Slabnúci signál

Nejasná správa o budúcnosti umenia na Slovensku

V žilinskej Novej synagóge prebieha do 2. septembra 2026 výstava Dobrý signál – výstava antén slobodnej kultúry. Prízemie synagógy sa premenilo na obývačku, respektíve zmiešaný kaviarenský priestor, kde sa stretáva tridsať nezávislých kultúrnych centier z celého Slovenska, ktoré fungujú mimo hlavnej infraštruktúry inštitúcií. Je to výstava „antén“: centier, ktoré sú členmi siete Anténa. Ide o centrá, ktorých fungovanie je z dôvodu zmien vo FPU ohrozené či už priamo – dočasným pozastavením vyplácania podpory v rámci viacročných zmlúv –, alebo nepriamo, a to znemožnením uchádzať sa o podporu v dôsledku zrušenia podprogramu pre kultúrne centrá.

Rada FPU 18. marca 2026 na svojom zasadnutí bez väčšej diskusie jednostranne zrušila platné viacročné zmluvy, ktoré sa týkali vyše tridsiatich projektov po celom Slovensku – kultúrnych centier, festivalov aj časopisov. Rozhodnutie padlo v rámci bodu Rôzne, hoci sa dotýkalo desiatok organizácií a zmlúv v hodnote vyše dvoch miliónov eur, pričom mnohé z podporených projektov už reálne bežali. FPU tento krok odôvodnil potrebou systémových zmien smerujúcich k spravodlivejšej redistribúcii financií a ukončenia modelu, ktorý dlhodobo fungoval ako uzavretý systém zvýhodňujúci stálych príjemcov.

Vyše dvadsať kultúrnych organizácií a platforma Otvorená Kultúra! sa proti kroku ohradili s tým, že Rada FPU podľa právnej analýzy nemá právomoc plošne zrušiť platné zmluvy jednoduchým uznesením – boli uzavreté legálne a zákon viacročné zmluvy nezakazuje. Organizácie avizovali právne kroky vrátane žalôb a vymáhania škody a napokon 2. apríla 2026 podali spoločný podnet na prokuratúru aj na dozornú komisiu fondu. Napriek verejným vyhláseniam, že zmluvy naďalej platia, sa situácia v nasledujúcich týždňoch reálne nemenila. Dodatky na rok 2026 organizáciám dlho neprichádzali a viaceré z nich upozorňovali, že napriek deklarovanej platnosti zmlúv nedochádza k vyplateniu schválených financií. Mnohé z nich si medzitým museli chýbajúce prostriedky doplácať z vlastných zdrojov a organizovali verejnú zbierku Kultúra potrebuje priestor.

Nová synagóga spoločne s ďalšími organizáciami nakoniec dostala podpísanú zmluvu z FPU s podporou aj na ďalší rok. A to len dva týždne pred otvorením výstavy, ktorá sa pripravovala v období, keď nebolo jasné, či podporu na fungovanie vôbec dostane. Výstava, resp. prezentácia antén, ktorá v synagóge prebieha, je napriek tomu (alebo práve preto) jasným signálom: umenie sa na kolene robiť nedá. Škoda spôsobená systematickými zmenami vo FPU skomplikovala fungovanie a existenciu viacerých kultúrnych a umeleckých centier. Pre mnohé z nich šlo o jediný spôsob podpory, ktorý im umožňoval prinášať umenie aj do oblastí mimo veľkých miest.

K výstavnému projektu Dobrý signál sa ešte pridali dve pomenovania, ktoré samy o sebe pôsobia ako gesto: Sám Život a Taká (bola) Doba. Nejde teda o kurátorský koncept, ale skôr o deklaráciu, že autorstvom výstavy je samotná situácia posledných mesiacov. Logistiku – zvoz, dovoz a inštaláciu objektov zo všetkých kútov Slovenska – zabezpečili Marek Adamov a Livi Lukácsová s tímom kolegov a kolegýň. Vytvárajú tak zdieľaný priestor kaviarne či obývačky, kde si diváctvo môže sadnúť, prelistovať knižky alebo dať si kávu; navyše sa tu každý deň varí jedlo z jedného zo zapojených centier. Preniesli sa sem kusy nábytku, lampy, závesy, knižky, stovky fotografií a plagátov, videá aj merch – veci, ktoré by ste na stole alebo stene týchto priestorov bežne našli. Tento genius loci tak vytvára iný spôsob pobývania a zdieľania cez verejný, no zároveň intímny priestor.

Práve v tejto obývačke je najlepšie vidieť, že chaos, ktorý inštalácia vytvára, nie je nedbalosť – je to sčasti náhoda, sčasti nutnosť a aj vlastný obsah výstavy. Nestabilitu a výpadok financií Nová synagóga nezakrýva, naopak, kompenzuje ju práve touto premenou na obývačku: miesto, kde sa dá iba posedieť, sa stáva dôkazom, že komunita vie fungovať aj bez peňazí, len improvizovane a provizórne. Na obrazovke pred pódiom, na ktorom sa organizujú diskusie, bežia videozáznamy z rokov fungovania jednotlivých centier – súčasný tanec, diskusie, divadlo, koncerty, výstavy – činnosť, o ktorej financovanie dnes ide.

Samotné umelecké diela sú nainštalované na prvom poschodí, ale o ich autoroch a autorkách sa dozvedáme minimum – figurujú len ako mená v zozname vystavených diel, bez kontextu, bez textov, niekedy dokonca bez toho, aby sa ich mená vôbec podarilo dohľadať (viacerí z vystavujúcich sú najmä „fotografi, autori fotografií z kultúrnych centier“). Naopak, dôsledne a menovite sa dozvedáme, kto výstavu inicioval, kto jednotlivé artefakty zviezol z rôznych kútov Slovenska a kto ich nainštaloval. Tu nachádzame pomenovanie toho, kde dnes leží skutočná práca a riziko: nie v autorstve diela, ale v logistike jeho prežitia.

Priestor sa otvára dvomi veľkoformátovými maľbami bez rámov a pokračuje prácami vystavenými na prvom poschodí – prechádzame tak zmesou diel naprieč generáciami a médiami, od Andreja Dúbravského po Rudolfa Sikoru. Vidíme tak kontrast veľkých malieb a drobných objektov či artefaktov, ktoré vznikli na rezidenciách a workshopoch – pozostatkov po prítomnosti a možno aj po lepších časoch. V priestoroch prízemia sa každú stredu koná živá diskusia so zástupkyňami a zástupcami jednotlivých centier, moderovaná odídenými redaktorkami a redaktorom Rádia Devín – Soňou Gyarfášovou, Andreou Makýšovou Volárovou, Zuzanou Golianovou a Tomášom Bartoněkom.

To, že sa z Novej synagógy stalo miesto zdieľania, obývačka pre tridsať centier a priestor pravidelných verejných diskusií, je hodnota sama osebe – dôkaz, že komunita dokáže improvizovať aj tam, kde ju štát nechal padnúť. No táto improvizácia je núdzové riešenie, nie model budúcnosti. Udalosti, ktoré sa odohrali okolo FPU (od zvláštnych praktík a netransparentnosti po odpočúvanie, prepúšťanie a zastrašovanie), nie sú v strednej Európe novým scenárom. Dostávame sa tak pravdepodobne do bodu, keď sa umenie a kultúra budú znovu musieť spoliehať na energiu a voľný neplatený čas kultúrneho pracovníctva. Výstava je tak smutnou predtuchou cesty, ktorou sa budú uberať a transformovať kultúrne centrá – samoorganizáciou, samofinancovaním a cirkulárnou ekonomikou, a to práve v súčasnej dobe, keď je kultúra dlhodobo podfinancovaná a zamestannectvo je napriek svojej odbornosti na spodných priečkach platového ohodnotenia.

Predzvesti možných katastrofických scenárov, na ktoré väčšina z nás ani nechce pomyslieť, sa však stále viac a viac pripomínajú z historických udalostí z nedávnej aj vzdialenejšej minulosti.

Geograficky a časovo najbližšou skúsenosťou s týmto rozsahom dôsledkov je tá zo susedného Maďarska. Za šestnásť rokov Orbánovej vlády tam zanikli desiatky nezávislých kultúrnych centier, klubov a festivalov – nie vždy priamym zákazom, ale kombináciou byrokratického tlaku, kontrol, strát priestorov a znevýhodneného financovania. Symbolom tohto úpadku sa stal napríklad aj budapeštiansky klub Aurora, ktorému napriek prežitiu hrozí strata súčasného sídla. Financovanie kultúry sa pritom prestalo odvíjať od kvality či zásluh a začalo kopírovať politickú lojalitu voči vládnej strane – niektorí filmári, divadelníčky či spisovatelia dostávali neúmerne vysoké dotácie bez ohľadu na kvalitu, len na základe politickej príslušnosti alebo konexiám. Mechanizmus, ktorý v tomto kontexte pôsobil, bol jasný – oslabiť nezávislých kritických tvorcov a autorky a na ich miesto dosadiť lojálne vedenie inštitúcií, pričom kvalita nebola podstatná. Súčasný vývoj na Slovensku kopíruje presne ten istý scenár, len rýchlejším tempom. V samotnom Maďarsku len nedávno vypukol škandál okolo netransparentného rozdeľovania viac ako sedemnástich miliárd forintov z Národného kultúrneho fondu (NKA), obchádzajúceho odborné kuratóriá – teda presne ten typ inštitucionálneho zlyhania, pred ktorým dnes varujú aj slovenské kultúrne organizácie.

Slovensko si podobnú skúsenosť nesie aj z vlastnej histórie. Éra mečiarizmu bola obdobím, keď moc systematicky oslabovala právny štát, slobodu médií aj postavenie nezávislých hlasov vrátane umelcov, umelkýň a akademickej obce. Už prvý Mečiarov minister kultúry Dušan Slobodník v roku 1992 žaloval spisovateľa Ľubomíra Feldeka za jediný verš satirickej básne, ktorý sa dotkol jeho osoby – Feldekovi napokon Najvyšší súd SR vymeral povinnosť zaplatiť 250-tisíc korún. Jeho nástupca Ivan Hudec sa v roku 1997 dostal do sporu s hercami, ktorí dlhodobo žiadali o prijatie angažmánov, ale rokovať s nimi jednoducho odmietol. Nešlo o systémové rušenie grantov ako dnes, ale princíp – kultúru riadiť podľa osobnej priazne a odmietať priamy dialóg s tými, ktorí sa pýtajú – je rovnaký. Podobne dnešná ministerka kultúry komunikuje najmä prostredníctvom vyhlásení pre médiá a priamej konfrontácii sa dlhodobo vyhýba. Bývalý predseda Rady FPU Matúš Oľha v júli doslova utekal pred novinármi, ktorí sa ho po zasadnutí rady pýtali na odpočúvacie zariadenie nájdené v priestoroch fondu.

Ešte hlbšie v histórii v socialistickom bloku nájdeme podobný mechanizmus – ako celý systém riadenia a financovania kultúry na takmer šesťdesiat rokov. Pojem „socialistický realizmus“ bol kodifikovaný na prvom zjazde sovietskych spisovateľov v roku 1934 a stal sa jediným umeleckým smerom, ktorý štát systematicky a plošne podporoval. Mechanizmus fungoval cez profesijné zväzy – zväz spisovateľov, zväz umelcov, a členstvo v nich rozhodovalo nielen o tom, kto môže publikovať či vystavovať, ale aj o prístupe k ateliérom, materiálu, honorárom a bytom. Kto stál mimo zväzu, nemohol legálne tvoriť za honorár ani verejne vystavovať. Umelci a umelkyne nepatriaci do zväzov boli podľa dobových svedectiev automaticky považovaní za podozrivých. Nešlo teda o priamy zákaz tvoriť, ale o systém, v ktorom ekonomické prežitie úplne záviselo od lojality k jedinej povolenej estetike – typ nástroja, aký v miernejšej podobe poznáme aj dnes, keď o prežití kultúrnej organizácie nerozhoduje kvalita, ale to, či dostane alebo nedostane podpis na zmluvu.

Existuje aj oveľa temnejší predobraz z opačného konca dobového politického spektra ako pripomienka, kam môže tento typ nástroja smerovať v extrémnej podobe. V septembri 1933 vznikla v nacistickom Nemecku Ríšska kultúrna komora rozdelená na sedem podkomôr podľa jednotlivých umeleckých odborov. Členstvo bolo v praxi povinné a fungovalo ako priamy ekonomický nástroj: vo vtedajšom kultúrnom živote mohli byť produktívni a viditeľní len členovia a členky niektorej z komôr – kto nebol členom, nesmel legálne tvoriť, vystavovať ani predávať. O tom, kto smel pôsobiť na umeleckej scéne, tak nerozhodoval talent, ale lojalita a rasová čistota. Pojem zvrhlé umenie označoval nielen moderné umenie ako celok – kubizmus, expresionizmus, surrealizmus či abstrakciu, ale aj umenie, ktoré režim vykresľoval ako nenemecké, židovsko-boľševické a chorobné. Práve necitlivá a dehumanizujúca rétorika je niečo, čo sa dostalo aj do tlačových konferencií nielen ministerstva kultúry, ale aj členstva FPU.

Vylúčení z komory prišli nielen o možnosť vystavovať, ale doslova o živobytie. Vyvrcholením bolo zhabanie takmer 16-tisíc diel a výstava Entartete Kunst v Mníchove v roku 1937, ktorá mala návštevnosť cez tri milióny – zatiaľ čo súbežná výstava štátom schváleného umenia bola oveľa menej navštevovaná. Mierka a dôsledky historických udalostí sú, samozrejme, neporovnateľné s dneškom, no dnešný slovenský ekvivalent tejto nerovnováhy funguje podobne: Slovenskú národnú galériu po nástupe nového vedenia v roku 2025 navštívilo približne o polovicu menej ľudí než v predchádzajúcich rokoch – z 124-tisíc v roku 2024 na zhruba 65- až 116-tisíc (podľa metodiky počítania) v roku 2025. Na Slovensku dnes stačí, že dosadené vedenie inštitúciu jednoducho vyľudní a vystavuje umelkyne a umelcov spriatelených so súčasnou vládnou garnitúrou.

Skôr než sa cenzúra využije priamo, bude sa rozhodovať o alokácii prostriedkov na tvorbu a na organizácie, ktoré často s kultúrou nemajú veľa spoločných priesečníkov, iba príslušnosť a väzby na súčasnú vládu. Práve v tomto svetle treba čítať aj to, čo sa deje na periférii slovenskej kultúrnej mapy. Veľké mestské inštitúcie majú miernu výhodu, majú väčšiu publicitu aj schopnosť vyjednávať. Centrá, ktoré vznikali na takzvanej zelenej lúke v menších mestách a obciach, z iniciatívy nadšenkýň, umelcov a lokálpatriotiek, bez väčšieho kapitálu okrem vlastného odhodlania, takéto zázemie nemajú. Práve ony sú prvé, ktoré takýto výpadok financovania nemusia prežiť.

Anténa je v mene siete aj výstavy dobre zvolený symbol. Anténa nevysiela vlastný obsah – zachytáva a zosilňuje signál, ktorý by inak zanikol v šume. Presne tento mechanizmus sa premieta do produkcie výstavy Novej synagógy: nezachraňuje tridsať centier svojím kurátorským gestom, len im požičia priestor a frekvenciu, cez ktorú ich možno počuť aspoň pár týždňov naraz, kolektívne, ako jeden signál namiesto tridsiatich osamelých vysielačov.

Treba oceniť, že z inštitúcie, ktorá sama len tesne unikla rovnakému osudu, vznikol priestor zdieľania, obývačka, kde sa dá sadnúť si a počúvať, ako znel kultúrny život Slovenska posledných desať, pätnásť rokov. Lenže anténa dokáže vysielať len dovtedy, kým má prístup k silnej sieti. A práve to je otázka, ktorú táto výstava možno nechtiac, možno veľmi zámerne kladie najhlasnejšie: čo bude počuť budúce leto?

Jedná sa o umenie, ktoré si zaslúžime ako spoločnosť, ktorej vládne ministerstvo kultúry bez odborníkov? Nie je to metafora o kvalite, ale o infraštruktúre. Nejde o to, či sú diela na stenách Novej synagógy dobre nainštalované, v rámoch alebo bez nich. Väčšinu z nich sme nikdy nevideli v jednej inštitúcii na skupinovej výstave. Je však pravdepodobné, že o pár mesiacov, v krajskom meste bez výraznejšieho kultúrneho zázemia, sa už možno nebude mať kde inštalovať ani tento výber. Dobrý signál je varovaním presne v tom zmysle, v akom sa toto slovné spojenie používa v rádiotechnike: keď je signál dobrý, znamená to, že vysielač ešte funguje. Táto výstava nekladie otázku, aké umenie chceme, ale ukazuje pomaly doznievajúci signál, o ktorom zatiaľ nevieme, dokedy ho ešte budeme počuť.

---

Rudolf Sikora, Andrej Dúbravský, Rastislav Podoba, Matej Fabián, Palo Čejka, Kundy Crew, Nikola Šušovicová, Oleh Yasenev, Bohuš a Monika Kubinskí, Rita Koszorús, Boris Sirka, Osamelí bežci, Simona Vojtečková, Slávka Ondrušová, Ové Pictures, Patrik Kovačovský, Lucia Dovičáková, Emil Drličiak, Pola Dwurnik, Josef Bolf, Peter Kollár, Marek Jančúch, Iveta Ditte Jurčová, Gabriela Bírošová, Ján Viazanička, Dáša Krištofovičová, Oksana Sadovenko, Radovan Stoklasa, Roman Franc, Dorota Hošovská, Dušan Balocký, Jozef Mráz, Maroš Bauer a ďalší / Dobrý signál – výstava antén slobodnej kultúry / Nova synagóga / Žilina / 12. 7. – 2. 9. 2026

Foto: Richard Köhler