COČ 2024: Paula Malinowska

Rozhranie digitálneho a fyzického existuje už len zdanlivo

Často pracuješ s prienikmi fyzickej reality do digitálneho sveta – či už v hybridných rozhraniach AR (filtre), alebo zhmotňovaním digitálneho návrhu prostredníctvom 3D tlače. Ide ti o reflexiu prenikania technológií do mainstreamu alebo ťa zaujíma niečo špecifické v ich stretnutí, rozhraniach?

O technologický vývoj som sa začala zaujímať v súvislosti s otázkou, ako komunikovať globálnu výzvu prebiehajúcej klimatickej katastrofy v čase rapídneho rozvoja digitálnej komunikácie. Vychádzala som z média fotografie, zaujímala ma všeobjímajúca masa vizuálnych informácií a otázka schopnosti mobilizovať jednotlivca k aktívnemu záujmu o globálne spoločenské témy.

Hľadám spôsoby, ako komunikovať témy sociálnej a medzidruhovej spravodlivosti dnes, v dobe obrazového smogu. Zaujíma ma, či je to vlastne v pretlaku vizuálnych informácii vôbec možné, a ak áno, tak ako a akú rolu v tom celom môže zohrávať vizuálny jazyk a umenie. Dokáže umelecká reflexia ponúknuť alternatívne vizuálne princípy, ktoré by dokázali z masy vizuálneho smogu vystúpiť a vytvárať nové perspektívy pre vnímanie každodennej reality? Zároveň som súčasťou generácie, ktorá je digitálnou komunikačnou technológiou obklopená už od útleho veku, a preto je pre mňa práca s jej vizuálnym jazykom vlastne prirodzená. V neposlednom rade si uvedomujem nutnosť technologickej vizuálnej gramotnosti, obzvlášť dnes, v ére internetových deep fakeov, konšpiračných teórií a hoaxov, ktoré dokážu ovplyvňovať masy a náš sociopolitický terén.

Aká bola tvoja cesta k tomuto spôsobu práce? 

K počítačom generovanému obrazu som sa dostala prostredníctvom techniky fotogrametrie. Môj východiskový princíp pri väčšine predošlých projektov bol pretavovanie fyzickej reality do digitálneho prostredia a jej následná manipulácia v 3D programe. V nadväznosti na binaritu digitálneho a fyzického ma najviac zaujíma fakt, že toto rozhranie vlastne existuje už len zdanlivo. 

Vo svojej tvorbe pracujem s digitálnymi simuláciami organických štruktúr. Inšpiráciu čerpám zo svojho okolia, ktorého organické prvky reinterpretujem prostredníctvom 3D bytostí a fikčných naratívov. Napríklad v diele How Did Daphne Turn Into A Plant (2022) pozorujeme zvláštne tancujúcu ľudskú rastlinu, ktorá okupuje medzipriestor rastlinného a ľudského tela, zlieva ich hranice. Zaujímajú ma digitálne rekompozície prvkov, ktoré ponúkajú iné vzájomné prepojenia v rámci širšieho celku.

Pracuješ vedome a zámerne aj s chybami, glitchmi technológií?

Moment náhody je podstatnou súčasťou môjho tvorivého procesu a glitch programu je vždy prítomný v digitálnom médiu, s ktorým pracujem. Celkovo ma veľmi zaujíma nepredvídateľnosť. Veci, ktoré vzniknú náhodou a neočakávane, prinášajú nové významy. Glitch preto nevnímam ako chybu, ale ako príležitosť pre nový význam (to však tiež neznamená, že nechávam všetko na náhodu alebo že sa o technológiu, s ktorou pracujem, aktívne nezaujímam). 

S chybou a náhodou pracujem skôr ako s pomyselným kompasom pre nové perspektívy, ktoré by som pri veľmi programovom, naplánovanom prístupe pravdepodobne nikdy neobjavila. V samotnom kreatívnom procese tvorby pracujem veľmi intuitívne a tento prístup ma baví obzvlášť v práci s digitálnym obrazom a technológiami, pretože tento svet je často spájaný s racionalitou, logickým myslením a naprogramovateľnosťou. Intuície sa mnohokrát vzdávame s presvedčením, že racionálne myslenie je jediným pravdivým zdrojom poznania. 

Po významovej rovine ma preto zaujíma chyba ako odklon od programového, predpokladaného a normálneho stavu. Náhoda a chybovosť tak pre mňa v tomto kontexte vytvára možnosť iného než vopred predurčeného druhu poznania. Vo všeobecnosti preferujem kreatívny proces, ktorý hľadá možné odchýlky od normálneho stavu, spochybňuje zaužívané. V kontexte feministických perspektív so sebou tiež prináša veľa emancipačných významov. 

Očividne vychádzaš z posthumanistického diskurzu, ktorý otvára rôzne otázky týkajúce sa podstaty našej ľudskosti aj prostredníctvom prostetického rozširovania možností ľudského tela. Tejto témy si sa dotkla v diele Confirm Humanity. Čím všetkým je pre teba ikonická ruka so smartfónom? 

Motív ruky v projekte poukazuje na evolučný význam ruky ako končatiny, ktorá mení prostredie pomocou tvorby artefaktov. Hovorí sa, že ľudské poznanie je uložené práve v predmetoch, ktoré človek vytvára, a naše neustále pretvárané prostredie tak v nekonečnej slučke mení nás. Zaujímalo ma, čím všetkým je človek v súčasnom artificiálnom prostredí, teda v technológii a artefakte, ktorým sa obklopuje. 

Konkrétne tento projekt som však nikdy nedokončila a od jeho vzniku v roku 2021 som ho trikrát premenovala. Vnímam ho ako nekonečný proces, o čom svedčí aj jeho (dúfam, že už posledný) názov Confirm Humanity, pretože otázka, čo je vlastne ľudskosť, je podľa môjho názoru nezodpovedateľná. 

Či už je to ľudskosť vo vzťahu k technológiám a to, ako sa ľudské vedomie rozpína v digitálnej sfére mimo fyzických hraníc tela, alebo samotné ľudské telo, ktoré je vzájomne prepojené s „viac-než-ľudskými“ ekosystémami. Alebo to, že druhov inteligencií je viac a tá ľudská vlastne vôbec nestojí na najvyššej priečke v hierarchii, ktorú vymyslel človek sám sebe. Pre mňa osobne posthumanizmus predstavuje jednu z najdôležitejších perspektív pre budovanie novej vzťahovosti k planéte a k nám samým – k pozícii ľudského druhu v komplexných ekosystémoch, či už v ľudských, medziľudských, alebo v oboch.

Aké možnosti uvažovania o ľudskosti ti ponúka posthumanizmus? 

Otázka „Čo to vlastne znamená byť človekom?“ bola už na úplnom začiatku projektu Confirm Humanity a odkazovala na ľudskosť v kontexte akcelerujúceho vývoja technológií. Pri tejto otázke som sa však zdržala dlhšie, než som plánovala, a preklápam ju zo všetkých strán až dodnes. Problémom pojmu ľudskosti je to, že bol historicky definovaný eurocentrickými perspektívami a antropocentrizmom, ktoré človeka vymedzili voči všetkému, čo bolo iné. Kritériá ľudskosti vytvárali európske kultúry cez perspektívu bieleho Európana. Zistila som, že nedokážem skúmať pojem ľudskosti bez artikulovania diskriminácie, v rámcoch ktorej bol historicky vytvorený. Súčasná rodová, rasová, klimatická či medzidruhová nespravodlivosť sú dôkazmi, že kritéria ľudskosti a civilizovanosti dodnes pôsobia ako nástroje diskriminácie. Aj preto je pre mňa dôležité neustále sa pýtať, o akom človeku sa bavíme, keď hodnotíme jeho či jej ľudskosť prostredníctvom posthumanizmu, a to nielen v súvislosti s technológiou. Ak by som sa teda mala vrátiť naspäť k otázke podstaty ľudskosti, tak na ňu nemám jednoznačnú odpoveď. Svoje pátranie po možných odpovediach sa však snažím ponúkať pomocou špekulatívnych fikcií vo svojich súčasných projektoch. 

Príbeh nymfy Dafné, ktorá sa radšej premenila na rastlinu, než aby podľahla zvodom boha Dionýza, je pomerne známy z mytológie a vizuálne umenie ho často interpretuje. Teba však zaujímalo niečo iné než senzuálne spracovanie figúry či napätie pri jej naháňaní – iný moment tohto príbehu. Prečo a ako si ho uchopila prostredníctvom videa How Did Daphne Turn into a Plant, ktoré bolo vystavené na viacerých skupinových výstavách v rôznych kontextoch?

Mýtus premeny nymfy Dafné na rastlinu je bohato zastúpený naprieč celými dejinami umenia, avšak všetky stvárnenia kladú dôraz na heroizáciu sily boha Apolóna. To, že vlastne ide o príbeh sexuálneho násilia, je v týchto reprezentáciách druhoradé alebo úplne neprítomné. Tento príbeh zároveň veľmi jasne zhmotňuje vzorce diskriminácie žien v spoločnosti a súčasnú rodovú či medzidruhovú nespravodlivosť. Príbeh Dafné vystihuje princípy kultúry znásilnenia, keď sa obete rôznych foriem sexuálneho násilia jednoducho rozhodnú mlčať a spoločnosť potom tieto akty normalizuje a bagatelizuje. 

Mýtus taktiež pôsobí na úrovni antropocentrickej logiky, v ktorej sú rastlinné ekosystémy a ich inteligencia podriadené tej ľudskej. V pôvodnom príbehu sa telo Dafné spolu s rastlinou ocitajú v kategórii prírody, ktorá má byť umlčaná a ovládnutá kultúrou – tú reprezentuje boh Apolón. Zaujímalo ma, ako by vyzerala aktualizovaná verzia príbehu botanickej transformácie, ktorá pracuje s optikou feministických teórií, posthumanizmu a kvír ekológie, v rámci ktorej rozdiel medzi prírodou a kultúrou neexistuje. Príbeh Dafné by tak mohol reprezentovať postantropocentrickú a postpatriarchálnu mytológiu. Môj 3D animovaný film How Did Daphne Turn into a Plant je špekulatívnou fikciou o oslobodení tiel spod cudzích predstáv a pohráva sa s predstavou telesnej autonómie Dafné, ktorá je zároveň telesnou autonómiou rastliny, pričom tieto dve autonómie sú rovnocenné.

Ako v tomto diele uvažuješ o autonómii rastliny?

Dielo som významovo i vizuálne postavila na momente vzájomnosti ľudského tela s telom rastlinným. V pôvodnom mýte predstavuje motív premeny ženského tela na rastlinu symbol umlčania a ovládnutia. Bytosť rastliny je totiž podľa západnej filozofickej tradície vnímaná ako nemá a nepohyblivá, na čo upozorňuje aj filozof Michael Marder vo svojej teórii politiky rastlinných pohybov. Ak sa však na akt zakorenenia začneme pozerať ako na akt odporu, ktorý tkvie v zotrvávaní na mieste, naratív botanickej premeny sa zásadne mení. Premena Dafné na rastlinu už nie je aktom ovládnutia a umlčania, ale jej opakom – revoltou. Je o odolnom zotrvávaní na mieste aj napriek všetkým nepriaznivým podmienkam. 

V pôvodnom mýte sa Dafné premieňa na vavrín, ja som však v reinterpretácii tohto príbehu použila brečtan. S touto popínavou rastlinou pracujem ako so symbolom globálneho otepľovania, pretože ako viaceré štúdie z území Európy ukazujú, expanzia brečtanu je priamou reakciou na klimatickú zmenu. Dielo tak skúma priesečníky klimatickej a medzidruhovej spravodlivosti s rodovou spravodlivosťou. 

V diele Garden of Earthly Delights si najprv komplexnejšie pracovala s inštaláciou, neskôr sa naratívne zahustilo samotné video. Zaujíma ťa ešte stále aj práca s priestorom a jeho rôznymi, často miestne špecifickými vrstvami? 

Práca s výstavným priestorom ma stále veľmi zaujíma a vždy prahnem po fyzických inštaláciách, obzvlášť, keď tvorba videí prebieha najmä digitálne za počítačom. No ako je známe, 3D modelovanie a animácia sú časovo veľmi náročné. Zároveň som autodidaktka, a tak je pre mňa tvorba diela pri každom projekte aj technickou výzvou, ktorá naplno pohltí všetky moje časové kapacity. Prácu s priestorom a miestne špecifickú inštaláciu mám dlhodobo na svojom kreatívnom wishliste, no v minulosti som sa jej, bohužiaľ, pri tvorbe samotného 3D pohyblivého obrazu jednoducho nestihla venovať. Veľmi obdivujem, ako so scénografiou pre svoje CGI naratívne filmy pracuje napríklad umelec Lawrence Lek alebo umelkyňa a teoretička Hito Steyerl.

Neinklinujem k výstavám v bielej kocke, oveľa viac ma bavia atmosferickejšie výstavné prístupy, práca so svetlom a zvukom. Obdivujem audiovizuálne inštalácie a diela, ktoré diváctvo vtiahnu do svojho deja či vizuálnej hry. Celkovo ma baví umenie a inštalácie, ktoré nás vytrhávajú z každodennej reality a prenášajú niekam inam, do iných svetov, ktoré v nás možno niečo zmenia. 

Paula Malinowska je digitálna umelkyňa a fotografka pôsobiaca v Bratislave. Študovala na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Svoje bakalárske štúdium ukončila na Katedre fotografie a nových médií VŠVU v roku 2020, v roku 2022 sa stala absolventkou magisterského štúdia na Katedre intermédií. Absolvovala umelecké rezidencie vo Viedni či v New Yorku a stáž v Cascais. Vo svojom umeleckom výskume vychádza zo štúdií z oblasti biológie, klimatológie či vývoja technológií. Skúma tiež vzájomný vzťah racionálneho a intuitívneho so snahou o ich prepojenie. V roku 2024 sa stala laureátkou Ceny Oskára Čepana.

Foto: Leontína Berková (portréty Pauly Malinowskej), paulamalinowska.com (ukážky diel)