COČ 2025: Ráchel Jutka

Emócia má rovnocennú hodnotu ako koncept a forma

Tvoje umelecké smerovanie sa formovalo v rôznych prostrediach – od Škótska po Košice. Ako sa tvoj prístup k maľbe a k médiu vôbec menil počas štúdia? Bola abstraktná maľba od začiatku tvojím hlavným výrazovým prostriedkom alebo si si k nej našla cestu postupne?

Myslím si, že áno, že som ňou naozaj začala. Počas štúdia v Škótsku sme mali predmety rozdelené podľa médií – fotografia, kresba, maľba –, no zároveň aj tematické zadania, ktoré sme mohli spracovať akýmkoľvek spôsobom. Nebol tam tlak na figuráciu, čo mi umožnilo od začiatku experimentovať, nielen s maľbou, ale aj s textom a inými médiami. Každý názor bol vnímaný ako relevantný, a to ma veľmi formovalo. Od druhého ročníka sa postupne do popredia dostávala teória, viac písania, uvažovania nad tým, čo robíme, prečo to robíme. V praktickej sfére sme mali už len voľný predmet, kde sme si sami určovali, v akom médiu chceme pracovať. Ja som teda plynulo prešla do abstrakcie, kde som viac-menej experimentovala s médiami a držala sa témy, ktorú som mohla následne preložiť do maliarskeho jazyka.

V tvojej tvorbe sa objavujú fragmenty figurácie, nie priamo v maľbe, ale vo fotografických momentoch a odkazoch. Čím ťa láka tento posun od čistej abstrakcie?

Asi by som nepovedala, že ide o posun. Skôr ide o prirodzené vrstvenie. Mám nutkanie niekde vzadu v hlave abstrakciu dopĺňať o niečo popisnejšie. Pamätám si, že sa to začalo už počas bakalárskych štúdií, keď som používala v maľbách textové momenty, neskôr menej čitateľné asemické písmo. Možno je to môj vnútorný pocit, že samotná abstrakcia nie je vždy dostatočne výpovedná. Preto sa do nej dostávajú figuratívne či naratívne fragmenty ako drobné záchytné body, ktoré dokresľujú celkovú myšlienkovú líniu. Tie fragmenty sa tam pre mňa vyskytujú prirodzene, nerozmýšľam nad tým, že to už je figurácia. Baví ma spájať kyanotypiu (pozn. fotochemická modrotlač) s plátnom, dopĺňať ju maľbou a tak vrstviť médiá i významy. 

S touto technikou som začala pred svojou diplomovkou, v dielach zo série #VitaminSea, kde som využívala aj prítomnosť xeroxovej fólie ako priznaného fotografického „podkladu“ pre tlač. Je to trochu ako na sociálnych sieťach, pridávaš jednotlivé obrázky, fragmenty svojho sveta, ktoré pre teba majú určitý význam, no pre niekoho iného môžu znamenať niečo celkom iné. Takto vnímam aj svoje diela – ako sieť fragmentov, ktoré spoločne vytvárajú širší príbeh.

Skladáš si túto líniu dopredu alebo vzniká intuitívne v procese tvorby?

Určite intuitívne. Zároveň si niektoré veci rada vopred jasne definujem, stanovím si hranice, ktoré mi pomáhajú sústrediť sa, zvyšok nechám na intuícii, na flow. Tento proces je pre mňa kombináciou plánovania a otvorenosti voči nečakanému, zrazu prichádzajú impulzy a celé sa mi to postupne vyskladá. Neviem, čo bude výsledok, veľakrát je to taký objav. Nemám rada, keď sa hovorí, že všetko sú len happy accidents. Áno, náhoda je súčasťou procesu, ale rozhodnutia a obmedzenia robíme my sami, a tie dávajú výsledku tvar a zmysel.

Niekedy sa zas rada presuniem zo „sterilného“ ateliéru, do krajiny, kde dávam priestor viac experimentom. Vtedy vznikajú veci, o ktorých neviem, ako skončia, niekedy ich nechávam „dozrieť“ nejaký čas v ateliéri a vraciam sa k nim po čase. Napríklad počas rezidencie v Schafhof – Europäisches Kunstforum (DE, 2023) som mala príležitosť spolupracovať s lokálnym chovateľom a pastierom oviec a zistiť, čo sa stane, ak plátno presuniem na zamrznuté pasienky priamo pod stádo oviec. Výsledkom bola séria malieb a objektov Soft Boundaries and Hard Edges, vystavená neskôr aj v Slovenskom inštitúte v Prahe na kolektívnej výstave Soil Not Oil (2025).

Experimentuješ s rôznymi materiálmi, technikami, médiami, akoby si posúvala maľbu viac „do priestoru“. Je to nový smer alebo len dočasný experiment?

Maľba sa mi niekedy zdá až príliš plochá, stále nad tým v hlave špekulujem, ako ju dať do priestoru. Nejde o to, že by som chcela tvoriť 3D objekty, skôr hľadám spôsoby, ako obraz rozšíriť, preniesť ho zo zvislej roviny do vodorovnej alebo šikmej. Vďaka tomu sa stáva viac hmatateľným pre mňa aj pre diváctvo.

Spolupracuješ s architektkou Martinou Hončárovou, ale aj s dizajnérmi a dizajnérkami či umelcami a umelkyňami z iných oblastí. Ako vnímaš takéto spolupráce?

Spolupráca s Maťou vznikla prirodzene, z priateľstva. Nebrali sme naše úlohy striktne, skôr sme nechali naše svety, aby sa prepojili. Mám rada, keď môžem zdieľať nápady s ľuďmi, ktorí myslia vizuálne, aj keď pracujú v inom médiu. Naposledy mi pomáhala pripravovať výstavu Objekty v zrkadle môžu byť reálne bližšie ako sa zdajú v piešťanskej Galérii na treťom v ARTE, kde ma prepojila so stolárom, s ktorým sme následne vytvorili sériu objektov z recyklovaného dreva – nábytku zo 60. rokov.

Baví ma pracovať s niekým, zároveň asi by som úplne nechcela pracovať napríklad vo väčšom kolektíve. Teraz neviem vysvetliť prečo, je mi to trochu cudzie. Zároveň sa cítim komfortne, keď mám spriaznenú dušu, s ktorou viem reálne niečo tvoriť.

Aké umelecké referencie ťa ovplyvnili?

Už počas štúdia v Škótsku som mala pocit veľkej intelektuálnej slobody, veľmi mi imponovalo, že sme mohli veľa rozmýšľať pri tvorbe. Teória nebola direktívna, skôr podnetná. Nebolo nám dané, že musíme prečítať napríklad týchto sto kníh, ale dali nám päť odporúčaní, aby sme si prečítali, čo nás najviac zaujíma. A to na mňa malo vplyv, naučila som sa prepájať rozmýšľanie s fyzickou prácou v ateliéri. Neskôr, na magisterskom stupni v Košiciach, som mala výborné zázemie aj v teórii, aj v ateliéri. Boli to dva kratučké roky, ale boli super v tej rovnováhe.

Obidva moje zážitky boli veľmi vyvážené a vedela som naozaj rozoberať niečo, čo ma zaujíma – autorov a autorky, aj umelecké smery. Z teórie, ktorú som si do tvorby osvojila, by som spomenula francúzskeho filozofa Jeana Baudrillarda a jeho postmoderné idey o rýchlo „tečúcom“ svete alebo transestetike všetkého, ktoré mi nápadne pripomenuli masovosť obrazových sociálnych sietí a ich „superľúbivosť“, ktorú som neskôr spracovávala aj vo svojej diplomovej práci.

Fascinovala ma povojnová americká maľba – 50., 60. a 70. roky, neskorší abstraktní expresionisti, ale aj expandovaná maľba, napríklad Robert Rauschenberg, Sam Gilliam, Cy Twombly, Helen Frankenthaler, hlavne jej skoršia tvorba. Uvoľnenejší prístup „lyrickej“ abstrakcie, nie ten teoretický ako geometria, alebo nejaká tradícia, presná forma. Rada dávam priestor emóciám, ktoré sú na plátne rovnako validné ako to, čo sa opiera o niečo exaktné alebo o nejaký historický kánon v rámci tradície v maľbe. Zaujíma ma voľnejší, otvorený prístup k maľbe, kde má emócia rovnocennú hodnotu ako koncept alebo forma. Niečo medzi racionalitou a citom.

Tematicky sa často odvolávaš na vizualitu sociálnych sietí a fragmentárnosť digitálnej skúsenosti. Ako pracuješ s týmto fenoménom?

V centre mojej pozornosti je emócia – nie pateticky, ale skôr ako momentálny stav, ktorý sa spája s vizuálnym prostredím, v ktorom žijeme. Snažím sa, aby moje diela neboli príliš lyrické, ale zároveň aby nezostali chladné.

Vyrastali sme na Instagrame, Facebooku a iných sieťach. Tieto „obrazové“ platformy ovplyvnili spôsob, akým vnímame seba aj svet. Fascinuje ma všeobecne téma pnutia, self-image, zdieľanie, odkrývanie informácií o sebe, tá vrstva obrazov, ktorá sa na nás vizuálne neustále nabaľuje, jednoduchá emocionalita. Moja práca je snahou túto skúsenosť usporiadať, vytvoriť z nej vizuálnu mriežku, ktorá je zároveň osobná a dá sa zdieľať kolektívne. Baví ma sledovať online svet, resp. zrkadlenie toho nášho hmatateľného v tom digitálnom.

Niekedy je to zrkadlenie banálne, niekedy preestetizované a niekedy nám naspäť mení náš pohľad na realitu – krajinu, prírodu. V sérii malieb Visually Pleasing Strategies (2023) som na základe textov teoretika Leva Manovicha odkazovala na stratégie úspechu fotografií/obrázkov zdieľaných v online svete. Diela ako Flat lay alebo Parts of a body with landscape nesú názvy klišé stratégií alebo návodov, ktoré „zaručujú” úspechy príspevkov na sociálnych sieťach. Páči sa mi, ako sa teda organicky vyzerajúca maľba môže stať uvažovaním o digitálnom prostredí.

Ako reaguješ na interpretácie svojich diel?

Pri tvorbe nerozmýšľam nad tým, ako ju niekto bude vnímať, ale chcem vedieť, čo pri nej ľudia cítia. Počas komentovanej prehliadky v Arte v Piešťanoch na výstave Objekty v zrkadle môžu byť reálne bližšie, ako sa zdajú (2025) za mnou prišli návštevníci a rozprávali mi, aké emócie v nich diela vyvolali. Niekto sa ma opýtal, či som cítila radosť, keď som diela tvorila, a to ma zaujalo. Skrz dielo bola sprostredkovaná emócia radosti, a to ma fascinuje – že niekto číta emóciu, hlbšie vrstvy, nie tie popisné a figuratívne. Že emócia, ktorú sprostredkujem, môže mať pre iného úplne iný význam, ale stále je pravdivá. Oceňujem ochotu divákov zastaviť sa a kontemplovať.

Máš nejaký rituál či nejaký postup, niečo, čo dodržiavaš pri práci?

Rada by som povedala, že mám. Obdivujem ľudí, ktorí fungujú v jasných rituáloch, znie to tak idylicky, pretože to musí byť oslobodzujúce. Ja však pracujem trochu inak, potrebujem sa úplne ponoriť do procesu, odstrihnúť od rozptýlení, od denného hluku.

Často sa pristihnem, že namiesto práce strávim čas pri káve, prezeraním open callov, grantov, výziev, a do samotného „ateliérovania“ sa musím „dokopať“. Pre mňa je preto dôležitá sústredená práca, zavrieť dvere, pustiť si hudbu, ideálne dlhý playlist bez prerušení, a dostať sa do toho flow.

Nie som typ maliarky, ktorá si vopred robí podrobné skice alebo presné návrhy. Skôr potrebujem začať konať, fyzicky, intuitívne. Proces mi potom sám ukazuje, kam ísť ďalej. To neznamená, že by to bolo chaotické, skôr sa to skladá cez spätné selektovanie, cez vrstvenie. Každý obraz, ktorý vznikne, ma vedie k ďalšiemu. Je to proces neustáleho skúšania, hľadania momentu, keď všetko „klikne“. Vtedy viem, že to má zmysel.

Čo by si chcela, aby si ľudia odniesli z tvojich diel?

Asi by som chcela, aby to bol pre ľudí povznášajúci zážitok. Aby nemali pocit, že súčasné umenie je zväčša iba ťaživé, lebo úprimne, takého je dosť. Som na tieto veci asi trochu citlivá. 

Mám rada, keď vidím niečo fresh – v zmysle kvality, pokojne aj niečo tematicky ťažšie, náročnejšie na „strávenie“, čo však môže byť odprezentované inak. Celkovo mám rada, keď ťa umenie povznesie, a nie ubíja, keď nemáš ešte väčší pocit ťažoby, alebo keď z galérie odídeš jednoducho obohatený. Nemyslím tým „obrovské farebné obrazy s pozitívnou energiou“, ale hĺbavé veci, ktoré majú odkaz, dá sa nad nimi pookriať, vnútorne pobaviť. Ten odkaz je asi v tom – respektíve moja túžba je tá, aby ľudia z výstav neodchádzali „zbití”, že aj vážne veci sa dajú povedať s ľahkosťou.

---

Náhľadová fotografia: Lena Gallovičová; Foto: archív autorky

---

Ráchel Jutka (1996) je súčasná maliarka a výtvarníčka. Bakalárske štúdium ukončila v Škótsku (Moray School of Art; University of The Highlands and Islands, UK), magisterské štúdium zas v Ateliéri obrazu na košickej Fakulte umení (TUKE) pod vedením Ota Hudeca. V súčasnosti svoju tvorbu pravidelne vystavuje na Slovensku i v zahraničí, na spoločných či samostatných výstavách napr. vo Veľkej Británii, v Nemecku, v Čechách či Maďarsku (New Contemporaries 2023, Royal Scottish Academy, Edinburgh; Another Profile Pic, Šopa Gallery, Košice; Bold Red Line, VUNU, Bratislava; Your Water Our Water, Delphi Space, Freising & aqb Project Space, Budapešť; Soil Not Oil, Slovak Institute in Prague a iné).

https://racheljutka.com