Čakanie na úsvit

V recenzii na čepanovskú výstavu 2021 jej autorky Zuzana Bodnárová a Lucia Tkáčová konštatovali, že COČ je akoby stratená a stále sa hľadá. Poukazovali na to, že samotnej cene chýba jasné sebazadefinovanie – koncepcia toho, aké je jej poslanie a hodnota, a kto tvorí jej publikum. Odvtedy sa v rámci COČ udiali pomerne dôležité zmeny a prijali zásadné rozhodnutia – najmä úprava štatútu ceny a voľba prejsť na nesúťažný model ocenenia. No zdá sa, že cena je aj naďalej stratená, a je otázne, či sa vôbec hľadá. 

Po ročnej prestávke sa minulý rok opäť vyhlásila Cena Oskára Čepana a výstava laureátok konajúca sa v bratislavskom Pistoriho paláci Cez nekonečné momenty blednúcich snov ti noc o chvíľu predĺžim sa už chýli ku koncu. Pre úplnosť treba doplniť, že porota vybrala okrem trojice autoriek aj štvrtého laureáta Tomáša Moravanského, s ktorým však Nadácia Centrum súčasného umenia pre nezhody ohľadne kontraktu ukončila spoluprácu. Organizátorskému tímu sa podarilo aj bez štvrtého laureáta zrealizovať kvalitnú výstavu, no napriek tomu sa akoby zabudlo na to najdôležitejšie – čo je v súčasnosti zmyslom a cieľom ceny?     

Je skoro výpovedné, že výstava v Pistoriho paláci pôsobí trochu ako izolovaný ostrov. Výstavná architektúra Jakuba Kopeca vytvárajúca vyvýšenou podlahou vlastnú autonómnu štruktúru čiastočne neutralizuje priestor, ale napriek tomu necháva vyznieť niektoré špecifiká historického paláca. Čo sa týka koncepcie výstavy, tá, našťastie, rezignovala na dodatočné hľadanie zjednocujúcej témy, ktoré býva často násilné, a Denis Kozerawski v úlohe kurátora sa jej úspešne vyhol. Napriek tomu   vystavené práce spolu v mnohom súznejú, najmä v úsilí upriamuje pozornosť na prehliadané alebo umlčiavané a na jedinečnosť osobnej skúsenosti. 

Kvet Nguyen svojou inštaláciou vymykajúcou sa jej doterajšej tvorbe vytvára priestor pre prizvané autorstvo, ktoré má podobne ako ona skúsenosť s diaspórou. Členitým prostredím s vankúšmi vytvára podmienky, aby sa dalo pohodlne započúvať do zvukových nahrávok vytvorených v spolupráci s Omarom Beirutim, Shivone Dominguez Blaščíkovou, Denie Kony a Adelou Mede. V kurátorskom texte sa uvádza, že vankúše so svojimi organickými tvarmi sú vlastne mäkkou replikou dielov motocyklu Babetta, ktorý autorka vníma aj ako symbol „ekonomických a kultúrnych väzieb medzi Československom a globálnym Juhom“. Aj napriek tomu, že táto významová vrstva nie je celkom zrejmá, dielo funguje vďaka tomu, ako v ňom rezonujú poetické a intímne príspevky. Sprostredkúvajú osobné prežívanie a odkrývajú škálu emócií a pocitov, od smútku po vzdor, pričom naznačujú rôzne stratégie vysporiadavania sa s nimi, s vlastnou identitou, dôsledkami kolonializmu a patriarchátu. 

Posledným menovaným sa zaoberá aj Svetlana Fialová. V projekte Zvoliteľná kandidátka komentuje poväčšine i ženami zvnútornené predstavy, konvencie a nároky na ženy ašpirujúce na vedúce pozície a politickú kariéru. Vypovedá tiež o neviditeľných bariérach a všadeprítomných väzbách, ktoré patriarchát utvára a ktoré ho zároveň udržujú. Obojstranná veľkoformátová kresba vložená v transparentnom paneli znázorňuje sebaidentifikáciu ženského subjektu a na druhej strane fragmentarizované výňatky z rovnomenného textu (The Electable Female Candidate) od Claire Friedman. V skratke, zvoliteľná kandidátka je entita podobná mýtickým chiméram; nie je jednoducho možné naplniť všetko, čo sa od žien očakáva, predovšetkým všetkých uspokojiť a potešiť. Na plexisklové panely autorka vyryla jemné a takmer nebadateľné motívy pavučín prepájajúcich skupinky mužov evokujúce hodnotiacu alebo výberovú komisiu. Hoci tieto jemné rytiny badať len sťažka, pod istým uhlom dopadu svetla sa ich tiene premietajú na stenách výstavnej miestnosti a takmer nebadane tak okupujú celý priestor – metafora, ktorá je možno až príliš jednoznačná. 

Paula Malinowská zas vo svojej tvorbe upriamuje pozornosť na iné formy bytia, vedomia a poznania, najmä toho mimoľudského alebo hybridného. Dielo Vetviace sa svetlo a záblesky úsvitu je zároveň zavŕšením trilógie filmov, ktoré tiež rozširujú ponímanie individuality. V dvoch predchádzajúcich skúma hybridné medzidruhové vedomie prítomné v mytológii a snaží sa ho kriticky aktualizovať (How Did Daphne Turn Into a Plant, 2022) alebo upriamuje pozornosť na iné ponímanie existencie a vedomia mimo hranice jasne zadefinovaného individuálneho subjektu (The Ballad Of The Waves That Rotated The Earth, 2024). V aktuálnej práci sa zas zameriava na schopnosť kolektívneho vedomia a dočasnej fúzie jedincov do jednej kolektívnej entity. V čiastočne mystifikačnom videu sprostredkúva výskum synchrónneho správania svetlušiek, ktoré je dosiaľ vedecky neobjasnené. Vo svojich prácach prehovára o komplexných fenoménoch, ktoré sú pre naše poznanie známe len v náznakoch či dokonca ťažko uchopiteľné, a robí to spôsobom, ktorý túto komplexnosť a neuchopiteľnosť zrkadlí v umeleckej forme. Jej podmanivé audiovizuálne diela dokážu vtiahnuť a precítiť hranice nášho racionálneho chápania.

Čo však na výstave COČ chýba, je odprezentovanie širších kontextov vystavených prác a samotnej ceny. Po minulé ročníky bývalo zvykom aspoň v rámci výstavy zaradiť videomedailóny finalistov a finalistiek. Na konci roka 2024 bola odprezentovaná tvorba laureátok na živých podujatiach v Bratislave a Košiciach v rámci tzv. COČ Tour. Nevznikol však zoznamujúci materiál, ktorý by bol dostupný aj v priestore výstavy. 

Zároveň by bolo určite prínosné vystúpiť z tieňa individuálneho autorstva a upriamiť väčšiu pozornosť na umeleckú prax a súvisiaci umelecký diskurz, v rámci ktorého medzinárodná odborná porota ceny každoročne vyberá laureátstvo. Zvlášť v prípade tohto ročníka, v ktorom sa ponúkal veľkorysý úvodný priestor, ktorý by bolo možné využiť a naplniť mnohými obsahmi či funkciami, takáto vrstva chýbala. Namiesto nej návštevníka vítala rozpačitá poloprázdna miestnosť. 

Táto prázdnota je však v niečom symptomatická. Hoci je ambíciou COČ, ako uvádza, kultivovať divácku scénu a diskurz o súčasnom umení, zatiaľ ju príliš nenapĺňa. Aj keď je zrejmé, že kapacity a finančné možnosti organizátorstva sú výrazne limitované, stálo by za to zamyslieť sa nad presunom ťažiska. Napríklad by mohol byť viac využitý potenciál pozornosti medzinárodných odborníkov a odborníčok zúčastnených v porote, alebo potenciál (hoci, žiaľ, chabnúceho) mediálneho záujmu o cenu.

V COČ padlo rozhodnutie oceniť skupinu finalistov a finalistiek rovnocenne (bez jedného laureáta či laureátky) v roku 2022, keď cenu realizoval ešte iný organizačný tím. Vtedajšia riaditeľka Lucia Gavulová tento krok odôvodnila zábranami súťažiť, „merať si sily“ v čase prebiehajúceho vojnového konfliktu na Ukrajine. Naďalej však chýba reflexia toho, aké má tento nový model dôsledky pre samotnú cenu, a napriek avizovaným diskusiám k nej nedochádza. Po ročnej prestávke, ktorá bola komunikovaná aj potrebou reformy ceny, tu stále chýba spomínané hľadanie sa. 

Jednou zo stresových reakcií na stav existenčného ohrozenia je ustrnutie. Zmena štatútu do istej miery aj popiera alebo aspoň problematizuje vlastnú existenciu ceny a jej poslanie: dáva takáto cena ešte zmysel? Môže byť aj naďalej relevantná? Aké naratívy o súčasnom umení posilňuje? Určite sa nájdu viacerí a viaceré, ktorí s rozhodnutím opustiť súťaživý model nesúhlasia, a práve preto je pomenovanie vlastných východísk a hodnôt viac než dôležité. Osobne verím, že Čepan smeruje k novej vízii a má ambíciu podporovať pozitívnejšie vzťahy v rámci umeleckej scény, experimentovať a objavovať iné mechanizmy hodnotenia a potvrdzovania umeleckej hodnoty než súťaž a úspech na úkor druhých. No bez kritického prehodnocovania vlastnej pozície, ideálne v dialógu s ľuďmi z umeleckej obce (podobne, ako k tomu pristúpila napríklad Společnost Jindřicha Chalupeckého), nebude akákoľvek radikálna a pozitívna zmena dávať zmysel. 

Kvet Nguyen, Paula Malinowska, Svetlana Fialová / Cez nekonečné momenty blednúcich snov ti noc o chvíľu predĺžim / Cena Oskára Čepana 2024 / kurátor: Denis Kozerawski / Pistoriho palác / Bratislava / 14. 12. 2024 - 28. 2. 2025

Foto: Leontína Berková