Zmätok v jedovej chyži

Již několik let můžeme v tvorbě mladých umělkyň a a umělců u nás sledovat výraznější romantizující tendence. Dosud největší výstavu tohoto typu umění najdeme aktuálně v Galerii Meetfactory. Tina Poliačková v recenzi ukazuje, v jakých souvislostech lze tuto tvorbu uvažovat a v čem podle ní aktuální výstava selhává.

Pohled do výstavy Kingdom of Hex s výraznou výstavní architekturou Jakuba Hájka a Františka Hanouska. Foto: Jan Kolský

Zmätok v jedovej chyži

So zaťatými zubami vyslovované „škriatkovské umenie“ alebo aj „umenie z tzvetniku“ (samozrejme pred oprávneným cancelnutím tejto platformy), šíriace sa kedysi po vernisážových kuloároch, za posledných pár rokov zľudovelo na domácej scéne pod zastrešujúcim pojmom emo-romantický obrat, ktorý sa opiera o rovnomenný názov textu Michala Novotného pre Mousse magazine. Od jeho publikovania ubehlo bezmála päť rokov a táto uhrančivá predstava novej podoby romantizmu sa vplazila i do českého umeleckého diskurzu. Niekedy mi to tak trochu pripomína okultný koncept egregore – príšeru či psychickú manifestáciu vyrastajúcu z kolektívnych myšlienok rôznych ľudí, ktorá následne ovplyvňuje ich vlastné konanie a myslenie, a stáva sa tak reálnou. Neznamená to však, že by z hľadiska medzinárodnej umeleckej scény nemal tento históriou zaprášený termín istú údernosť – ako sa vraví, niet dymu bez ohňa.

Problém tkvie už v srdci samotného pojmu romantizmus, ktorý zahŕňa množstvo (často protichodných) koncepcií a umeleckých prejavov. Preto skôr ako o romantizme by sme mali hovoriť o romantizmoch a nestrácať zo zorného uhla vnútornú pluralitu a heterogenitu rôznych prístupov, ktoré odrážajú špecifické pozície konkrétnej kultúrno-spoločenskej situácie. Tento vnútorný zmätok viedol amerického kritika Arthura O. Lovejoya k rezignovanej výzve radšej sa používania tohto termínu zdržať. Podobné naladenie evokuje i momentálne prebiehajúca dvojica výstav Kingdom of Hex a Clairvoyant v pražskej Meetfactory, ale tak trochu z iných dôvodov.

O emo-romantickom umení, ktoré môžeme nájsť v Černého „továrni na umenie“, sa vlastne veľmi ťažko hovorí. Rozprávkovo či fantasticky ladené motívy, ktoré tak často obtekajú predovšetkým nezávislé alebo artist-run galérie, môžu dnes pôsobiť nanajvýš podozrivo, ak nie reakčne. Len ťažko sa na ne dá nahliadať z perspektívy dnes už inštitucionalizovaného postkonceptuálneho diskurzu a z neho odvodeného jazyka, založeného na kritickom spracovávaní sociálnych realít, politiky a prírodných vied. Zároveň sa v súčasnej umeleckej prevádzke očakáva akási nepísaná moralizujúca požiadavka na rozličné formy emancipácie, ktorá však môže ľahko skĺzať do ilustratívnosti. Tento pohľad môže vo vzťahu k ambivalentným fantazijným obrazom pôsobiť ako násilné interpretačné gesto, a tak sa častokrát lenivá snaha o uchopenie ich nepolapiteľnej hĺbky začína a končí pri otravnom hashtagovom zozname v rôznej miere krížiacich sa tém: rozprávky, fantasy, mágia, záujem o prírodu, groteska, mytologické rozprávanie či dekadencia a horor.

Pohled do výstavy Kingdom of Hex s výraznou výstavní architekturou Jakuba Hájka a Františka Hanouska. Foto: Jan Kolský

Nový kurátor Galerie Meetfactory Ján Gajdušek vsadil práve na túto katalogizáciu. Pokiaľ v teórii či kritike zúfalo chýbajú neotrepané pohľady na spôsob, akým je možné rozvíjať uvažovanie nad senzuálnym charakterom emo-romantického umenia, tak výstava Kingdom of Hex zatemňuje už to, čo je samo nejasné. Rozhrešenie neprináša ani tézovito komponovaný kurátorský text, z ktorého vystupujú dráždivé a nedovysvetlené myšlienky o súčasnom „rozvrate racionálna“ alebo o umeleckých dielach „ktoré nemajú už charakter antropocénneho umenia“ a „snažia sa nás varovať pred nevyhnutnou katastrofou“. Ak sa kurátor ohliada za výstavným projektom Afterbirth of Dream Jana Zálešáka a Christiny Gigliotti, ktorá sa venovala delirickej skúsenosti z prepojenia ľudského a strojového, tak prezentované umenie v „kráľovstve kúzla“ sa zas veľmi antropocentricky vzhliada k súčasnej subjektivite, za ktorej vynájdenie v jej modernom poňatí vďačíme práve romantizmu.

Tento skratkovitý kurátorský prístup umožňuje predstavovať vo vyvýšenom galerijnom priestore Kostky veterána nezávislej scény Jakuba Hoška ako umelca stojaceho „na počiatkoch nového (či emo)romantizmu“. Napriek nespornej kvalite a až pozoruhodnej aktuálnosti Hoškových diel vzpierajúcich sa prúdu času táto interpretácia zvádza k zjednodušovaniu špecifickej distribúcie umeleckých foriem prevažne na dokumentačných blogoch, smerom do nebezpečných vôd lineárne chápanej vplyvológie. Nebolo by práve obozretnejším prístupom obhľadávať dedičstvo indie kultúry nultých rokoch?  Alebo aj emocionálne nabitých hudobných subkultúr (ako sú napríklad odnože emo/goth/metal) a ich pretavenie do svojbytných umeleckých prejavov v hybridnom prostredí internetu?

To, čo chýba v kurátorskej artikulácii hlavnej výstavy Kingdom of Hex, maskuje impozantná architektúra v podaní umeleckej dvojice Jakuba Hájka & Františka Hanouska a ich inštalačnej čaty, keď ide za hranu obyčajného kutilstva. Mlynské koleso, chrabromilské točivé schodisko a trámy posiate „pavučinovými vláknami“ vytvárajú dômyselné scénografické nastavenie, ktoré hrou svetla a tieňa pohlcuje množstvo umeleckých diel do prívetivej a zároveň znepokojujúcej atmosféry. Niekomu sa vynorí reminiscencia na Duchampovu výstavu First Papers of Surrealism v New Yorku z roku 1942, v ktorej obmotal celý priestor šnúrami, ale v tomto prípade by bola snáď produktívnejším prímerom krčmová výstava Veita Laurenta Kurza s názvom Zur Rebschänke vo Weiss Falk v Bazileji z roku 2017. V nej sa zaoberal aktivitami romantického časopisu Atheneum a snahou o oživenie nemecky chápaného „folk-loru“ spolu s morálnou nejednoznačnosťou fantastických bytostí. Tak pôsobí i samotná inštalácia v Meetfactory, ktorá sa s dokonale postironickým spôsobom hrá s „heimat“ estetikou českých krčiem a dovádzaním emo-romantickej obľuby remeselnej tvorby do najbizarnejších dôsledkov.

Vtipná ambivalencia nastolená architektonickým riešením sa však bije so zvláštnou melanchóliou prezentovaných diel. Napriek podmanivosti mýtopoetického rozprávania Mareka Delonga & Anny Slamy, mrazivej tiesnivosti obrazov Mashy Kovtun, Kateřiny Rafaelovej a Dominiky Dobiášovej alebo obskúrnych idýl Šimona Sýkoru, Štepána Broža a Kateřiny Kábovej výstava nedokáže sprostredkovať žiadnu osobitú špekuláciu, skrze ktorú by sme mohli nahliadnuť pod povrch kvalitných a sugestívnych umeleckých diel. Namiesto porozumenia prichádza showroom estetických foriem, ktoré len umocňujú ich stereotypné spájanie s horko-kyslou nálepkou trendu alebo ako obyčajný odtlačok osobných emócií.

Pohled do instalace výstavy Jakuba Hoška Clairvoyant v Galerii Kostka.

Nebolo by ďaleko zaujímavejšie premýšľať nad tým, ako táto tvorba poukazuje na silu súčasných (digitálnych) obrazov a možnosť ich kolektívneho obývania? Podobné alebo opakujúce sa motívy vo vystavených dielach, ako sú pseudohistorická štylizácia, roztečené tvaroslovie, emocionálne nabitá krajina, môžu totiž z určitej perspektívy vyburcovať námietku voči „rovnakosti či zameniteľnosti“ emo-romantického výrazu, čo by bolo v tomto prípade až príliš krátkozrakým zjednodušením. Namiesto urputného držania sa dnes už kontroverznej požiadavky originálnosti by bolo snáď smerodajnejšie uvažovať o samotnej virálnej štruktúre obrazov a ich schopnosti sa na nás jednoducho „nalepiť“, a tým sprostredkovať zdieľanie nových foriem afektívnej hĺbky či emocionálneho prežitku.

Niekde v spodnom prúde, ktorý obteká jednotlivé diela a pomyselne poháňa mlynské koleso výstavy, je totiž silná umelecká túžba. Romantická vízia je konštruovaná melancholickým či až bolestivým presvedčením, že v modernej spoločnosti došlo k nejakej strate, ktorá bola spôsobená inštrumentalizáciou a zvecnením prežitkov v rámci kapitalistických vzťahov. Odpoveďou sa zdá byť i dnes živá snaha o opätovné začarovanie sveta a prisvojenie si niektorej z komodifikovaných túžob naspäť. Budovanie rôznych druhov fantazijného či mýtopoetického rozprávania je nekončiacim procesom obhľadávania vlastnej subjektivity a kolektívne zdieľaných emócií vo vzťahu k totalite sveta, ktorú dnes rámujú hrozivé hyperobjekty – od environmentálnej krízy až po technokapitalizmus. Majú tieto snové mikroutópie nejaký transgresívny potenciál, ako si ho nárokovali raní romantici pred vyše dvesto rokmi? Alebo je uhniezdenie sa v emo-romantických formách len dočasným útočiskom pred neudržateľnosťou umeleckej prevádzky? Kingdom of Hex je však výstavou bez otázok a bez možností znovu premýšľať nad rôznymi aspektami romantizmu a prístupmi k nemu – možno by bola oveľa presvedčivejšia, keby sa zdržala používania tohoto pojmu.

Anna-Marie Berdychová & Samuel Stano, Nela Britaňáková, Štěpán Brož, Veronika Čechmánková, Dominika Dobiášová, Masha Kovtun, Matyáš Maláč, Kateřina Rafaelová, Anna Slama & Marek Delong, Šimon Sýkora, Timur Aloev, Kateřina Kabová / Kingdom of Hex / kurátor: Ján Gajdušek / Galerie Meet Factory / Praha / 3. 3.–14. 5. 2023

Jakub Hošek / Clairvoyant / kurátor: Ján Gajdušek  / Galerie Kostka / MeetFactory / Praha / 3. 3.–14. 5. 2023

Fotoreporty: Jan Kolský ZDE a ZDE