Tri situácie z procesu premeny

Najnovšia výstava Jany Želibskej v bratislavskej Gandy gallery rozvíja dlhodobé línie jej tvorby a zároveň do nich vtipne situuje výsostne aktuálne spoločenské dianie. Stretávame sa tu s množstvom známych prvkov autorkinho rukopisu, od farieb cez tvary až po materiál, no zasadených v naliehavo súčasných kontextoch. Želibská v kurátorskej spolupráci s Luciou Gregorovou Stach vytvára priestorové dielo v troch „obrazoch“ zahŕňajúcich rôzne objekty a materiály, zvuk i dispozície samotnej galérie. S charakteristickou senzibilitou reflektuje moment krízy, jeho násilnosť i „nádejeplnosť“. Robí tak s perspektívou dlhodobého záujmu o zmenu hodnotového systému aj s nadhľadom osobnosti, ktorá už v uplynulých dekádach zažila rôzne typy útlaku.

Pre tvorbu Želibskej je od počiatku významná zmyslovosť. Aktuálna výstava The World: Beznádej – Nádej však nie je interaktívnym zážitkom pre všetky zmysly tak, ako si ho dnes bežne predstavíme. Avšak aj bez spektakulárnosti či výrazného materiálového experimentovania, „len“ pomocou osvedčených symbolov formuje pôsobivý zážitok, v ktorom pozýva k reflexii spoločenskej situácie i načretiu do hlbín vlastného zúfania aj nádeje. V tomto ohľade dnes už predstavuje podnetne vecný až konzervatívny prístup, ktorý sa dotýka hlboko ľudskej skúsenosti bez nutnosti (seba)exploatácie.

Výstava The World: Beznádej – Nádej pritom paradoxne nepredstavuje reduktívnu binaritu svetla a tmy, pozícií on a off, ale inštaláciu, ktorá do každej z troch miestností prináša iný „obraz“ či „situáciu“ z procesu premeny. Prvú miestnosť v Gandy gallery môžeme chápať ako moment zranenia, zániku či perspektívu nemožnosti. Na záchranárskej fólii rozprestretej na zemi sú položené drevá aj čierna ženská figurína, nad ktorými digitálne hodiny merajú čas, a nechýba ani zvuk odrátavajúcej časomiery. Čiernobiele diela na okolitých stenách pomocou rukopisných znakov jóni či preškrtnutia posilňujú pocit akéhosi zákazu a nedostupnosti. Čas neúprosne plynie a v miestnosti akoby už celkom chýbal život.

Autorka zručne kombinuje typické elementy svojej tvorby a prvky viac či menej vedome vyvolávajúce úzkosť. Čosi hrozné sa tu stalo, nevidno cestu von a čas sa kráti. Inštalácia na zlatej fólii nabáda ku katastrofickým scenárom, krízovým situáciám, ktoré nám kompozičným riešením pripomínajú, že aj človek je „len“ príroda. Sme jedno, alebo by sme aspoň mohli byť. Jediný skutočne živý antropomorfný prvok, negatív ženskej (autorkinej?) ruky, akoby nám ukazoval páchateľa tejto bezútešnej situácie alebo aspoň naznačoval, kto má riešenie na dosah.

Želibská sa naprieč svojou tvorbou opakovane obracia k prírodnému svetu, nielen ako k zdroju inšpirácie, ale i akémusi útočisku. No i v tomto diele je pre ňu kľúčová téma civilizácie, respektíve kultúry. A je zarážajúce, ako presne na jej uvažovanie o aktuálnom stave sveta sedí aj postreh Vladimíry Büngerovej o úplne inej tvorivej i životnej etape v publikácii Zákaz dotyku (2012): „Hlásanie opätovného návratu k prírode bolo únikom z civilizácie a pretechnizovanej, industrializovanej spoločnosti, pritom tieto večné návraty súvisia s očistou a túžbou po obnove pôvodných východísk kultúry.“

Druhá miestnosť či „obraz“ pracuje s nedávno medializovanou kauzou levočskej busty Cecilie Gonzaga, ktorá dokonale vystihuje nekompetentný a netransparentný mocenský aparát súčasného ministerstva kultúry na Slovensku. Želibská na aroganciu moci odkazuje prostredníctvom opätovného využitia kópie relikviárovej busty z Louvre, známej ako Constancia, s ktorou pracovala už v roku 1989 v diele príznačne pomenovanom Amatér kontra renesancia. Aktuálna inštalácia sa vzďaľuje od pôvodne skúmaného problému objektifikácie žien a patriarchálnych štruktúr, respektíve ho rozširuje na sprítomnenie všeobecnejších mocenských nerovností a postojov k odbornosti, vedeckému poznaniu či hodnote starostlivosti. Predstavuje epicentrum výstavy, na ktoré sa viaže jej ústredný konflikt aj otázka, ako si s aktuálnymi výzvami poradíme.

Parížskej buste (nápadne podobnej tej levočskej) na krku visí tabuľka s otázkou Where is my sister? (Kde je moja sestra?), ktorú môžeme čítať ako odkaz na neštandardné presuny levočského artefaktu, ale i náznak širšieho spojenectva medzi ženami. Napokon, svojvoľné uzurpovanie a hrubosť sa netýka len umeleckých diel a kultúry, ale aj celkom konkrétnych ženských osudov v patriarchálnej spoločnosti. Busta je pritom obklopená čiernymi obrazmi – menšími zarámovanými formátmi na okolitých stenách. Ich čierna plocha môže byť pre nás spytujúcim zrkadlom, ale evokuje tiež akési zavreté okná, ďalšiu nemožnosť či neschopnosť vidieť, počuť. Pri pomyselných zatiahnutých oknách a odvrátených zrakoch sa stáva spytovanie sa na sestru o to naliehavejšie – je to práve naše ticho a slepota, ktoré vytvárajú podmienky pre miznutie, či už kultúrneho dedičstva, alebo skutočných osôb, našich sestier a súrodencov. Čierne plochy zároveň v tejto inštalácii znemožňujú diváctvu únik – oči jednoducho musia spočinúť na buste a konfrontovať sa s jej otázkou. A k istej nástojčivej dezorientácii napokon prispieva aj prízemná skutočnosť, že táto časť je inštalovaná práve vo vstupnej miestnosti galérie, ktorou sa prechádza k prvému i tretiemu „obrazu“ a zároveň ponúka množstvo dverí. Ako Constancii odpovieme a kam následne vykročíme?

Tretia miestnosť prináša obraz nádeje, víziu lepšej budúcnosti, snáď náznak jari. Význam je naďalej utváraný Želibskej typickými elementmi – vidíme tu umelé kvety nalepené po obvode stien, popartovú florálnu maľbu aj umelý trávnik, všetko inštalované prevažne do ikonického kosoštvorca. Ústredným dielom miestnosti je maľba bieleho tulipánu na zelenom pozadí s nápisom Hope (Nádej). Intenzívna zelená, jemné farby umelých lupeňov, kúsok prírodniny na umelej tráve i samotná výraznejšia presvetlenosť miestnosti spoločne navodzujú významne odlišný pocit od zvyšku výstavy. Či už si to pomenujeme práve ako nádej, alebo optimizmus, predstavujú nepopierateľnú vitalitu. Rovnako cyklicky ako po zime prichádza jar, po zániku obnova či znovuzrodenie, my sami i všetko okolo nás má predpoklad aj v ťažkej situácii napokon nájsť východisko. Želibská nám presvedčivo pripomína vlastnú, spoločenskú i planetárnu životaschopnosť, ako v sprievodnom texte konštatuje kurátorka Lucia Gregorová Stach: „Budúcnosť nevzniká mimo krízy, ale z jej spracovania, zo schopnosti uchovať citlivosť, pestovať hodnoty a dávať nový priestor zmyslu aj v horších časoch.“ Takto návodne môžeme vnímať aj objekt nainštalovaný hneď vedľa ústredného obrazu – knižku o pestovaní izbových rastlín, snáď ako metaforu starostlivosti a posilňovania nášho najbližšieho okolia, až kým zeleň postupne neprerastie naprieč jednotlivými komunitami do celého sveta.

---

Jana Želibská / The World: Beznádej – Nádej / kurátorka: Lucia Gregorová Stach / Gandy gallery / Bratislava / 18. 3. – 12. 6. 2026

Foto: _isonative