COČ 2025: Ľuboš Kotlár

Existencia inakosti bez rámca konfliktu

Tvoja práca často nadobúda podobu site-specific alebo time-specific inštalácií, procesov a spoločných situácií. Do akej miery je pre teba dôležitejší samotné stretnutie diváctva a kolektívna skúsenosť oproti výslednému materiálnemu dielu?

V mnohom to závisí od konkrétneho projektu. Rozdiel nastáva napríklad už v samotnej motivácii, ktorá jednotlivé diela iniciuje. Väčšina mojich site/time-specific inštalácií a eventov nevznikla pod priamou záštitou nejakej inštitúcie, sú to teda projekty, ktoré iniciujem ja sám. Tieto projekty mi napriek produkčnej a finančnej náročnosti umožňujú pracovať viac slobodne a nezávisle, pričom ich začiatočným bodom je často práve výber konkrétnej lokality. Takto napríklad vznikla aj inštalácia/event last summer i have fallen in love madly, ktorú som realizoval minulý rok na jeseň vo vypustenom bazéne na Letnom kúpalisku Mičurín v Bratislave. Mojím pôvodným zámerom pritom bolo vytvoriť v priestore bazéna fyzickú inštaláciu, avšak postupne som si začal uvedomovať, že skutočným významom tohto projektu je fakt, že sa určitá komunita ľudí (diváctvo) stretne v bazéne, ktorý sa aktuálne nachádza v nepoužiteľnom resp. nenormatívnom stave, strávi tam spolu príjemný čas a dočasne mu tak navráti funkciu verejnej relaxácie a budovania sociálnych vzťahov (i keď mimo zaužívaných noriem, ktoré sú s priestorom bazéna spojené). V priestore bazéna samotného tak nakoniec boli inštalované iba nevyhnutné technické prostriedky, ako svetelná a zvuková technika, avšak žiadne fyzické diela ako také. Opačným príkladom sú potom inštalácie, ktoré boli komisiované konkrétnymi inštitúciami a podujatiami. Keďže v týchto prípadoch mi je ako autorovi daná vopred vytýčená lokalita, následne má aj celý myšlienkový proces ohľadom realizácie projektu iný priebeh. V týchto prípadoch sa v rámci možností snažím taktiež pracovať viac imateriálne a/alebo procesuálne. Dobrými príkladmi sú napríklad inštalácia sugar – tú sme v spolupráci s Robertom Gabrisom realizovali v roku 2022 pre Biennale Matter of Art –, ktorá postupom času degradovala, alebo aj inštalácia something’s wrong and i can feel it, ktorá prebehla minulý rok v Novej synagóge v Žiline a jej ústredným prvkom bol optický priemet oblohy nad budovou synagógy v reálnom čase, pričom výsledný obraz sa logicky v čase neustále menil mimo mojej autorskej kontroly. 

sugar, 2022, procesuálna inštalácia v spolupráci s Robertom Gabrisom, Foto: archív autora

Spolupráce sú pre teba zjavne dôležité, ako sa vyvíjali od čias štúdia?

V spoluprácach som začal tvoriť v podstate už od nástupu na vysokú školu, keď sme v rámci kolektívu dsk. spolupracovali s Jánom Skaličanom a Ivou Durkáčovou. Spočiatku išlo okrem priateľskej náklonnosti aj o praktické rozhodnutie: keďže v kolektíve bolo na začiatku kariéry jednoduchšie získať priestor, financie či rozdeliť celkový obnos potrebnej práce medzi niekoľkých ľudí, mohli sme tak myslieť a pracovať o niečo ambicióznejšie. V spoluprácach som však pravidelne pokračoval aj po ukončení štúdia – buď som ich inicioval, alebo som bol do nich prizvaný. V sérii inštalácií/eventov pod názvom nowlessness, ktoré som realizoval medzi rokmi 2018 – 2021, sa hranice medzi kurátorstvom, autorstvom, performerstvom a vlastne celkovo ľuďmi, ktorí sa na projekte podieľali, začali rozmazávať, až sme napokon  všetky mená uviedli v jednom riadku, pretože sa nedalo presne určiť, kto zastával akú úlohu. Tieto spolupráce boli pre mňa aj prostriedkom pre vstup do rôznych médií, keďže som síce často mal ideu, chýbali mi však skúsenosti potrebné na jej realizáciu. Znamenali aj istú formu rebélie, narušenie konceptu akademického majstrovského ateliéru a budovania individuálneho umeleckého ega, zároveň aj zdôraznenie nejakej formy komunikácie a vzájomnej súdržnosti.

nowlessness act ii: the waves, 2019, Foto: Ján Skaličan

V tvojich dielach je prítomné prepájanie rôznych médií, od inštalácie, performancie, videa, až po participatívne formáty. Čo ťa priviedlo k opusteniu „čistého“ média fotografie?

Bakalárske aj magisterské štúdium som ukončil na Katedre fotografie a nových médií na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave, kde dnes pôsobím aj ako pedagóg. Fotografia ma dlhodobo formovala, ale postupne som sa dostal do bodu, keď som chcel expandovať do priestoru. Prvá „inštalácia“ vznikla z fotografií, ktoré som vytlačil na nadrozmerné pláty nerezovej ocele, a pre ich umiestnenie do priestoru bolo nutné vytvoriť konštrukciu, čím sa z nich prirodzene stal trojdimenzionálny objekt. Počas zahraničných študijných pobytov som však absolvoval aj niekoľko predmetov, ktoré sa zameriavali práve na multimediálnu či kurátorskú prax. Vzhľadom na to, že nie som zrovna typ impulzívneho tvorcu, myslím si, že tento typ vzdelania sa u mňa prejavil až neskôr.

Môj vzťah k fotografii je aktuálne dosť komplikovaný, rád sa na ňu pozerám, ale menej rád ju vytváram. Napríklad som dlhodobo aktívny aj na poli komerčnej fotografie, pracoval som veľa v oblasti módnej/editoriálnej fotografie a vlastne až touto skúsenosťou som prišiel na to, že ma táto práca a prostredie vnútorne nenapĺňajú. Komerčnú fotografiu aktuálne učím na škole, aby som jej sám mohol robiť menej.

something’s wrong and i can feel it, 2024, Foto: archív autora

Vo svojej tvorbe sa systematicky venuješ queer témam a otázkam telesnosti či rómskej identity. Ako vnímaš priestor pre queer a menšinové umenie dnes, v kontexte súčasnej politickej situácie na Slovensku? Vidíš priestor pre väčšie angažovanie sa?

Nie, úprimne si nemyslím, že zrazu začnem robiť extrémne angažované politické umenie preto, že sa situácia zhoršuje. Samozrejme som sa nad tým zamyslel a dospel som k záveru, že sa na týchto ľudí a atmosféru tak hnevám, že principiálne odmietam nechať si od nich diktovať ešte aj to, čo budem robiť vo svojej tvorbe. Už takto nepriamo ma ovplyvňujú na každodennej báze dosť.

Pochopiteľne, spoločenská a politická situácia má vplyv na každého, teda aj na mňa a moje umenie. Nedokážem sa vymaniť z kontextu, v ktorom žijem a pôsobím. Ale moje projekty, hoci vychádzajú z queer a rómskej skúsenosti, telesnosti a identity, nie sú v ich čítaní priamočiare. Nie sú o heslách ani o explicitnom aktivizme. Ich jadro spočíva skôr vo vytváraní priestoru pre inú formu prítomnosti, v tom, že nenormatívne telo či hlas môže existovať v priestore bez potreby vysvetľovať alebo obhajovať sa.

Pre mňa je už toto samo osebe to angažované, aj keď nie v tradične aktivistickom zmysle. Neponúkam jednoznačné posolstvá a riešenia, ale vytváram situácie, ktoré umožňujú existenciu inakosti bez rámca konfliktu.

sugar, 2022, procesuálna inštalácia v spolupráci s Robertom Gabrisom, Foto: archív autora

Názvy tvojich projektov (last summer i have fallen in love madly, something’s wrong and i can feel it) sú výrazne osobné, takmer poetické. Je pre teba dôležité vychádzať z vlastnej skúsenosti a emócií?

Myslím si, že v istej miere každý umelec a každá umelkyňa pracuje s osobným naratívom, niekto viac, niekto menej. Mojím cieľom nie je priamočiaro sprostredkovať vlastnú skúsenosť. Tie názvy, ktoré pôsobia veľmi osobne, sú vlastne trochu zavádzajúce, a to je zámerné.

Myslím si, že keď názov znie ako osobné vyznanie, keď je v prvej osobe, ale zároveň vypovedá zovšeobecňujúcim spôsobom o emocionálnom stave, je pomerne jednoduché sa s ním stotožniť. Napríklad last summer i have fallen in love madly nehovorí doslovne o tom, či som sa ja minulé leto zamiloval alebo nie, ale je to koncept, ktorý veľa ľudí pozná, či už z vlastného života, z kinematografie, alebo z literatúry. Ten názov vytvára určité pozitívne očakávanie a asociáciu, a potom, keď prídeš na samotný event, namiesto letnej eufórie stojíš v októbri na prázdnom kúpalisku, ale predsa s langošom v ruke. Vzniká napätie medzi očakávaním a tým, čo je skutočne prežité, a aj toto napätie sa nakoniec stáva nositeľom významu. Zostáva absencia, neprítomnosť. Zároveň sú tie názvy dosť Lana del Rey coded.

Nejaké obdobie predtým som sa začal viac zaujímať o koncept emocionálneho prežívania ako antikapitalistickej stratégie. Fascinovalo ma, že nechať voľný priebeh emocionálnym gestám, ako „I feel“, „I like“, „I’m in love“, môže byť formou odporu voči systému, ktorý preferuje racionalitu, výkon a chlad. Tieto výpovede teda nesú silnú osobnú výpoveď, neznamená to však, že sú nutne autobiografické.

Z teoretického hľadiska ma ovplyvnil najmä Jack Halberstam. Jeho texty o queer čase a priestore, o queer existencii ako zlyhaní pre heteronormatívnu patriarchálnu kapitalistickú spoločnosť mi otvorili veľa otázok o tom, ako sa dá uvažovať o intímnom prežívaní mimo normatívnych rámcov. Mám rád aj bell hooks, konkrétne All About Love, ktorú som čítal práve pri príprave last summer i have fallen in love madly. Nie je to síce čisto queer teória, ale veľmi hlboko sa dotýka podobných tém.

last summer i have fallen in love madly, 2024, Foto: Leontína Berková

Čo by si chcel, aby si diváci a diváčky odniesli zo stretnutia s tvojou tvorbou?

Asi by som chcel, aby to bol nejaký druh zážitku, nie nevyhnutne intelektuálneho, ale aj fyzického či zmyslového. Aby sa diváctvo malo možnosť na chvíľu stať súčasťou situácie, ktorá ho vytrhne z každodennosti. Možno aby si uvedomili vlastné telo v priestore, vlastnú prítomnosť, taký moment sústredeného bytia a zároveň aj bytia s druhými.

Často sa ma ľudia pýtajú, či mi neprekáža, že niektorí diváci neprečítajú všetky významové roviny mojich projektov. Ale ja to vôbec takto nevnímam. Nikdy nebolo mojím cieľom podávať nejaké jednoznačné posolstvo alebo niečo vysvetľovať. Ak si niekto z výstavy odnesie len estetický zážitok, tak je to úplne v poriadku. Ak niekto prečíta jednu vrstvu, skvelé, ak dve alebo tri, ešte lepšie. Ale vo všeobecnosti nemám na diváctvo privysoké nároky či očakávania, nejde mi o to, aby so mnou nutne vo všetkom súzneli.

Paradoxne, pri mojej predchádzajúcej inštalácii v žilinskej synagóge (something’s wrong and i can feel it, 2024), ktorá pôsobila veľmi efemérne a „imateriálne“, za tým bolo obrovské množstvo materiálu, výpočtov, práce a ľudí. Niekedy sa ten „ľahký“ výsledok rodí z veľmi ťažkej cesty. Ale to ma baví, ten moment, keď diváctvo nevie, ako to vzniklo, a len na seba nechá dielo pôsobiť či sa priamo stáva jeho súčasťou. Za tým celým úsilím je proces, skúsenosť.

Pre mňa je dôležité vytvárať priestor pre zdieľaný zážitok, niečo, čo sa deje v prítomnom momente, medzi ľuďmi, a má potenciál spájať. A ak by som to mal povedať úplne úprimne, aj pre mňa je to spôsob, ako hľadať zmysel. V komerčnej fotografii vytváraš napokon vždy produkt, nie hodnotu. Umenie mi dáva aspoň možnosť pokúsiť sa o opak, vytvoriť niečo, čo možno nemá jednoznačný účel, ale dáva mi zmysel. Ale svojím umením sa nesnažím nikoho o ničom presvedčiť. 

something’s wrong and i can feel it, 2024, Foto: Richard Köhler

---

Náhľadová fotografia: Lena Gallovičová; Titulná fotografia: Leontína Berková

---

Ľuboš Kotlár (1991, Šaľa) je vizuálny umelec a fotograf pôsobiaci medzi Prahou a Bratislavou. Je absolventom Katedry fotografie a nových médií na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Absolvoval výmenné pobyty na Bezalel Academy of Arts and Design v Jeruzaleme a na Aalto School of Art Design and Architecture v Helsinkách, rezidenčné pobyty Residency Unlimited v New Yorku, Jaw Dikh v Poľsku, Artak350 na Islande, MeetFactory v Česku a Villa Romana v Taliansku. Medzi jeho posledné samostatné projekty patria last summer i have fallen in love madly na Letnom kúpalisku Mičurín v Bratislave (2024) alebo something’s wrong and i can feel it v Novej synagóge v Žiline (2024). Jeho práca bola prezentovaná v Prahe v rámci Biennale Matter of Art (2022) a v Skopje v rámci Manifesta 14 (2022).

https://luboskotlar.com/