Ďalšie miesto, ktoré sme stratili

Výstava Just Another Place dvou autorek – Terezy Severové a Daniely Baráčkové – byla v Centru pro současné umění FUTURA otevřena jen pár dní, příliš krátce na to, aby ji stihli navštívit všichni potenciální zájemci a zájemkyně. I proto se do galerie vydala Martina Poliačková, aby o ní sepsala recenzi, anebo spíše podala zprávu, přičemž si zároveň klade otázku po jejím smyslu, pokud výstavu s největší pravděpodobností nikdo neuvidí. „Táto recenzia môže byť akurát reliktom sveta, ktorý zanechávame za sebou, melancholickým ohliadnutím sa za samozrejmosťou prekarizovanej kultúrnej prevádzky,“ píše Poliačková.

Ďalšie miesto, ktoré sme stratili

Dnes je deň ako každý iný, všetky sa totiž stali zameniteľnými – čas, na ktorý sa skoro každý ponosoval, že ho „nemá dostatok“, sa zrazu premenil na nekonečne rozťahujúce sa vlákno. Svet sa scvrkol do rýchlo sa točiaceho víru, ktorý pohlcuje všetko naokolo. Dokonca akoby sa televíznym novinám nechcelo informovať nás ani o počasí, ich obsah sa dá proste zhrnúť memetickou hláškou „dobré ráno: KORONAVÍRUS“. Neubránim sa teda pocitu určitej nemiestnosti až trápnosti – aký ma zmysel písať recenzie výstav v dobe celosvetovej karantény? Má vôbec zmysel zamýšľať sa nad donedávna prístupnými výstavami, ktoré s najväčšou pravdepodobnosťou už nikto neuvidí? Táto recenzia môže byť akurát reliktom sveta, ktorý zanechávame za sebou, melancholickým ohliadnutím sa za samozrejmosťou prekarizovanej kultúrnej prevádzky. Snáď jediným mojím odpustkom môže byť pomyslenie na ľudí, ktorí ešte stihli uzrieť výstavu počas jej krátkeho trvania. Sama som sa totiž ešte pred radikálnym celoštátnym shutdownom vybrala v mentálnom naladení „hry o prežitie“ na výpravu do už uzatvorenej pražskej galérie FUTURA. Cieľom tejto cesty (ktorá sa stala kombináciou paranoje z cesty MHD a nervným šľapaním na Rekole) bola konkrétne výstava Terezy Severovej a Daniely Baráčkovej s názvom Just Another Place, ktorej vrátka mi láskavo pootvoril námedzný pracovník galérie.

Súbežne prebiehajúce výstavy v priestore galérie, Vera Icona s fotografiami lisovaných kvetín jeruzalémského umelca Dora Gueza a atmosféricky poňatá ambientná výstava hudobníka a umelca Ashleyho Holmesa, pôsobia ako vzájomne doplňujúci sa a nenásilný celok, ktorý umocňuje prechádzanie FUTUROU na rozjímavé rozvažovanie. Cieľ mojej výpravy – samotná výstava Just another Place, je len ďalším pokračovaním spolupráce oboch umelkýň, ktoré spolu (aj s kurátorkou Terezou Jindrovou) vystavovali aj v galérii Pragovka (2016) a Karlin Studios (2018). V nich sa snažili o špecifický druh rozprávania, ktoré sa odohráva na podloží filmového jazyka, dokumentárneho záznamu a práce s objektami či fotografiou. Obom sú spoločné konceptuálne ladené umelecké stratégie, i keď Tereza Severová sa viac ponára do analytickej práce s rozkladaním „média“ alebo jeho následné voľné dotváranie, zatiaľ čo Daniela Baráčková sa púšťa i do symbolických foriem, vzťahu k pamäti a dokáže ich spracovať hravým spôsobom.

Na výstave v galérii FUTURA z tejto zabehnutej koľajnice nijak zvlášť nevybočujú, hneď pri vstupe do úzkej a zatáčajúcej sa chodby ma pohltila zvuková inštalácia burácajúcej vody(?), na ktorú naväzuje laboratórne poňatá inštalácia meotarov premietajúcich model stromov, ktorých obrysy sa trieštia na nerovnom povrchu tehlovej steny budovy. Základom je ich bežne neviditeľná časť – korene alebo semená, pričom zásadným aspektom je formálna podobnosť rozvetvených a spletitých častí koreňa a koruny. Rozvíja ho malebne zasadené video do oblúkovej steny Terezy Severovej zachycujúce sadenie stromu naruby, s koreňmi do neba. Tento motív sa opakuje aj na ďalších dvoch videách (Strom, který prorostl nebe, 2020) v čiernobielej rozpixelovanej variante alebo ako takmer nehybný záznam pripomínajúci skôr fotografiu. Daniela Baráčková zas namiesto tohoto až archetypálneho symbolu, akým je strom, rozširuje výstavu o naratívnejšie kultúrne obrazy. Vo videu Flétna hrá mladý muž na flautu prasatám vo výbehu a do tohoto výjavu sa tmavou chodbou vinie príjemná melódia. Nedá sa nepomyslieť na klasický ikonografický motív z dejín umenia – Orfeus hrajúci na lýru, ktorú dostal od boha Apolóna. Mal na ňu hrať tak prekrásne, že dokázal pohnúť nielen zvieratami, ale aj stromami a kamením. Tento tradičný výjav odkazuje k schopnosti umenia zmierňovať protiklady (hudbe môžu vedľa seba načúvať lev i srna), ale i vo folklóre schopnosť podmaniť si prírodu. Avšak asi najsugestívnejším vkladom Baráčkovej je samostatná miestnosť so štyrmi projekciami s názvom Půda. Vo vzduchu voľne zavesené, až hypnotické videá v sépiovej farebnosti sa dajú rozkľúčkovať ako alegórie štyroch ročných období spracovaných prostredníctvom tradičných tém, ako je napríklad žatva alebo zimný odpočinok.

Všetky tieto náznakové figúry a kultúrne zakotvené obrazy násobia čítanie výstavy do mnohých vrstiev. Samotný sprievodný text kurátora Jena Kratochvila moc nepomáha v orientácii a ukotvení významu – reflektuje predovšetkým iniciačný vstup technológií do spoločnosti či osobnej skúsenosti, ako bol napríklad moderný typ písacieho stroja pre Nietzscheho a služba google maps snáď pre každého z nás. Tvrdí, že výstava nechce kriticky zhodnocovať antropocén, ale pre technológiami poznamenaného a urbanizovaného človeka má byť dotyk s prírodou skôr zvukom vzdialeného sna. Práve táto neukotvenosť motívov v čase a priestore či domnelá jednoduchosť symbolu má schopnosť prebúdzať myšlienky na „miesta blízke a vzdialené“. Tento nostalgický resentiment je len dumaním nad stratou kosmologickej celistvosti, ktorá patrí do predmoderného myslenia založeného na rytme či cyklickosti.

Pokiaľ výstava podľa Kratochvíla nemá za cieľ zhodnocovať antropocén, tak je vlastným protirečením, pretože sa mu nemôže nijakým spôsobom vyhnúť – je to práve iniciačný bod, kvôli ktorému pociťujeme odcudzenie od prírody alebo jej stratu. Podobne ako sa nám dnes vzďaľuje skúsenosť zaužívaných ročných období a pocit krízy sa umocňuje neustálym predlžovaním, tak sa spojenie človeka s prírodou dá považovať za pozostatok minulosti.

Dôraz na reverzibilitu koreňov a koruny stromov môže spiklenecky evokovať hermetické heslo „to, čo je dole, je ako to, čo je hore“ – prepojenie individuality a vesmíru, ale zároveň môže byť i uvedomením si totálneho previazania jednotlivých vecí. Filozof Timothy Morton túto vzájomnú prepojenosť nazýva pletivom, ktoré je masívne rozložité a nikdy v ňom nič neexistuje samo o sebe. Korene a ich spletitosť sú adekvátnym obrazom súčasnosti, poukazujú na komplexitu globálnej prepojenosti, ktorá drasticky poodhalila svoju pravú tvár v súčasnej pandémii.

Výstava Terezy Severovej a Daniely Baráčkovej však zostáva len v rovine náznakovosti, asociatívneho premýšľania či nostalgického snenia. Rigidnejší prístup pomyselného návštevníka či návštevníčky by mohol ľahko upadnúť do skúmania hry s rozlievaním mediálnych prostriedkov (meotary, video, práca so zvukom, fotografia vo videu či plexisklové dosky ako „filmové okná“). Ak sa však človek oprostí od tohoto prežitého fetišu, tak je veľmi jednoduché ocitnúť sa v tmavej chodbe galérie v poetickom a podmanivom naladení.

Daniela Baráčková, Tereza Severová / Jen další místo / kurátor: Jen Kratochvil / Centrum pro současné umění FUTURA / Praha / 26. 2 – 19. 4. 2020

Foto: Tomáš Souček, © FUTURA. Celý fotoreport výstavy naleznete zde.