Všetko je torta

„Bitch, is this cake?” zahlásila pobavene americká herečka Gabourey Sidibe v komediálnej reality show Prank Panel! po tom, čo sa posadila na gauč, ktorý sa pod tlakom jej tela rozboril, zatiaľ čo moderátor víťazoslavne odhaľuje v ruke zvierajúcu hrudu piškótu a krému. Z hlášky sa stal ďalší z rady memov, ktoré nadväzovali na virálne „zvláštne uspokojujúce“ videá zobrazujúce rozsekávanie nahodilých vecí a každodenných predmetov, ktoré sú v skutočnosti dokonale hyperrealisticky vyvedenými tortami. „Everything is a cake“, ako praví memujúce užívateľstvo sociálnych sietí: Nič nie tým, čím sa na prvý pohľad zdá. Obľuba hravého nakladania s ilúziou a jej slastným odhaľovaním má však korene v hlbších útrobách internetu a opiera sa o chytľavú frázu „The cake is a lie”, ktorá zaznela koncom roku 2007 v sci-fi videohre s priestorovými hádankami s názvom Portal. Hláška pôvodne figurovala ako graffiti odkaz na stene pre ústredného hrdinu, aby ho upozornila, že hlavný gauner hry (čo bola mimochodom umelá inteligencia GLaDOS) ho klame. Išlo však aj o interný vtip samotných herných vývojárov, ktorým chceli naznačiť, že hráčstvo nikdy nedostane sľúbenú odmenu. Fráza sa stala veľmi rýchlo populárnou nielen v rámci úzkej videohernej komunity, ale taktiež mimo svoj pôvodný kontext v online priestore, kde zakrátko zľudovela čoby slovná hračka či idióm poukazujúci na falošné zdroje motivácie.  

Rôzne ohýbaný výrok „the cake is a lie” sa tak vo svojej pôvodnej podobe dostal aj do názvu práve prebiehajúcej skupinovej výstavy v útulnej Galerii AVU na rušnej ulici Veletržní, ktorá svojou formou vybočuje z doterajšej praxe školských prezentácií jednotlivých umelcov a umelkýň. Kurátori Jiří Skála a Lamija Čehajić vo svojom projekte predstavujú čisto ženské osadenstvo, pričom hovoria o prezentácii dvoch generácií umelkýň. Podľa samotného výberu majú pravdepodobne na mysli milienálske a gen Z autorky, ktoré obecne hovoria veľmi blízkym (umeleckým) jazykom, keďže ich spája formatívna skúsenosť života až príliš tesne prepojeného s afektívnym prostredím internetu a netransparentnými politicko-ekonomickými záujmami digitálnych platforiem. Doprovodný text sa však napodiv nepúšťa do hĺbkovej sondy po interpretačných možnostiach chytľavého idiomu z názvu výstavy, ktorý tu len doširoka rámuje snahu o dosiahnutie prázdneho, nerealizovateľného cieľa. Kurátori spomínajú jazyk rastu, flexibility, individuálnej zodpovednosti či prísľub mobility a osobného úspechu, ktoré sa nevyhnutne premietajú do každodenného rozhodovania a očakávaní.    

 

Snaha o predstavenie diel, ktoré tématizujú „napätie medzi ašpiráciou a ich spoločenskými limitami“ sa však sama tak trochu dotýka nebezpečných vôd príliš obecnej jazykovej výpovede – plochosť a neukotvenosť formulácií môže ľahko koketovať buď s prázdnotou strojového jazyka alebo aj nejasným, rozmazaným kurátorským rámcom, ktoré kritička Rahel Aima v časopise Frieze nazvala ako vaporwave curating. Obecný prísľub umeleckej ašpirácie či budúcej sebarealizácie sa z vlastného princípu dotýka motivácie všetkého verejne vystupujúceho umelectva a je jednoduché si predstaviť hocijaký iný výber vystavujúcich. Nie je pochýb, že globalizovaný svet umenia neleží v slonovinovej veži (aj keď by si to niektorí priali), ale opiera sa o kapitalistickú ekonomiku, špekulácie a lokálne bariéry i podpory štátu a dominantného politického naratívu. Tie samozrejme predurčujú dostupnosť a množenie kultúrneho a sociálneho kapitálu pod iluzórnou vyhliadkou sebarealizácie formou vratkých ekonomických vzťahov a prehliadek v kvalitných inštitúciách západného strihu. Ašpirácia umelectva sa v posledných rokoch mimo iného odvíja od neustáleho zápasu o pozornosť na sociálnych sieťach. Tie totiž premenili charakter umeleckého diela, naraz vytrhnutého z vlastného kontextu v zájmu zachovania údernosti behom instantnej vizuálnej evaluácie v rámci kompetitívneho prostredia algoritmicky poháňanej viditeľnosti. Ako nedávno napísal Travis Diehl pre Spike Art Magazine, umelectvo má vieru, že ich práca bude videná, diskutovaná a uchovaná. I keď svet umenia je z veľké časti agnostický, verí však sám v seba a jeho nebom sú dejiny umenia.

 

V priestoroch Galerie AVU tak nájdeme precízne inštalované voľné či závesné objekty od šestice tuzemských umelkýň, ktoré generačne vychádzajú z tejto logiky a (pod)vedome na ňu nadväzujú, čo však nijako neznižuje kvalitu ich výtvorov. Skálovi a Čehajić sa totiž i napriek do široka rozkročenému textuálnemu zastrešeniu podarilo vytvoriť zábavnú výstavu dobre na seba nadväzujúcich diel, ktoré hravým spôsobom prekrúcajú familiárne predmety každodennosti - akým je napr. rytmická séria kvetinových hlávok z vypolstrovaných kruhov Valentýny Janů, naddimenzovaná stolička na hromadenie oblečenia, ktorá je nekompromisne penetrovaná ihlicami od Nik Timkovej, industriálna kapota auta uspôsobená na dekoratívnu závesnú drapériu Bety Krňanskej alebo symbolické foto-objekty Anny-Marie Berdychovej, miestami obstarané žartovnými detailmi v podobe skrytých miniatur kariet či zrkadla proti krádeži. Objavuje sa tu aj tématicky nosnejší moment glitchovania kapitalistického požiadavku po neustálom podávaní výkonu, ktorým je neprekvapivo nasiaknutá i umelecká prevádzka. Príkladom môže byť sugescia nekonečného pohybu na baletnej tyči v tvare prevrátenej osmičky od Markéty Slanej, atrapa korporátneho tela so zameniteľnými hlavami (bowlingovými guľami) od Terezy Kalousovej alebo rozdrvený symbol „českej ekonomickej slobody a mobility” v podobe kusu havarovaného auta Bety Krňanskej. Sama som sa na výstave nedočkala avizovaného, neustále vzďaľujúceho sa obrazu sebarealizácie, ale zato tu dochádza k domyselnej hre so symbolmi a princípmi každodennosti, ktorá chytro prevracia zažité predpoklady o danosti vecí. V podaní umelkýň sa ukazuje, že všetko môže byť inak ako sa zdá - everything is cake and cake is a lie. 

Anna-Marie Berdychová, Valentýna Janů, Tereza Kalousová, Bety Krňanská, Markéta Slaná, Nik Timková / The Cake is a Lie / kurátoři: Lamija Čehajić, Jirka Skála / Galerie AVU / Praha / 5. 3. - 4. 4. 2026

Foto: GAVU