Vyhrávame viacerí, pracujeme kolektívne

Výstava Nesúťažím v umení, ale vyhrávam v Galérii Jána Koniarka v Trnave v Koppelovej vile predstavuje laureátky a laureáta Ceny Oskára Čepana 2025 – Nikolu Balberčákovú, Ráchel Jutku a Ľuboša Kotlára. Spoločne s kurátorkou Miroslavou Urbanovou tu vytvárajú sériu priestorových inštalácií, ktoré plne pohlcujú diváctvo do svetov, kde sa stretáva digitálnosť s organikou, telesnosť, ale i únik z nej, v priestoroch, ktoré sú zároveň povedomé, ale i cudzie. Výstava dokladuje rastúci vplyv sociálnych sietí a tlaky súčasného trhového systému, no zároveň hľadá nové formy citlivosti, solidarity a intimity.

Už samotný názov výstavy Nesúťažím v umení, ale vyhrávam je viacvrstvový a ironický. Odkazuje na paradox umeleckých cien, ktoré sú prínosné pre kariéry umelcov a umelkýň, no súbežne reprodukujú logiku súťaže, hierarchie a meritokracie, ktorá je v rozpore s ideálmi slobodnej, rovnostárskej alternatívy, ktorú v umení hľadáme. Urbanová tento paradox neskrýva, ale robí z neho jednu z podprahových tém výstavy. Návštevníctvo tak vstupuje do priestoru, ktorý je súčasne oficiálny a kritický, inštitucionálny a subverzívny.

Výstava je zložená z piatich miestností, ktoré vytvárajú dojem plynulého prechodu medzi tromi svetmi laureátstva. Prvé dve inštalácie pracujú s monochromatickými prezentáciami, kde najskôr u Nikoly Balberčákovej uzrieme chladný, až hostilný priestor prekrížený plexisklami, ktoré narúšajú prirodzený pohyb, a potom prejdeme do sveta greenscreenovej zelenej Ľuboša Kotlára, kde sa cítime ako na filmovom sete. Z týchto umelo pôsobiacich priestorov prechádzame do sveta expandovanej maľby, ktorý v celej svojej abstrakcii dýcha prírodnými farbami a odtieňmi. Tieto farebné prechody spoluvytvárajú silný dojem, evokujú rôznorodosť laureátskych programov, avšak zachovávajú pocit prepojenosti projektov.

Práca Nikoly Balberčákovej Flurina patrí k intímnejším momentom výstavy. Názov odkazuje na švajčiarske dievčenské meno, ktoré znamená: „tá, ktorá je v rozkvete“. Architektúra inštalácie nám však sprvu nedovoľuje prístup k nej. Vysoké plexisklá vytvárajú odstup, reštrikciu, akoby sme boli v banke a od kontaktu nás delila bariéra. Po obídení tohto obmedzenia sa nám naskytne nefiltrovaný výhľad na videoobsah diela. Štyri videoprojekcie obklopujú diváctvo, čím vytvárajú obliehajúci, no zároveň zvláštne meditatívny priestor. Balberčáková sa pri natáčaní svojich postáv inšpiruje spôsobom zachytávania na video tzv. ball-jointed dolls (pozn. moderné bábiky s končatinami s kĺbmi určené dospelému zberateľstvu). Tieto objekty sú krásne, esteticky dokonalé, ale zároveň znepokojujúce. Balberčáková cez nich tematizuje súčasné chápanie tela ako niečoho, čo nás istým spôsobom obmedzuje. Je to práve hobby zbierania týchto bábik, kde participácia v tomto type zberateľstva funguje ako priestor pre komunitné cítenie a bábika samotná ako nádoba pre idealizovanú identitu zberateľa či zberateľky.

Ako výstižne pomenováva v sprievodnom videu k výstave Balberčáková, tieto videá sú emocionálne presýtené, pracujú s náladou, detailným pohľadom na telo, dotykom a krehkosťou. Autorka tak vytvára vizuálnu esej o zraniteľnosti v digitálnom svete, kde je všetko viditeľné, no zároveň povrchné. Obsah textov, ktoré vytvárajú dojem meditačných básní, hovorí o pocitoch odcudzenosti, osamelosti a frustrácie z našich kontrastných online/offline životov. Ešte v duchu výstavy Nesúťažím v umení, ale vyhrávam je dôležité poukázať na kolektívnu prácu za touto videoinštaláciou. Rovnako ako Urbanová odkazuje svojím úsmevným názvom výstavy, tak aj pri tomto konkrétnom projekte je citeľné, že spolupráca je gro súčasnej vizuálnej tvorby.

Naprieč autorským programom Nikoly Balberčákovej je citeľná práca s feministickou pozicionalitou, textovým vstupom a tematikou, ktorá reflektuje ako osobné prežité situácie, tak širšie diskurzy o autenticite. Ťažiskovým bodom je internetová kultúra, ktorá viac a viac vstupuje do všetkých aspektov prežívania. Balberčáková však vo svojej tvorbe nehľadá len únik pred týmito tlakmi, aktívne s nimi pracuje, odpovedá na ne, ba dokonca formuluje aj vyzdvihuje privlastnenie negatívnych tlakov, ktoré si osvojením premieta do roviny oslobodenia sa od nich.

Zo sveta odcudzenia a hostilnej architektúry sa premiestňujeme do sýtozelenej inštalácie Ľuboša Kotlára. Niekedy chodím rád do fitka s rozpustenými vlasmi pracuje s vizuálnym jazykom green screenu, čím vytvára pocit, že celý priestor je potenciálne nahraditeľný, editovateľný, manipulovateľný, inými slovami liminálny alebo prechodný. Tento pocit utvrdzuje vybavením miestnosti: šatňové prvky ako lavičky, železné skrinky, v ktorých sú schované sprchové hlavice, odkazujúc na tranzitné miestnosti sveta fitness kultúry, ktorá je dnes jedným z najviditeľnejších prejavov neoliberálneho dôrazu na sebazdokonaľovanie.

Kotlár však tento priestor nenaturalizuje; skôr ho problematizuje. Rozpustené vlasy v posilňovni sa stávajú drobným, ale silným gestom odporu voči rigidným pravidlám. Slovami autora z videa k výstave – cvičiť s rozpustenými vlasmi je trochu hlúposť. Teoreticky svoj projekt zakoreňuje v prácach Jacka Halberstama, ktorý prediskutováva koncept úspechu v rámci heteropatriarchálnej kapitalistickej spoločnosti. Kotlár tu vytvára súvis medzi cvičením „do zlyhania“, čiže do úplného unavenia svaloviny až k jej poškodeniu a kvír existenciou ako „zlyhaním“ žitia modelového života ideálneho pre systém. Diskurzy disciplíny, kontroly a normativity, kde sa formujú ideály maskulinity, produktivity a fyzickej dokonalosti, sa tak vnesením kvír perspektívy a „queer“ (v pôvodnom zmysle slova zvláštnej) estetiky narúšajú a otvára sa priestor pre alternatívne spôsoby bytia v tele a priestore.

Tvorba a autorský program Ľuboša Kotlára sa vyvíja od fotografie k expandovanej fotografickej inštalácii až po transformované priestory. Pozicionalita autora čerpá z kvír teórií a reprezentácií rómskej kultúry. Pre jeho prax bola vždy dôležitá spolupráca – je to práve zázemie kolektívu, ktoré mu dáva príležitosť získať financie a priestory pre svoje často až monumentálne projekty. Tak ako pri projekte pre Cenu Oskára Čepana, jeho environmenty vytvárajú, slovami Urbanovej, dočasné platformy pre sociálne interakcie. Zameriava sa nielen na jednotlivé multimediálne vstupy, ale aj na priestor ako taký, či už pri projekte last summer I have fallen in love madly, kde sa vypustený bazén stal miestom stretnutia, alebo v tomto projekte, kde cielene vynecháva interaktivitu a necháva dielo vypovedať cez celkový dojem z liminálneho priestoru.

V nasledujúcej miestnosti vystupujeme z nápadne digitalizovaných rozmedzí do expandovanej maľby. Projekt Ráchel Jutky Našľapuj opatrne, ale smelo pôsobí ako krehká krajina z plátna, textílií a pigmentov. Jej obrazy nie sú len plochami na stene, ale objektmi, ktoré visia aj na dverách, presahujú, dotýkajú sa podlahy a komunikujú s architektúrou. Avšak pozor, ani tu neunikneme digitálnemu veku. Obrazy Jutky síce abstraktne zachytávajú dojmy z krajiny, ich formát však už neuplatňuje klasický krajinársky prístup –  veľkoformátový päťmetrový obraz je totiž vertikálne členený. Možno sme vyscrollovali z videí bábik a looksmaxxing kultúry sveta fitness, no stále tomu scrollovaniu úplne neunikáme. Jutka v tomto štylizovaní totiž vidí naše fragmentované vnímanie. Kde-tu vzhliadneme drobné, až skryté kyanotypické vstupy vytvárajúce most medzi analógovou minulosťou fotografie a formátovou prítomnosťou sociálnych médií.

Uzemňujúcim elementom sú kusy nábytku – výsledky kolektívneho procesu, ktoré Jutka za pomoci architektky Martiny Hončárovej, Juraja Sabola a stolára Martina Kovaľa očisťuje od laku a pretvára do objektov oprostených od funkcie. Aj tu sa objavuje sústredenie na maliarsku prax – oživením dýh nefarebným lakom akoby ožíva drevokresba a drevo sa situuje späť do prírody. Jeden z nábytkov formálne odkazuje na tvar sedla, okolo ktorého nájdeme železné strmene, a tu tkvie aj názov inštalácie. Jutka nás vyzýva našľapovať smelo, ale opatrne, tak ako jazdec či jazdkyňa našľapujú do strmeňa a rovnako ako autorka našľapuje do svojho intuitívneho kreatívneho procesu, kde musí dôverovať, že výsledok sa dostaví, aj keď v momente začiatku nevie, akú bude mať podobu.

Intuitívny prístup je v centre autorského programu Ráchel Jutky. V jej tvorbe je práca s abstraktnou maľbou veľmi silná, avšak, autorka má podľa jej vlastných slov nutkanie dopĺňať ju o popisnejšie elementy. Aj v projekte pre Cenu Oskára Čepana kyanotypické a objektové vstupy fungovali ako popisné prvky, ktoré intenzívnejšie ilustrovali motív vnímania sveta z konského chrbta vo farebnej abstrakcii. Tak sa naprieč jej tvorbou dostávajú do abstraktných plátien drobné záchytné body, ktoré pre diváctvo môžu slúžiť ako šikovné úchyty vo fluidných pigmentových harmóniách. V duchu myšlienky výstavy Nesúťažím v umení, ale vyhrávam je aj pre Jutku dôležitá spolupráca, avšak v sprievodnom videu vypichuje jednu zo zásadných komplikácií práce v skupine – a tou je zložitejšie skoordinovanie očakávaní zúčastnených jednotlivkýň a jednotlivcov vo väčších kolektívoch. Aj preto Jutka v tvorbe preferuje spoluprácu v menších zoskupeniach.

Kurátorský rámec výstavy prepája tieto tri odlišné prístupy cez spoločné línie: pocity, emócie, telesné stavy, spolupráce a rozľahlosť, ktorá si privlastňuje celý výstavný priestor. Urbanová nekladie dôraz na veľké politické slogany, ale na jemné posuny v percepcii diváctva. Výstava tak pôsobí skôr ako jemný ekosystém, než ako asertívny manifest. Vizuálnym manifestom výstavy by mohlo byť dôkladne spracované video od Lukáša Sobotu a Lukáša Karabu so zvukovým sprievodom od Michala Doreho. Strih citlivo zapracováva citáty od Oskára Čepana a Kazimira Maleviča v prepojení s autorskými výpoveďami vystavujúcich. Video, ktoré nasvietilo videné a nevidené aspekty výstavy, bolo tak vizuálne slastnou bodkou za výstavou.

Cena Oskára Čepana, ktorá prosto nemenuje víťazov (ani porazených), ale vyzdvihuje prepracované autorské programy odpovedajúce na súčasnosť, je ďaleko efektívnejším menovateľom kvality. Návštevníctvo z výstavy, kde sa nesúťaží, ale vyhráva (napríklad účasť na kolaboratívnej prezentácii diel), tak neodchádza s pocitom, že „videlo víťazov a víťazky“, ale s množstvom otázok o tele, identite, technológiách, výkone, práci s materiálmi a v kolektíve v súčasnej vizuálnej tvorbe, ale i o každodennom živote ako takom.

---

Nikola Balberčáková, Ráchel Jutka, Ľuboš Kotlár / Nesúťažím v umení, ale vyhrávam / Cena Oskára Čepana 2025 / kurátorka: Miroslava Urbanová / Galéria Jána Koniarka v Trnave / 12. 12. 2025 – 1. 3. 2026

Foto: Michaela Prablesková