etjatiV v Kráľovstve krivých zrkadiel

Občas sa v umeleckej produkcii objaví dielo, z ktorého sa stane idióm. Detský film Kráľovstvo krivých zrkadiel vznikol v totalitnom Sovietskom zväze (1963, réžia Aleksandr Rou) na motívy fantastického románu Vitalija Gubareva. Pre súčasné publikum je rozprávka už takmer nepozerateľná (aj zrkadlové otáčanie slov je trochu únavné), ale isté je, že svojím spôsobom ovplyvnila generácie. Ponúkal by sa nám výklad, že film bol podprahovou kritikou režimu, ale, vzhľadom na to, že režisér bol prominentným sovietskym umelcom, sa to nedá predpokladať. Dielo obsahuje množstvo prvkov propagandy zamierenej na generácie malých pionierov – krivé zrkadlá symbolizovali zdegenerovaný Západ s čudným tancom, zákernými vládcami a utláčaným obyvateľstvom. Niektoré interpretácie ho napriek tomu pokladajú za sofistikovaný pohľad na svet krivých zrkadiel zvnútra, a teda predsa len za satiru na pomery v krajine. Slovné spojenie kráľovstvo alebo krajina krivých zrkadiel každopádne prešlo do bežného jazyka ako kritická metafora negatívnych javov – miesta s pokrivenou politickou perspektívou a pokryteckými vzťahmi, a pomerne často sa dnes vyskytuje v publicistike aj ako obraz súčasného Ruska.

Zlyhanie predstavivosti

Dnes, v roku 2025, je však svet vzácne zjednotený problémom nárastu autoritárskych praktík a ktorákoľvek krajina sa môže stať krajinou krivých zrkadiel. Príručka autoritárskych taktík (The Authoritarian Playbook) od americkej organizácie Protect Democracy z roku 2022 a jej aktualizácia z roku 2024 uvádza prípadové štúdie naprieč zemeguľou a prináša niekoľko užitočných definícií, ktoré nám môžu pomôcť zorientovať sa. Jednou z hlavných tém a taktík je tu klamstvo a jeho aplikácia v politickom priestore – od tzv. Veľkej lži o zmanipulovaných voľbách (Big Lie) v USA až po „spŕšku klamstiev“ (firehose of falsehood) na ruský štýl. Náš svet sa zmenil na kráľovstvo krivých zrkadiel a je náročné sa v ňom neomylne orientovať či rýchlo čítať slová napísané odzadu.

Súboj pravdy a lži je v mediálnom priestore už dlho – naťahovačky o pravdivosť výrokov v politike, dezinformačné weby, diskusie na sociálnych sieťach či obligátne ľudové vyjadrenie „všetci politici klamú“. Ale zdalo sa mi, že v odbornej oblasti kultúry, umenia, kultúrneho dedičstva máme od skončenia totality v roku 1989 kritériá pravdivosti nastavené prísnejšie. Iste, prikrášľovanie zásluh, prispôsobovanie reality, nevinné či závažnejšie ohýbanie faktov v každodennom medziľudskom a profesijnom kontakte sa vyskytovali, ale platili základné pravidlá korektnosti alebo napríklad akademická česť pri tvorbe odborných textov. Snažili sme sa aj o nastavenie transparentných pravidiel vo verejných inštitúciách. Dnes mám pocit, že rozdiel je citeľný – v posledných dvoch rokoch je aj kultúra viac ohrozená plíživým zabijakom svedomia – klamstvom v najrôznejších podobách. Kým pozitívnym postavám zostáva narábať s faktami a svedomito hľadať pravdu, svet „záporákov“ má pestrú paletu nástrojov, ako napr. klamstvo, dymová clona, pretvárka, poplašná správa, zatajenie, skreslená a jednostranná informácia, manipulácia, prekrúcanie faktov, označenie skupiny ľudí nepravdivou nálepkou, hoax, dezinformácia, informačný šum...

V spomínanej príručke z roku 2024 pomenoval autorský tím jeden z kľúčových fenoménov, ktorý nástup autoritárskeho konania sprevádza – zlyhanie predstavivosti (failure of imagination). Pomenúva stav, v ktorom si opakovane nevieme priznať skutočný stav vecí, že sú tu ľudia, ktorí nehrajú čestne, ľudia, ktorí sa chcú mstiť a ktorých pracovným nástrojom sú pretvárka a klamstvo. A nevieme si predstaviť ani nové a hroziace nekalé praktiky, ktoré sa rozhodnú títo ľudia aplikovať.

Navyše sa bojíme, aby sme nekričali ako v Ezopovej bájke, že sa blíži vlk, až nám nikto neuverí a nepríde na pomoc, keď sa vlk naozaj objaví. Žiaľ, už sme v situácii, keď sa naozajstní vlci v prírode boja spolu s nami.

Dymová clona, dezinformácia a chaos

Spomínam si na moment v hale Starej tržnice v Bratislave počas konferencie Otvorená kultúra! v máji tohto roka. Diváctvo postupne začalo vyťahovať mobily a pozerať si správy o „únose busty“. Išlo o začiatok aj čitateľstvu Artalku dobre známeho prípadu nezákonného premiestnenia busty Cecilie Gonzagy z depozitára Spišského múzea v Levoči a jej ďalších osudov – pátrania po jej umiestnení, odpovede kultúrnej komunity, konfrontácie znaleckých vyjadrení atď. Asi nikdy nezistíme, či bol tento krok aj pokusom jeho organizátora Lukáša Machalu, úradníka z ministerstva kultúry, o mediálne prekrytie konferencie, ktorá priniesla zásadné kritické zhodnotenie stavu inštitúcií pod MK SR. Z vlastných zdrojov viem, že zamestnanectvo ministerstva kultúry upozornili nadriadení, aby sa konferencie nezúčastňovali.

To prekrytie, dymová clona, sa však určite podarilo. Niekoľko týždňov bol prípad premiestnenia busty v centre pozornosti verejnosti a neriešili sa iné kauzy, netransparentné výberové konania na štatutárov, prezentácia salónu krásy v budove ministerstva kultúry, objednávky sporných právnických služieb na audity vlastných organizácií MK či zmluva štátu so súkromným majiteľom na nákup pozemku pre centralizovaný depozitár na východe Slovenska za 3,5 milióna eur.

Stále vo mne rezonujú manipulatívne vyjadrenia poslanca NR SR a člena Slovenskej národnej strany Romana Michelka z roku 2024. V prvom polroku bola jeho agendou zmena zákona o Fonde na podporu umenia, ktorá zabezpečila ovládnutie fondu ľuďmi nominovanými ministerstvom kultúry. Pri argumentovaní a rozpravách o zákone v parlamente sa neštítil použiť klamstvá na emocionálne ovplyvňovanie. V jednom zo svojich videí nepravdivo opísal dielo Lúka ako „obsraté, osemenené a zakrámované posteľné plachty“ vystavené v At Home Gallery, synagóge v Šamoríne. Autorský tím za dielom – Monika Kubinská, Bohuš Kubinský, Alexandra Tamásová, Peter Zagar – nezostal ticho: „... sme zhrození nielen z vulgárneho slovníka poslanca Michelka, ale najmä z toho, že bez overenia zdroja šíri nepravdivé informácie a navyše ich používa ako údajný argument, ktorý rozhodol o hlasovaní v parlamente.“ Poslanec video neskôr zmazal, ale svoj manipulatívny účel splnilo.

Odvrátenie pozornosti od nekalých činností je skutočne jednou zo základných autoritárskych taktík a nezabúdajme, že obaja vysokí predstavitelia ministerstva Lukáš Machala a Martina Šimkovičová prišli do svojich funkcií ako prominentné postavy dezinfoscény, takže o týchto stratégiách dobre vedia. V celej kauze nelegálneho presunutia busty Cecilie Gonzagy nasledovalo niekoľko bizarných zvratov až po navrátenie diela do múzea a tlačovku, na ktorej bolo oznámené, že dielo nebolo vytvorené Donatellom a je falzifikátom na základe posudku zahraničného znalca. Odborná verejnosť však posudkom nebola šokovaná, bolo známe, že Francesco Caglioti pokladá dielo za falzifikát. Každopádne prípad unesenej busty z depozitára múzea v sprievode ozbrojeného komanda bude potrebovať znovuotvorenie, pretože pre procesuálne chyby, zahmlievanie a netransparentnosť nemajú pochybnosť len občania, ale aj odborná verejnosť. Naratív Lukáša Machalu však tvrdí – tí, ktorí sa venovali buste pred jeho zásahom, sú nekompetentní, doteraz sa nikto o bustu nestaral, prevoz bol nevyhnutný a on sám je vlastne záchrancom dobrého mena Slovenska.

Ako mi napísala bývalá riaditeľka Spišského múzea Dáša Uharčeková Pavúková, ktorá v máji, v čase premiestnenia busty z múzea, už nebola niekoľko mesiacov na poste riaditeľky a predtým podporovala výskum historičky umenia Marty Herucovej: „Šírením klamstiev, doslova vymyslených tzv. pravých informácií, podprahovo podsúvaných okoliu, verejnosti, ktorá ešte trochu odoláva, sa masíruje verejná mienka. Trúsením zdanlivých faktov, o ktorých sa dotknutí ani nedozvedia, aby mohli oponovať a vyvrátiť ich, ako je v štandardnej spoločnosti samozrejmé. Klamstvo a výmysly sa stávajú bežnou metódou a, čo je najhoršie, sú často veľmi ťažko odhaliteľné. Sú pridobre zakódované do množstva klišé fráz bez hlbšieho významu o neprosperovaní a zlom menežovaní. Na klamstve získať funkcie a posty, neodbornosť a amaterizmus pri spravovaní nášho kultúrneho bohatstva evidentne neprospieva ničomu. Alebo žeby iba niektorým?“

Klamstvo ako pracovný nástroj

Niektorým klamstvo rozhodne prospieva. Spozornela som pri jednej z prvých diskusií, na ktorej sa zúčastnil vysoký úradník MK SR po voľbách v roku 2023. Peter Lukáč, generálny riaditeľ zodpovedný za kultúrne dedičstvo a štátny jazyk, na diskusii Aká je budúcnosť KHB? (pozn. KHB – Kunsthalle Bratislava) okrem iného spomenul, že Stratégia kultúry a kreatívneho priemyslu SR 2030 je „nerealizovateľná“ či „okopírovaná z francúzskej kultúrnej stratégie“. Ako garantka tvorby tejto stratégie viem, že stratégia okopírovaná nebola a podobnosť s cieľmi iných súčasných strategických dokumentov je v nej nielen priznaná, ale aj žiaduca. Realizovateľnosť závisí na úsilí tých, ktorí majú riadiť jej implementáciu. V tomto prípade teda vidím za klamstvom lenivosť a snahu odmietnuť príliš progresívny obsah (napríklad snahu o inkluzívnu a zodpovednú kultúru).

Nie všetky klamstvá sú súčasťou nejakého veľkého plánu, môžu len zakrývať poklesky a osobné zlyhania. Malým incidentom je napríklad zavádzanie, že súčasný generálny riaditeľ SNG Juraj Králik nebol uvedený ako jeden z vystavujúcich v aktuálnej expozícii galérie s názvom Bang! Bang?!. Takáto účasť vo výstave by bola samozrejme neprofesionálna (taká drobnosť!).

Alebo trápna epizóda s vysvetľovaním nákladov na pobyt ministerky kultúry a jej hovorkyne Petry Demkovej v USA – ministerka údajne z celého pobytu venovala jeden deň pracovným povinnostiam a zvyšok osobným záležitostiam, pričom náklady boli nehospodárne.

Horšie ako tieto prešľapy sú však systematické klamstvá zamerané na dosiahnutie nejakého konkrétneho zámeru, diskreditáciu s jasným cieľom. Zavádzajúce informácie z vysokých miest, od ministerky kultúry a premiéra, na margo kurátorskej koncepcie expozície v SNG Model: Múzeum súčasného umenia zazneli počas boja o ďalší charakter SNG. Expozíciu navštívil premiér a jej obsah komentovali obaja politici vo verejných médiách, premiér dokonca vyzval ministerku, aby „tieto moderné kúsky“ vymenila za „nádherné slovenské obrazy“ z depozitárov SNG. V lete 2025 napokon táto pôvodne dlhodobá expozícia naozaj zo SNG zmizla. Kým politici a političky hovorili demagogicky o obsahu umenia a celkom nemiestne recenzovali jednotlivé diela v štýle Romana Michelka, odborníci vo vedení SNG ako šéfkurátor Martin Dostál zavádzali zdanlivo pragmatickými argumentmi o ochrane diel.

Podľa slov hlavnej autorky koncepcie a kurátorky Lucie Gregorovej Stach bola však expozícia už koncipovaná ako „otvorená platforma a živý organizmus“ s dôrazom na neustálu obmenu obsahu, medzinárodný performatívny a diskusný program. Jej cieľom bolo podporiť mobilitu autorov a autoriek, spochybniť tradičný národný kánon a priblížiť sa „sieťovému a horizontálnemu chápaniu dejín súčasnosti v umení“. Koncept vychádzal aj z kurátorskej a reštaurátorskej logiky ochrany diel, najmä krehkých nosičov, ako sú papierové médiá, ktoré si vyžadujú obmedzené vystavenie a pravidelné rotácie. Súčasťou projektu boli preto výstavné kópie a ochranné opatrenia (napr. UV filtre), ktoré mali zabezpečiť dlhodobú udržateľnosť zbierok. Po výmene vedenia inštitúcie v lete 2024 sa pôvodne dynamický mechanizmus projektu postupne spomalil až zastavil. Plánované výmeny diel a programové aktivity boli obmedzené na minimum, čo viedlo k „zmrazeniu“ expozície. V závere roka 2024 došlo aj k personálnym zmenám v kurátorskom tíme, ktoré súviseli so zastavením pôvodného fungovania expozície. Lucia Gregorová Stach hovorí: „Kým som bola v SNG vo výpovednej lehote od februára 2025, nemohla som už robiť takmer nič. Úprimne poviem, že mi bolo iracionálne ľúto, že kolegovia a kolegyne zo SNG (až na jednu výnimku) sa nepokúsili tento projekt prevziať pod svoje krídla a zachovať ho pri živote počas pár zlých rokov, ktoré nás ešte v kultúre čakajú. Racionálne som to však chápala – v situácii pod riaditeľom Niňajom ani za súčasného vedenia nemohli už urobiť nič a riaditeľ Králik ich dokonca neváhal použiť na legitimizovanie svojich krokov aj vo verejných vyjadreniach a rozhovoroch. Najviac bolelo, že náš neľahko vybojovaný Model bol použitý na demonštráciu moci a ovládnutia teritória súčasného umenia ešte skôr, ako sa jeho potenciál vôbec stihol rozvinúť.“

Daň z osobnej integrity

Nedávno som bola na konferencii Zodpovedná kultúra, ktorú organizovala Michaela Hučko Pašteková z portálu Kapitál. Počas prvého dňa som nedokázala ani vstúpiť do diskusie, pretože ma premáhali emócie. Ľútosť nad strateným časom, energiou, talentmi kreatívnych ľudí, ktorí musia tráviť čas sledovaním dezinfo webov, aby dokázali vyvracať klamstvá ľudí pri moci. Namiesto tvorivého riešenia problémov, ktoré sa nám nakopili, sa musíme zaoberať deštrukciou a vyvracaním lží.

Nápor na psychiku ľudí, ktorí nie sú navyknutí klamať a správať sa nečestne, je v súčasnosti enormný. „Zobralo ma to,“ konštatovala na margo kauzy Lúka Monika Kubinská. Kým Dáša Uharčeková Pavúková sa pokúša vidieť aj pozitíva: „Frustrácia hraničiaca s beznádejou je stav, v ktorom sa nedá dlhodobo fungovať, a to platí pre tých, ktorí zostali (v mojom prípade v múzeu), ale aj pre tých, ktorí odišli, hoci prácu mali radi, no neboli ochotní pôsobiť v postupne rozvracanej organizácii. Ja som odišla, ale odosobniť sa je veľmi ťažké. Z diaľky iba pozorovať, čo sa deje a nemôcť to priamo ovplyvniť je na jednej strane ťaživé, ale na druhej strane osobne oslobodzujúce.“ Lucia Gregorová Stach opisuje svoje osobné pocity: „Bolo pre mňa veľmi nepríjemné sledovať, ako sa ministerka verejne pohoršuje nad dielami v pôvodne zamýšľanej dlhodobej expozícii Model: Múzeum súčasného umenia a zhadzuje ich autorov a autorky nízkym manipulatívnym spôsobom v krátkom virálnom videu na sociálnych sieťach. Keď túto tému prebral aj premiér Fico, cítila som úzkosť a strach. (...) Mám doteraz z toho obdobia zaujímavé, ale veľmi ťažké sny a je mi stále smutno, že som v tom všetkom prišla o niektorých blízkych priateľov.“

Zazvonil zvonec

Náš svet sa zmenil na kráľovstvo krivých zrkadiel a nestačí sa utešovať, že vírus lži sa šíri iba zo strany politikov a kultúrna komunita sa ešte dá zachrániť. Predstavme si podobné „bombardovanie“ počas ďalšieho roka a ďalších piatich rokov. Koľkí z nás si budeme pamätať všetky klamstvá a koľkí z nových generácií nebudú pokladať novú realitu, ktorú tieto klamstvá vytvárajú, za pravdivú skutočnosť? Sieť klamstiev sa stane normou, až sa ocitneme v jednej veľkej lži.

Na konci filmu Kráľovstvo krivých zrkadiel babička moralisticky radí diváctvu: všetci sa na seba pozrite z opačnej strany. Nie, my už nemáme druhú stranu zrkadla, sme vo vnútri a zažívame skreslenú realitu. Sebareflexiu nečakajme, nekalé konanie musíme neustále odhaľovať. Tak ako napríklad nedávno ilustrátori a ilustrátorky nastavili zrkadlo Bienále ilustrácií Bratislava. Alebo nemecký aktivista Arne Semsrott, zakladateľ organizácie Spýtaj sa štátu (FragDenStaat), ktorý diskutoval v Goetheho inštitúte o svojej novej knihe Prevzatie moci: Čo sa stane, keď moc získa krajná pravica (Machtübernahme: Was passiert, wenn Rechtsextremisten regieren). Podľa neho nástrojov, ktorými vieme podporiť pravdu vo verejnom priestore a zapojiť sa do odporu, máme určite viac, ako si myslíme. Len rýchly výber z jeho odporúčaní – organizovať sa, nečeliť tlaku iba ako jednotlivci, prinášať pozitívne príbehy a vytvárať vlastný obsah, transparentnosť, ďalej vzdelávacia činnosť, stretnutia, kontakty a miesta na stretávanie, formalizácia – vytvárať nové inštitúcie, písať, publikovať, tematizovať, protestovať a klásť odpor. Zároveň treba mať aj šťastie – niekedy sa protest nedá naplánovať na 100 %, tak nebyť sklamaný a rezignovať, ak protest nemá očakávaný efekt.

Na záver úvahy o klamstve vo verejnom priestore – dajme si pozor a nenechajme sa ovplyvniť ani jedným z osobitých aspektov klamstva – sebaklamom, nasadením si ružových okuliarov či zahmleným videním. Stretli sme sa s tým v prípade zrušenia Kunsthalle Bratislava, keď sa aktéri a aktérky kauzy zo SNG snažili presvedčiť nás i samých seba, že záchrana inštitúcie je možná tým, že nebudú klásť odpor ministerstvu. Rovnako ako to vidíme aj pri práve prebiehajúcej diskusii o pozícii riaditeľov a riaditeliek v inštitúciách ministerstva kultúry. Klamali sami seba, že vyčkávaním sa ich organizáciám nič nestane.

---

Foto: Mária Čorejová, Bez názvu, zo série Nekonečný priebeh / Neverending Ending, digitálna kresba, 2025