Zomrel výtvarník Milan Dobeš

Rodák z Přerova (1929) prežil väčšinu života na Slovensku, kde vytvoril svoj jedinečný jazyk založený na svetle, pohybe a presne komponovanej geometrii. Študoval na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave (1951 – 1956), kde sa spočiatku venoval maľbe mestských vedút a krajín. Jeho rané práce, plné impresionistickej atmosféry starej Bratislavy, vyústili do postupného zjednodušovania tvarov a chromatickej škály, až napokon dospel k vlastnej verzii kubizujúcej štylizácie a tzv. „modrého obdobia“. Po svetovej výstave EXPO ’58 v Bruseli, kde ho silne zasiahla konfrontácia s moderným umením Západu, sa Dobeš vydal cestou radikálnej abstrakcie.

Skúmal vzťahy svetla a pohybu, experimentoval s optickými materiálmi, kovom, sklom a motorickými mechanizmami, často s pomocou technikov z podniku Meopta. Taktiež vytváral monumentálne realizácie, do ktorých premietal svoje princípy pohybu. Jeho opticko-svetelný program bol založený na skúmaní svetla a pohybu vo vizuálno-kinetických kresbách, vychádzajúcich z princípu striedania sa čiernej a bielej v rýchlom slede.

Milan Dobeš – Štrukturálna grafika, 1986, zdroj: webumenia.sk

V prostredí ideologickej kontroly však pracoval prevažne v súkromí, vedomý si toho, že jeho tvorba nezodpovedá estetickým normám socialistického realizmu. Napriek tomu už v roku 1960 vznikli jeho prvé kinetické a svetelné objekty a konštrukcie.

Zlomovým sa stal rok 1966, keď vďaka súhre okolností mohol vystavovať v Galérii československo-sovietskeho priateľstva v Prahe. Výstava vzbudila pozornosť zahraničných teoretikov a otvorila Dobešovi cestu na medzinárodnú scénu. Nasledovali výstavy v San Maríne, Eindhovene, Kasseli (documenta 1968), Helsinkách, Paríži, São Paule, Montevideu či Osake. Pre American Wind Symphony Orchestra v USA (1971) vytvoril monumentálny svetelno-kinetický objekt, ktorý reagoval na hudobnú kompozíciu, prepojenie vizuálnej a akustickej zložky.

Počas normalizácie bol Dobeš doma vnímaný ako „nežiaduci autor“, jeho tvorbu nebolo možné zaradiť do oficiálneho rámca. Po účasti na tzv. Benátskom bienále disidentov, kam jeho diela zaslala Meda Mládková, bol zo Zväzu výtvarných umelcov vylúčený. Paradoxne ho však neskôr rehabilitovala pochvalná štúdia sovietskej kunsthistoričky Ljudmily Kazakovej, po ktorej bol do Zväzu opäť prijatý. Dobeš na toto obdobie spomína takto: „Totalita síce bola krutá, bol to blbákov de luxe, ale jedno treba priznať – stmeľovalo nás to“.

Dobeš neustal vo výskume vizuálneho umenia a svoj umelecký program podoprel aj teoreticky: v manifeste Svetlo a pohyb (1974) formuloval princípy kinetickej vizuality, v texte O dynamickom konštruktivizme (1988) ich rozvinul do filozofie pohybu ako podstaty vnímania. Svoj výtvarný program inšpirovaný snahou po vyjadrení pohybu, ako základnej podmienky existencie pomocou čo najjednoduchšej formy, nazval „dynamický konštruktivizmus“.

V roku 2001 vznikla Nadácia Milana Dobeša, ktorá založila v Bratislave múzeum nesúce jeho meno, s expozíciou umelcových diel a zbierkou svetového konštruktivizmu. Od roku 2017 sídli Múzeum Milana Dobeša v kultúrnom centre Gong v Ostrave-Vítkoviciach. Milan Dobeš zostáva jedným z mála stredoeurópskych umelcov, ktorí sa stali integrálnou súčasťou svetovej avantgardy. Jeho dielo presiahlo hranice Československa aj svojej doby.

---

Foto: webumenia.sk