Hľadanie strateného Boha

Benediktinský klášter v Broumově letos v létě hostí výstavu současného umění, která prezentuje díla mezinárodně známých umělců a umělkyň. Tématem projektu Ora et lege, který připravila kurátorka Monika Čejková, je dialog mezi aktuálními uměleckými proudy a křesťanským řeholním řádem, který kladl důraz na četbu a rozvoj kultury.

Hľadanie strateného Boha

Ak máte chuť na výstavu západného strihu s obsadením renomovaných zahraničných umelcov a umelkýň a nechce sa vám zmätene utápať v stále sa meniacom covidovom semafore, stačí vyraziť do odľahlého pohraničného mesta Broumov. Podporíte tým i ambiciózny plán kandidatúry mesta o Európske hlavné mesto kultúry 2028, ktoré sa môže pýšiť starostom s programom nulovej tolerancie voči rómskej komunite a sociálnou situáciou, v ktorej je každý štvrtý obyvateľ v exekučnej pasci. Alebo sa môžete stretnúť s regionálnymi aktivitami podnikateľa vo filantropii Jana Školníka a jeho spoločnosti HOBRA-Školník, ktorý prostredníctvom európskych fondov buduje v meste hlbokej sociálnej priepasti zvláštny turistický rezort a šíri pokrok „do krajiny děsné v širé pustině“.

Výstava Ora et lege v broumovskom kláštore, kurátorovaná Monikou Čejkovou, však za tento guilty pleasure stojí, pretože ide na domácej scéne o vskutku ojedinelý projekt snažiaci sa o prepojenie medzinárodného súčasného umenia s historickým odkazom benediktínskeho rádu. Projekt „modlenia a čítania“ nie je vyslovene založený na umeleckých dielach v textovej podobe (i keď to možno bol prvotný zámer), ale zahrňuje viacero rozličných intervencí do samého srdca kláštora od autorov a autoriek, pre ktorých/ktoré je v rôznej podobe dôležitá práca s písaním. Dôležitou otázkou, ktorú výstava otvára, je, aký môže byť vôbec vzťah sekulárneho súčasného umenia a sakrálneho priestoru, ktorý prináša kontext benediktínskeho kláštora? Zvykli sme si na to, že s umením sa môžeme stretnúť jednoducho kdekoľvek – od hotelových lobby cez online prezentácie až po off-spacové výstavy v prírode alebo opustených budovách, ktoré sa však so zakúšaním umenia v bohoslužobnom priestore (hlavne v prípade kláštorného kostola sv. Vojtecha) nedajú porovnávať. Ako vôbec vytvoriť dialóg medzi konzervatívnymi štruktúrami církvi a súčasným umením, od ktorého sa tak nejak očakáva, aby bolo implicitne kritické?

Site-specific inštalácie v historických priestoroch kláštora sú v celkovom prístupe a témach veľmi rôznorodé a mnohovrstvové, až môžu na niekoho pôsobiť nekonzistentne. To sa netýka kvality samotných umeleckých projektov, ale určitej nejasnosti, na akom základe prebiehal výber prestížnych umelcov a umelkýň. Vystavené diela totiž nevyhnutne nereagujú na históriu a učenie benediktínskeho rádu, ale vo veľmi širokom zábere na prvky a štruktúru katolíckej církvi všeobecne. Napríklad do kláštorného refektára, kde je vystavená slávna kópia Turínskeho plátna, bola umiestnená intervencia dnes už tiež slávneho umelca bourriadovskej „postprodukcie“ – Liama Gillicka, ktorý rozohráva alternatívny život jedného z návrhov modernistickej dizajnérky Eileen Gray. Three Borrowed Gray Rotations (2021) komentuje premenu myšlienky demokratického a dostupného dizajnu na luxusný produkt dostupný len tým najbohatším. Gillickov príspevok má v nadväznosti na repliku Turínskeho plátna problematizovať vzťah originálu a kópie, zatiaľ čo už intervencia Floriana Meisenberga o poschodie vyššie v barokovej knižnici rozohráva komplikovanú úvahu o metaforickej konštrukcii času, priestoru a potenciálu vedenia skrze využívanie prostriedkov algoritmického programovania a autorského gesta.

Otázkou tiež je, do akej miery môžu návštevníci a návštevníčky výstavy (ak sa teda počíta i s obyvateľmi Broumovska) skutočne uchopiť ich nadväznosti a možnosti ponoriť sa do „legere“, pokiaľ sú diela prístupné len formou sprievodcom vedených prehliadok. Výstavu síce sprevádza precízne vypracovaný katalóg, no ten môže poctivému čitateľovi/ke skôr zahmliť potenciál celkového dialógu, než ho objasniť. Na určitých miestach sa totiž môže zdať, že snaha o dovysvetlenie stojí na pozliepaných asociáciách a toto interpretačné násilie sa i napriek principiálnej otvorenosti umeleckého diela prejavuje tak, že kurátorka hľadá sakrálny význam i tam, kde pôsobí nemiestne. Keď sa na veľkoformátových maľbách nemeckej umelkyne Kamilly Bischof umiestnených v sakristii, kde sa muži (kňazi) pripravujú na omšu, odohrávajú bližšie neurčené pohanské rituály v snových víziách hraničiacich s groteskou, tak ich vyznenie pôsobí ako priama kritika patriarchálnej tradície cirkvi. Voľne stojace obrazy v priestore sú architektonicky vystavané na kulisách domčekov, ktoré môžu asociovať príjemne belavú atmosféru príbytkov pre bábiky a zároveň byť ironickou narážkou na konzervatívno-patriarchálne spojenie roly žien so starostlivosťou o domácnosť. Monika Čejková tu spája prístup Bischof, pre ktorú je dôležitý aspekt genderu a ženskej emancipácie, s dejinami cirkevného umenia – či už z hľadiska formálnych aspektov maľby ako trojrozmerného objektu, textu na rámoch ako stredovekých identifikačných tituloch alebo oprostenia sa od optickej ilúzie či mimézis. Dokonca prirovnáva domčekový sokel obrazov Bischof k sakrálnemu významu Domu Božieho a avizovanú konvergenciu so stredovekým chápaním obrazu berie ako prostriedok odkazovania na skutočnosť presahujúcu tento svet. K akému „nadreálnemu svetu“ teda Bischof odkazuje, pokiaľ nie je náboženský?

Niet pochýb, že v rámci post-sekulárneho spoločenského obratu sa v súčasnom umení objavujú mnohé tendencie hľadajúce cestu k spiritualite a transcendentnému, či už od rôznych romantizujúcich návratov k medievalizmu, post-koloniálneho chápania šamanizmu až po snahu o opätovné zakúzlenie technológií (spomeňme si na minuloročnú výstavu Technologie posvátna v galérii Display). Ora et legere je komplikovaným výpravným projektom obopínajúcim nespočetné množstvo ďalších dôležitých tém – od vzťahu katolíckej cirkvi k islamu (Slav and Tatars) cez krehkosť a ambivalentnosť konštruovaného subjektu (Jesse Darling) po poetizáciu nemožnosti prežitku božského (Ed Atkins, Martin Kohout). Táto výstava však otvára viac otázok ako odpovedí a v mnohohlasnosti jednotlivých (niekedy arbitrárnych) prepojení nie je úplne jasné, čo si od výstavy vziať a do akej miery je jej podoba schopná nalomiť latku kultúrneho turizmu smerom k miestnej komunite. Síce dnes je nám svet starého sakrálneho umenia cudzí (podobne ako predstava tichého stolovania benediktínov v refektári, dorozumievajúcich sa len posunkami rúk, ktoré vtipne znázorňuje sprievodca), ale pri dôkladnom a sústredenom dialógu so súčasným umením nám môže ukázať viac zo súčasných problémov, ako by sme čakali.

Ed Atkins, Kamilla Bischof, Jesse Darling, Liam Gillick, Martin Kohout, Florian Meisenberg, Slavs and Tatars / Ora et lege / kurátorka: Monika Čejková / Broumovský klášter /19. 6. – 30. 9. 2021

Foto: Tomáš Souček. Fotoreport výstavy naleznete zde.