COČ 2024: Svetlana Fialová

Kresba je pre mňa nulový bod

Na základe čoho využívaš grafické a kresliarske techniky a rôzne experimentálne prístupy pri tvorbe? Determinuje ich téma diela alebo série, konkrétna nálada, miesto, ktoré si navštívila, alebo záujem o experiment samotný, či všetko dokopy?

Svetlana Fialová: Grafika ma pritiahla cez moju inklináciu ku kresbe. Každý*á, kto rád kreslí, sa postupne prepracuje ku grafike a variete, ktorú toto médium ponúka. Grafika však nie je doménou iba ľudí, ktorí preferujú kresliarsky prístup. Aj bytostný maliar ako Rembrandt bol veľkým nadšencom a inovátorom grafických techník. Okrem technickej a materiálovej pestrosti je špecifikom a lákadlom grafiky aj jej efektívny spôsob šírenia vďaka reprodukovateľnosti a finančná dostupnosť pre zberateľstvo.

Prečo nevyužívaš plátno ako podklad pre diela? 

SF: V prvých rokoch štúdia som skúšala maľovať na plátno, ale postupne som zistila, že mi viac vyhovuje, keď mám podklad horizontálne na stole alebo na zemi (ideálne, ak je aj pochôdzny), alebo keď sa do kresby viem fyzicky oprieť, teda keď materiál kladie odpor. Toto všetko sa dá zažiť pri vytváraní reliéfu do rôznych materiálov. Ich výber prispôsobujem téme, ktorú spracúvam, a tiež priestoru, ak ide o koncentrovanú produkciu diel pre konkrétnu galériu. Pri experimentovaní ma ovplyvnila tiež pedagogická skúsenosť. Niekoľko rokov som učila predmet o grafických technikách a technológiách. Látku, ktorú sme preberali na hodine, som potom testovala aj v ateliéri a väčšinou ma to nadchlo natoľko, že som poznatky zúročila vo vlastnej tvorbe. 

Čo ťa priťahuje na grafickej skicovitosti figúry a obdobnom farebnom spracovaní (vo vrstvách či kontúrach)? Niektoré línie kreslíš, iné vyrývaš či rozpíjaš – predstavujú pre teba rôzne druhy expresie, energie či dokonca významovej roviny, ktoré prenášaš do diel?

SF: Kresba je pre mňa nulový bod. Lineárna kresba akoby ohraničovala konkrétny problém. Kreslím, keď potrebujem rýchlo uchopiť realitu a spraviť jasný záznam, inokedy je moja kresba skôr ilustráciou do denníčka, jemnou a nepatrnou. Výsledná kresba môže byť komponovaná košato, ale aj pomocou jednoduchej línie môže vyjadrovať zložitý obsah. Priťahuje ma aj schopnosť kresby existovať v monumentálnych rozmeroch navzdory jej intimite. V mojich obrazoch sa často prekrýva osobné s univerzálnym, intímne s verejným, autofikcia s fikciou. Vrstvenie, rozostrovanie a kombinovanie rôznych prístupov je aj o tom, ktoré vrstvy chcem ukazovať navonok a ktoré si radšej nechávam pre seba.

Vo viacerých rozhovoroch spomínaš, že ťa zaujíma rodová perspektíva – ako sa to prejavuje v tvojej tvorbe? Je na tejto perspektíve podľa teba niečo špecifické v rámci nášho regiónu alebo, naopak, všeobecne platné v globalizovanom obehu obrazov, tovarov a túžob?

SF: V univerzálnom meradle platí, že umelkyne sú v umeleckom svete stále skôr v pozícii outsideriek a vo svojej kariére sa stretávajú s viacerými prekážkami, ktoré im komplikujú možnosti slobodne tvoriť a naplniť svoj potenciál – skĺbenie materstva a profesionálnej kariéry, maskulínna umelecká tradícia, prekarizované formy spolupráce, nestabilné príjmy a chýbajúce možnosti starostlivosti o deti. Moje pedagogické pôsobenie je jedným zo zdrojov podpory, ktorý mi zabezpečuje stabilnejší príjem. Výuka a práca so študentstvom je inšpirujúca a zmysluplná, no akademické prostredie, v ktorom sa pohybujem, ženám veľmi naklonené nie je. Vnímam, že v ostatných rokoch sa situácia pomaly začína meniť, vo vedení umeleckých vzdelávacích inštitúcií v Čechách a na Slovensku sú ženy, ale v regiónoch sa stereotypy a myslenie menia neochotne a ťažkopádne. V takmer 30-ročnej histórii Fakulty umení Technickej univerzity v Košiciach som len druhou ženou, ktorá vedie ateliér – prvou bola Anna Tretter ešte v nultých rokoch. V posledných rokoch však sledujeme vysoký nárast počtu študentiek, ktorý kontrastuje s minimálnym obsadením žien vo vedení ateliérov, katedier či fakúlt. Sú to ale práve akademičky, ktoré sa na škole snažia kultivovať prostredie a šíriť osvetu v súvislosti so sexuálnym obťažovaním, psychickým zdravím či rodovo citlivým jazykom.

Okrem feministicky orientovanej pedagogiky sa v mojej umeleckej praxi dotýkam viacerých tém, ktoré by sa dali označiť ako rodové: vlastná zraniteľnosť v snahe stať sa dokonalou matkou a zároveň hnev na spoločenský tlak, absurdné nároky a falošné vzory, ktoré ma prenasledujú. Rodovej perspektívy sa týka aj zámerne nejasná artikulácia intimity na pomedzí nútenej či vedomej transparentnosti a exhibicionizmu a outsourcovanie a fikcionalizovanie identity v snahe zorientovať sa v sebe prostredníctvom pohľadov a obrazoviek ostatných.

Čo pre teba znamená vystupovať z 2D do objektu a do priestoru (ktorý však istým spôsobom stále ostáva plošný, napríklad vo forme matrice ku grafike)?

SF: Nikdy ma nezaujímala iluzívna maľba alebo kresba, pri ktorej si poviete: chcem do nej vstúpiť – ste však stále vonkajším pozorovateľom*kou, medzi dielom a vami je odstup. Snažím sa dosiahnuť zážitok, ktorý diváctvo okamžite pohltí, ocitá sa priamo v diele, empatizuje s ním – preto niekedy vytváram takéto veľkosťou enormné, priestorové matrice. Mierka diel sa však vždy viaže ku konkrétnemu priestoru, kde sú prezentované. 

Tvoje diela nerešpektujú dotiahnutie jedného naratívu na ploche obrazu, kombinujú rôzne roviny a prvky. Ako využívaš obrazy z popkultúry – je pre teba referenčný (ikonický) bod/kompozícia, zaujíma ťa ich pôvodný kontext, resp. podľa čoho ich vyberáš?

SF: Keď sa dívam na umenie starého Egypta, faraón je na výjavoch trikrát väčší než ostatné postavy. Archeologické vykopávky a výskumy potvrdili, že múmie faraónov neboli o nič väčšie než telá bežného obyvateľstva. Faraóni boli naozaj väčší, vyšší, objemnejší, majestátnejší – ale v mysliach Egypťanov. Obrazy starého Egypta sú teda pravdivé, ale nie v geometrickom vnímaní reality. Myseľ a oči vytvárajú subjektivizujúcu, psychologickú hierarchiu videného a toto videnie uplatňujem aj ja na svojich obrazoch.

Spomínam a odvolávam sa na staroveké umenie aj preto, lebo ma celkovo fascinuje výnimočné postavenie nielen starovekých artefaktov, ale aj diel, ktoré patria do kánonu dejín západného umenia. Priznávame im špecifickú auru, hĺbku, ktorej môžu porozumieť len experti a expertky, no v podstate boli tieto diela určené pre veľmi široké, „populárne“ publikum. Umenie sa ocitlo na strane vážnych a hlbokých aktivít vyžadujúcich poučené diváctvo až posledných zhruba dvesto rokov. V tom čase sa jednotné publikum, ako ho poznala antika alebo stredovek, postupne stáva minulosťou. Siete vzťahov, ktoré sa formovali po stáročia, sa vznikom stredného stavu vytrácajú. Vytvára sa tlak na vtedajšieho umelca, ktorý sa snaží uniknúť populárnemu vkusu a materialistickému svetu, a preto zámerne vytvára ťažko zrozumiteľné umenie. 

Estetik David Novitz tvrdí, že odlišnosť medzi vysokými a populárnymi umeniami je sociálnou odlišnosťou, ktorá nespočíva celkom vo vnútorných kvalitách samotného diela. Okrem sociálneho kontextu diela existuje viacero definícií a teórií, ktoré sa snažia načrtnúť deliacu čiaru medzi vysokým a populárnym umením (umenie vs. zábava, komplexnosť vs. zrozumiteľnosť diela), ja si však užívam kvality oboch svetov, inšpiruje ma rovnako vznešené aj nízke, kultivované aj prízemné. Pri tvorbe toto dichotomické delenie vlastne ani nevnímam a elasticky si vyberám motívy podľa potreby tak, aby fungovali v slovníku témy, ktorej sa týka konkrétne dielo.

Častokrát sú tvoje výstavy rámcované ako istá generačná výpoveď, konkrétne mileniálov, tzv. generácie Y – stotožňuješ sa s tým? Kde si myslíš, že sa stretáva tvoja tvorba možno s istými charakteristikami/stereotypmi, prípadne už štatistickými dátami práve o tejto špecifickej generácii, ktorá bola kedysi prezentovaná ako lenivá, rozhýčkaná, povrchná? Aké kvality vidíš vo svojej generácii a jej možnostiach tvorenia v súčasnosti?

SF: Asi narážaš na môj minuloročný výstavný projekt Millennial Misery v bratislavskej White&Weiss Gallery. Aj v tomto prípade moja výpoveď balansuje na hranici medzi fikciou a autofikciou, sebareflexiou aj sociálnym apelom. Prostredníctvom jednotlivých postáv (figúr) pomenúvam všetky problémy, ktoré v podcaste Liberatura vtipne nazvali mileniálskym bingom: klimatická kríza, nedostupnosť bývania, zhoršujúce sa mentálne zdravie, problematické vzťahy, neistota na pracovisku… Sme označovaní*é za vyhorenú a precitlivenú generáciu, ktorá má úzkosť z takých drobností, ako je zdvihnúť telefón alebo ísť na úrad, no dosiahnutie uspokojivého work-life balansu je naozaj v nedohľadne – čím viac pracujeme a čím berieme viac úväzkov, tým máme horšie a prekarizovanejšie pracovné podmienky. Keď sa pýtaš na kvality: sila mileniálskej generácie pre mňa spočíva v úprimnosti, s akou dokážeme hovoriť o svojich slabostiach, zlyhaniach, ale aj o podmienkach, ktoré sme zdedili po generácii svojich rodičov.

Svetlana Fialová žije a pracuje v Košiciach. Študovala na Fakulte umení Technickej univerzity v Košiciach (2008), magisterské štúdium absolvovala na Akadémii výtvarných umení v Prahe (2010) v ateliéri Malba II doc. Vladimíra Skrepla a doktorandské štúdium na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave (2015) u školiteľa prof. Daniela Fischera. Aktuálne pôsobí ako docentka na Fakulte umení v Košiciach v Ateliéri grafiky a experimentálnej tvorby. V roku 2013 sa stala laureátkou súťaže Jerwood Drawing Prize, v rokoch 2012, 2015 a 2020 bola finalistkou súťaže Maľba – Cena Nadácie VÚB, v roku 2011 finalistkou Essl Art Award a Ceny kritiky za mladou malbu. Fialová absolvovala ročnú stáž v londýnskej Red Gallery a rezidenciu v Youkobo Art Space v Tokiu (2018 – 2019). Samostatne vystavovala napríklad v Paríži, Viedni, Prahe, Trnave, Bratislave či Košiciach. V roku 2021 vydala svoju prvú rozsiahlu monografiu. V roku 2024 sa stala laureátkou Ceny Oskára Čepana. 

Foto: Leontína Berková (portréty Svetlany Fialovej), Adam Šakový (zábery diel a výstavy)