Juraj Gábor a Simona Gottierová: Teraz ste v situácii, keď je tu výstava

Prinášame rozhovor Michaely Kučovej s Jurajom Gáborom a Simonou Gottierovou, ktorým otvárame na Slovensku novú sériu textov. Predstavíme v nej ľudí pracujúcich v regionálnych galériách a inštitúciách. Gábor a Gottierová pôsobia niekoľko rokov v žilinskej Novej synagóge. Šesťročná rekonštrukcia neologickej stavby začala s ambíciou vytvorenia inštitúcie typu kunsthalle, no dnes ponúka omnoho širšie spektrum programov.

Nová synagóga zastrešuje okrem vizuálneho umenia aj množstvo iného programu. Ako vnímate tento vzťah?

SG: Prirodzene. Je pre nás dôležité, aby bol priestor synagógy naplnený programom a návštevníkmi, aby sa v ňom stretávali ľudia pri niečom, čo nám príde zmysluplné, fascinujúce, dôležité. V programe nájdete okrem súčasného umenia napríklad aj akcie, ktoré sú komunitné, firemné, vzdelávacie, alebo napríklad aj rodinné stretnutia. Súvisí to pre mňa s tým, že Nová synagóga je práve v Žiline a nie v inom väčšom meste, ktoré by bolo centrom kultúrneho diania. Ak by sme teda programom cielili len na komunitu ľudí sústreďujúcich sa okolo vizuálneho umenia, tak by do zrekonštruovanej Novej synagógy neprišlo širšie žilinské publikum. Zdá sa mi teda dôležité, že to čo sa v tu deje, nie je zúžené len na to umelecké.

Je pre vás podstatná takáto otvorenosť? 

SG: Pre mňa osobne áno a viem, že pre tím tiež. Programovú rôznorodosť určujú aj hodnoty, ktoré vnímam u zakladateľov združenia Truc sphérique – Mareka Adamova, Roba Blaška, Hanky Hudcovičovej Lukšů… cez nich je aj teraz základným pozadím vecí, ktoré v synagóge robíme, ľudské, inkluzívne, sociálne cítenie, angažovanosť, otvorenosť… Napadá mi aj jeden konkrétny príklad synagógovskej otvorenosti. Keď bolo na jeseň počas pandémie prvé testovanie, Marek hneď ponúkol priestor ako testovacie miesto. Na výstavu Ceny Oskára Čepana,(ktorá bola v tom čase pre lockdown zatvorená) tak prichádzali ľudia, ktorí by inak do galérie neprišli. Priamo vo výstave a medzi dielami čakali na výsledky svojho testu. Marek neskôr počas trvania výstavy synagógu otvoril aj detskému plaveckému tímu a lukostreleckému klubu ako priestor na tréningy. O siedmej, keď sa galéria zavrela, boli pred vrecami Jozefa Piláta terče a lukostrelci tam strieľali. Predpokladám, že z nich po tejto skúsenosti nie sú milovníci umenia, ale verím, že niečo ich mohlo prekvapiť, zaujať, niečo si z toho predsa len odniesli. Je pre mňa zaujímavé sledovať podobné stretnutia rôznych svetov, ktoré by sa inde tak ľahko nestali − napríklad aj toho umeleckého s lukostreleckým. 

Spoločný obed k otvoreniu výstavy, leto 2020. Foto: Robo Blaško

Na začiatku rámcoval Novú synagógu aj pojem kunsthalle. Akú rolu to hrá v tom, čo robíte dnes?

JG: Pojem kunsthalle nesie aj určité nároky − tie sú podľa mňa príliš striktné na to, aby si ich Truc sphérique osvojilo. Nakoniec si uvedomíš, že je to trochu klietka. Kunsthalle sa možno aj preto z loga vyškrtla. Stalo sa nám, že sme do programu medzi mnou kurátorsky koncipované výstavy vložili literárny festival, týždňovú výstavu bonsajov, premietanie artového krátkeho filmu a zvukový minifestival. Samého ma prekvapila táto rôznorodosť podujatí, ktoré sa udiali tesne za sebou. Hlavne pri tých bonsajoch som si opäť uvedomil, že svet okolo je rozsahom omnoho väčší než samotné vizuálne umenie. 

Novú synagógu teda nevnímate primárne ako výstavný priestor? Lebo pre niekoho by to mohlo byť priam až rúhanie.

JG: Nie je to klasický výstavný priestor. Vo väčšej časti roka je to síce galéria, ktorá je však zdravo „atakovaná“ a dopĺňaná rôznymi vstupmi. Je pre nás dôležité, aby bol tento priestor živý a otvorený, aby do synagógy vstupovali ľudia pri rôznych príležitostiach. Marek chce, aby ľudia videli, čo sa za tak veľa energie a peňazí rekonštruovalo, aj na čo prispeli, aj že je to výnimočná stavba.

SG: Keď tam napríklad vítam školskú triedu, hovorím deťom: prichádzate do kultúrneho centra, kde hostíme rôzne formy súčasného umenia, myslenia, učenia sa, komunitných stretnutí a osláv… Práve teraz vstupujete do situácie, keď je tu výstava.

JG: Niekedy príde dieťa na výstavu, ktorej diela sú nedotknuteľné. Príde tam inokedy, kedy je synagóga napríklad prázdna, a je to preň ako úplné ihrisko. A potom v inej situácii je to zase nedotknuteľné. Snažíme sa naučiť ľudí byť empatickými voči tomu, čo tam aktuálne je. Baví ma, že takto je to omnoho reálnejšie a bližšie k životu a k tomu, ako by sme sa mali k veciam správať: neškatuľkovať a nehierarchizovať. V tom je pre mňa sila toho miesta.

Martina Masiarová pre deti. Foto: Natália Zajačiková

Ako nachádzate svoje publikum, kto ho tvorí?

SG: Okolo Novej synagógy a Stanice Žilina-Záriečie je už vybudovaná miestna komunita ľudí, sú to priatelia tých miest, ľudia úplne rôzni profesijne, ale v niečom im rezonuje tento typ prostredia a atmosféry. Keď som v priestore, tak si predstavím, že tí ľudia prichádzajú ku mne na návštevu, a situácia je teda omnoho neformálnejšia. Snažím sa k tomu viesť aj sprievodcov a sprievodkyne, ktorí sú na recepcii ako osoby prvého kontaktu. Motivácie ľudí, ktorí vstupujú do tohto priestoru, sú rôzne. Niektorí tam prídu kvôli histórii budovy, niekto tam chodil na vysokú školu, niekto na rande do kina, niekto tam ide za architektúrou, niekto za výstavou alebo programom. Kľúčom je reagovať na človeka úplne individuálne.

JG: Myslím, že tento prístup u nás dvoch vychádza z toho, že naše rodiny sú neumelecké, no vždy sa zaujímali o to, čomu sa venujeme. Hľadali sme jazyk, ktorým im to vysvetliť, či už to bola krstná mama, teta, stará mama. Ide o tú väzbu: chcem ti povedať o tom, čo robím a prečo je to pre mňa dôležité. Aj ľudia, ktorí to tu zakladali, sem vodia rodičov, aby im povedali, že toto ja mám rád, toto organizujeme, poďte sa aj vy pozrieť. Je dobré, že to nie je len kunsthalle alebo len vec, ktorá trochu vyčleňuje tých, ktorí tomu rozumejú, a tých, ktorí nie a majú strach sem vstúpiť, či sa náhodou nepomýlia, nezosmiešnia. Snažíme sa im povedať: nebojte sa. Napokon, obdivujem ich odvahu a otvorenosť, ktorá je niekedy aj väčšia ako u ľudí z komunity vizuálneho umenia, ktorých pravidlá bývajú také striktné, až mám niekedy pocit, že nevnímajú svet okolo. Ten si existuje svojím tempom, svojím životom a so svojimi anomáliami. Čiže zmyslom tohto priestoru je podľa mňa stretávanie sa rôznych ľudí a ich svetov.

Ako vnímate alebo zohľadňujete vo svojej práci, kde vlastne ste – že je to región, že je to práve Žilina?

SG: Gro mojej práce je vzdelávanie a sprievodné programy k výstavám. Ľudia, ktorí vstupujú dnu, často nie sú z odborného publika. Hľadám teda podmienky, v ktorých by sa návštevníci umeniu približovali, učili sa ho čítať, nebáli sa ho interpretovať, skrátka budovali si k nemu vzťah. Vytváram napríklad alternatívy ku komentovanej prehliadke − formáty, ktoré sú o dialógu a vytvárajú priestor pre vlastnú interpretáciu návštevníkov. Mám pocit, že všetko, čo tu robím, súvisí s periférnosťou. Prehlbuje sa mi citlivosť na to, aká je vlastne špecifická situácia tejto galérie, a veľa myslím na naplnenie zážitku z jej návštevy pre ľudí, ktorí k nám prichádzajú.

JG: Výhoda toho, že si v Žiline, je, že od centra po okraj nie je taká veľká vzdialenosť. Ak si vo veľkom meste, vizuálna komunita je dostatočne veľká, takže človek nie je závislý od pozornosti ľudí mimo nej, tí sú preňho na okraji záujmu. Keďže Žilina nie je ani úplne malá, ani úplne veľká, je tam zaujímavá priestupnosť medzi týmito komunitami, preskupovanie a ovplyvňovanie. Vyhovuje mi tento „medzipriestor“ − že to nie je veľké mesto ani dedina. To, že keď sa s niekým pohádaš a nakoniec s ním musíš aj tak spolupracovať, alebo si od neho pýtaš spätnú väzbu, je celkom silný moment. Nakoniec od seba závisíte. Je to ako na horách, zdravíš sa každému. (smiech)

SG: Lebo ho môžeš potrebovať. (smiech)

Program pre školy, december 2019. Foto: David Cartwright

Okrem bežného rezidenčného programu ste počas pandémie rozbehli aj umeleckú karanténu. V čase, keď museli byť kultúrne inštitúcie pre verejnosť zatvorené, ste ponúkli všetky priestory Novej synagógy aj Stanice Žilina-Záriečie na tvorbu umelcom a umelkyniam. Aká to bola skúsenosť?

SG: Prišlo mi super, že sme ako organizácia vedeli hneď zmysluplne reagovať na to, čo sa dialo. Všetky priestory sme ponúkli ako rezidenčné − hlavnú sálu synagógy aj zadnú kanceláriu, aj štúdio. Mali sme zaplnené úplne všetko a fungovalo to výborne aj v tomto móde.

Ako vašu prácu a to, ako o nej uvažujete, ovplyvnila celková skúsenosť s pandémiou?

JG: V ročnom programe Sphéry to má takú analógiu − ešte nikdy som nebol s projektom tak dlho doma sám a bez možnosti odstupu. Mnohí ľudia sa počas pandémie ocitli na nejakom mieste a museli tam zostať, napríklad doma pri rodičoch, a museli sa vysporiadať s tým, čo im tam zostalo. V niečom je to veľmi podobné so mnou a Sphérou. Ako sa vyrovnať s tým, byť s vecami, starať sa o ne, byť na nejakom mieste dlhšie ako obyčajne? Pre mňa je to obrovská škola.

SG: U mňa to nanovo preverilo, čo už viem, len na to niekedy zabúdam − nenaskočiť na veci tak, „ako sa robia“, ale reagovať, ísť cez seba, tak ako to cítim ja. V tom prvom roku som napríklad nerobila online streamy edukácie, ktoré by zasiahli x ľudí, ale robila som individuálne komentované prehliadky pre jedného až šesť ľudí. V určitom zmysle to bol opak online programu a ukázalo sa to ako funkčný formát, ktorý pokračuje doteraz. V krízovej situácii sme teda reagovali spôsobom, ktorý je hodnotný aj dnes.

Ako ste prežívali obdobie lockdownov a zavretých galérii?

SG: Veľmi nám chýbali ľudia, ich prítomnosť, reakcie, zdieľanie zážitku. V online priestore sa tá spätná väzba strácala. A druhá vec bol tím. Mali sme len online porady. Mnohí z nás sa cítili preťažene a osamelo, prestali sme sa vidieť a vnímať, kto čo žije. Tým, že sme hneď reagovali na zmenenú situáciu, som nemala pocit výdychu a vypnutia. Možno len prvé dva týždne lockdownu mi pripadali ako nejaký bezčas. Konečne mal svet moje tempo a nemusela som sa ja zrýchľovať a prispôsobovať jemu. (smiech)

JG: Mne sa potvrdil zmysel tvorby. Uvedomil som si to, že niektoré diela a procesy prebiehajú aj mimo toho, ako sa na to pozerá nejaké publikum. Celý projekt Sphéry však bol o kontakte, tá vec je nesprostredkovateľná a chvíľu som sa obával, či bude možné, aby ju ľudia zažívali. Niektoré podujatia to nakoniec aj ovplyvnilo a tiež to vygenerovalo aj nové formáty.

Prvé antigénové testovanie na covid-19, jeseň 2020

To, čo sa v tomto období v Novej synagóge deje, do veľkej miery určuje monumentálna Sphéra. Bol jej zamýšľanou súčasťou aj výstavný a kultúrny program?

JG: Nepamätám si, či som myslel na program hneď v tej chvíli, keď mi to prvýkrát napadlo v roku 2015. A keď som to už začal reálne riešiť, vždy som myslel na to, že tam bude celoročný program. Pomáhal som si taostickou múdrosťou (voľne parafrázovanou), že podstata nádoby spočíva v jej upotrebiteľnosti. Tým, že som tu už štyri roky pracoval, vedel som, aká je štruktúra roka a aké podujatia sa tu konajú. Veľmi som chcel, aby sa tam dostali nehierarchickým spôsobom, bez toho, že ja určím, čo tam bude. Že ma to bude prekvapovať a budem sa musieť učiť tolerancii k tomu, čo tam príde. Také cvičenie otvorenosti. Ale vedel som, že časť programu tam chcem zakomponovať. Chcel som robiť štyri výstavy a vybrať umelcov a umelkyne, ktorí majú určitú senzitivitu, ktorá by mala byť zviditeľnená, a nasmerovať aj čítanie diela.

Čo je tá senzitivita alebo smery, ktoré si chcel takto rozvíjať?

JG: Vnímal som, že v postsocialistických krajinách je problém s témou figuralizmu a konkrétnym, čitateľným zobrazením tela. Zaoberal som sa tým, ako z toho, že divák alebo diváčka vstupujú do výstavy, urobiť tému. Že my si uvedomíme, že sú živým telom, figúrou, sú videní a zároveň sú pozorovateľmi. Veľmi ma zaujímalo, ako tam dostať ľudí, ale aj sochy, ako tam dostať figúry a telá, ako tematizovať proporčné vzťahy a odkryť zákonitosti samotnej stavby, výrazové prostriedky a formy, ktoré sú veľmi abstraktné a dekorujú synagógu. Celá tá stavba má svoje geometrické pravidlá. Ako v tých pravidlách, ktoré by sa niekomu zdali trebárs len konštrukčné, nájsť aj významy, ktoré majú blízko k duchovnosti, spiritualite a chrámovosti?

Je tam aj fenomenologická linka − vnímanie človeka, hĺbka jeho prežívania, uvedomovania si bytia v priestore a reakcia na toto bytie. Dôležité sú pojmy pobývanie, zacítenie, prežívanie, s ohľadom na časovosť a premenlivosť. Pre mňa Sphéra nefunguje len sama o sebe, preto do nej napríklad počas celého roka umelecky vstupuje performer Tomáš Janypka. Chcem rôznymi intervenciami rozširovať jej vnímanie, proces jej dokončovania/dopĺňania nie je nikdy ukončený a každým vstupom prizvaného umelca či umelkyne sa napĺňa zmyslom, rozsah jej vnímania a interpretácie sa rozširuje.

25 stromov (Sphéra bonsajov). Foto: Lýdia Jasenková

Aký program tu teda možno zažiť?

JG: Sphéru otvorila výstava Mary Duras a Vladimíra Havrillu, boli tu Slavomíra Ondrušová a Martin Hreha, treťou výstavou v auguste Sphéru doplnili Simona Gottierová a Rastislav Podhorský, na november pripravujeme výstavu Dany Tomečkovej a Petra Jánošíka. Vždy som nad tým uvažoval ako nad párom, že to nebude sólo výstava, ale niečo, čo sa vytvára v dialógu medzi dielami, autormi. U všetkých je prítomné telo, subtília, mäkkosť, autentickosť. Ďalej spolupracujeme s vydavateľstvom Mappa Editions, ktoré sa stará o zvukové vstupy. So zvukom v jeho rozšírenej podobe pracovali v Sphére Erik Vilím, Dávid Koronczi, Milan Stanco a Dušan Dobiáš vo forme hluku skateboardingu, keď rozozvučali synagógu pohybom. V rámci akcie skateri zistili, že je to makačka a že tam nedokážu byť v pohybe dlhšie ako minútu, lebo Sphéra im na rozdiel od klasickej U-rampy nedala oddych v tej spodnej strednej pasáži. Potom tam boli rôzne detské sympóziá, to je úplne iný level, vtedy sa to tu ozýva ako na plavárni, deti tu behajú, šúchajú sa, výskajú, kopú si loptu.

Aký je to pocit, sledovať všetko, čo sa vo Sphére odohráva?

JG: Baví ma, keď sem miestni chodia opakovane a zažívajú celý ten rozsah. Zdá sa mi, že človek prichádzajúci prvýkrát si najprv všíma tie veľké objemy, možno si ani nevšimne, že okrem drevenej konštrukcie Sphéry sú tu ďalšie diela výstavy. Tí, čo sem prichádzajú viackrát, si všímajú, čo ich návštevy odlišuje, sú pozorní k detailom.

Mám tiež rád, keď ma to, čo do Sphéry prichádza, prekvapí, ukáže mi niečo, čo som neplánoval, ale vytvoril na to priestor. Raz sa mi stalo, že som tam náhodou počas otváracích hodín začul niekoľkých študentov zo saleziánskej komunity spievať, testovať hlas a akustiku. Nemali to s nikým z tímu dohodnuté. Bolo to pre mňa úžasné! Bez fyzickej skúsenosti s projektom Completing the Sphere vzniká aj mnoho predstáv, ktoré neskôr na mieste dokážu náš bezprostredný zážitok a emóciu zablokovať. Najväčšie šťastie má človek, ktorý nepríde s konkrétnou predstavou, aké by to tu malo byť, a teda vníma to, čo tu v skutočnosti je.

Simona Gottierová (* 1991) sa narodila v Banskej Bystrici. Študovala na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave, kde skončila v roku 2018 magisterské štúdium v ateliéri Mal+by Klaudie Kosziby. Diplomovú prácu prezentovala ako samostatnú výstavu v Galérii Photoport v Bratislave. Následne získala čestnú cenu poroty Start point Prize 2018, určenú absolventom výtvarných akadémií. Od roku 2018 žije a tvorí v Žiline. V Novej synagóge sa zaoberá komunikáciou s návštevníkmi, produkciou rezidencií, koncepčne pripravuje a realizuje edukačný program pre deti aj dospelých.

Juraj Gábor (* 1985) je vizuálny umelec, pochádzajúci z dediny Breznička v blízkosti Lučenca. Študoval kameňosochárstvo na Strednej umeleckej škole úžitkového výtvarníctva v Košiciach a je absolventom štúdií na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave z roku 2011. Po škole absolvoval niekoľko umeleckých pobytov (Banská Stanica v Banskej Štiavnici, Múzeum moderného a súčasného umenia v Soule, Meet Factory v Prahe). Živil sa aj reštaurovaním kamenných diel na Slovensku a v Rakúsku. Vďaka občianskemu združeniu Truc sphérique od roku 2017 žije a tvorí v Žiline. Dva roky učil deti v Stanici Žilina-Žariečie „výtvarku“ a s Luciou Gašparovičovou sprevádzal dospelých výstavami súčasného umenia v Novej synagóge. Asistoval pri príprave výstav a podujatí a niektorým navrhoval architektonické riešenie. Je iniciátorom projektu Completing the Sphere (Sphéra), ktorý v roku 2021 kurátorsky vedie a realizuje spolu s tímom synagógy.