lemovaná ovčou vlnou. Prvá miestnosť je zahalená do šerosvitu z vlny prepúšťajúcej svetlo spoza okien. Každý z vystavených objektov je tak trochu ostrovčekom s vlastným určením – spôsobom, akým je zhmotnený. Autorka diváka*čku motivuje vnímať predmet ako taký vo svojej podstate, tvare alebo obsahu v kontraste k popisnému svetu, v ktorom sú veciam pridané funkcie či ciele, čomu a komu majú slúžiť, pretože v zákulisí každodennosti sa odohrávajú dôležité chvíle nášho života. Patria sem pravidelné prírodné rituály zahŕňajúce napríklad fotochemické, hydrologické procesy, ktoré sú základnou esenciou života (uvoľnenie kyslíka, rast a pod.), alebo sociálne interakcie či medziľudské vzťahy a naša schopnosť prejaviť súcit, solidaritu, toleranciu a empatiu.

Za jednotlivými objektmi je citeľný dlhodobý proces skúmania a pozorovania autorky. Ich podoba je výsledkom času, v ktorom sa zračí pomalosť v porovnaní s chaotickým tempom dnešného sveta. Stíšenie a uvedomovanie si drobných vecí, bez ktorých by sa neudiali „veľké“, je jedným z kľúčov uchopenia výstavy. Množstvo života a malých činností je na prvý pohľad prehliadaných, avšak inštinktívne tušíme, že sa dávno odohrali tak, aby mali vplyv na aktuálny stav vecí. Vystavené slané kamene je napríklad nevyhnutné zavlažiť vriacou vodou a vďaka slanému teplému vzduchu sa môžu rozrásť do výšky a do šírky. Okamih samotného rastu však zostáva skrytý. Tento proces prebieha takmer tri roky, až sa začnú podobať na rastliny. Z nepatrných opakujúcich sa každodenností vzniká niečo, čo nás prekračuje. A hoci pred návštevníkom*čkou zostávajú tieto procesy zmien zdanlivo skryté, prinášajú zážitok z uvedomenia si podnetov javiacich sa v prítomnosti ako všedné.

Autorka pracuje s predmetmi, v interakcii s ktorými sa odráža proces premien v čase (rastúce slané kamene; zjedené jablká, ktoré raz boli jadierkami a po ktorých ostali jadierka; kúsky ovčej vlny vystielajúce prechod z jednej miestnosti do druhej; periny naplnené pierkami a navrstvené na seba; stuhnutá voda, ktorej vrstvy pripomínajú roztekajúcu sa kožu, hlinené zrnká poukladané jedno po druhom na podlahe). Objekty možno vnímať nielen vo ich aktuálnom stave – tu a teraz v galerijnom priestore, ale aj v kontexte ich genézy – jablko bolo jadierkom, z ktorého vyrástol strom…; kameň bol rokmi tvarovaný geologickými procesmi; ovčia vlna získaná zo zvieracej srsti, na ktorej najprv musela vyrásť a ktorú musel niekto spracovať…

Materiály, s ktorými Simona Gottierová pracuje, zviditeľňujú prírodný kolobeh, pre prirodzenosť a udržateľnosť ktorého je nevyhnutné obmedziť koristnícky prístup človeka. Práve idea všímavosti môže predstavovať impulz pre nielen (seba)scitlivenie, ale aj citlivosť voči prírode v čase krízy ochrany životného prostredia.

Chodba prepájajúca obe miestnosti akoby zvnútorňuje oba výtvarno-výstavné svety a s vystlanou ovčou vlnou, cez ktorú preteká teplé svetlo, poskytuje prístrešie či priam až úkryt. Z mäkkej hlbiny sa prechádza do miestnosti, v ktorej dominujú hlinené zrnká rozprestierajúce sa po šírke. Neveľké zrniečka vyžadujú drobnohľad, ktorý diváka*čku plynule presmeruje zaostriť zrak na jadierka jabĺk a jablká samotné. Červené, žlté, sviežejšie, zvráskavené, fľakaté, rozmanité… – presne ako svet, ľudstvo, príroda. Veľký svet v malom, ktorý možno objavovať cez drobné nepatrné čriepky. Po obvode stien sa v horizontálnej linke nesie myšlienkový prúd Simony Gottierovej, ktorý pripomína denníkové čítanie sprevádzajúce návštevníka*čku.

Komorná atmosféra výstavy s citlivo uloženými objektmi ponúka diváctvu možnosť upustiť od rýchlosti a ponoriť sa do diel. Nejde o „klasickú“ prehliadku expozície s popiskami – výstavný projekt pre návštevníka*čku predstavuje výzvy z pohľadu času, ale aj istej miery otvorenosti k tomu, čo je vystavované. Prezentované inštalácie vťahujú do myšlienkového procesu, pre ktorý sú dôležité okamihy vnímania, schopnosť prijatia. Z pozície galerijnej pedagogičky by som uvítala možnosť rozšírenia poznávania, napríklad prostredníctvom osobného kontaktu diváka*čky s vystavovanou matériou. Avšak aj samotná myšlienková interakcia s priestorom a dielami ponúka návštevníctvu dostatočný impulz na preskúmanie vlastnej miery citlivosti vnímania, trpezlivosti a schopnosti (ako) uvažovať…