Potácanie na prahu krízy

Intenzivní zájem studentů a studentek Katedry volného umění na UMPRUM o témata spojená s klimatickou krizí se obtiskl také do podoby projektu připraveného pro galerii Fotopub v Lublani. V prostoru bývalé benzinky proběhla výstava a také performance zabývající se pozměněným vztahem k materialitě a volbou, kdy je třeba umělecké představy materializovat a kdy dematerializovat. Martina Poliačková ve své recenzi přibližuje jednotlivé přístupy studentů a studentek a také samotný koncept kurátorek Aleksandry Vajd a Edith Jeřábkové, kterým je cvičení na „adaptaci na budoucnost“.

Potácanie na prahu krízy

Slovinsko s Českom spája nemálo historických zväzkov (a tým nemyslím len notoricky známu postavu architekta Jožeho Plečnika), ktoré boli nedávno oživené v podobe niekoľkých kultúrnych udalostí, akými sú Vítom Havránkom kurátorované Trienálne súčasného umenia v Moderní galerii v Ľubľani alebo rozsiahla spolupráca Katedry voľného umenia UMPRUM so slovinským magazínom Šum.

Vít Havránek sa rozhodol pripraviť veľmi podnetný kurátorský koncept výstavy nazvaný Dead and Alive, v ktorej chcel nalomiť zažité lineárne vnímanie vývoja umenia ako kauzality. Tá je utváraná neustálým hromadením novosti, ktorú majú prinášať po sebe idúce generácie umelcov a umelkýň. Havránek sa pokúsil o iný prístup v snahe o otvorenie divákovej i diváčkinej senzuality tak, že rozšíri intelektuálnu výbavu prostredníctvom vedy, akou je napríklad kvantová fyzika, ktorá otvára kompletne odlišné vnímaniu času a estetických foriem k zvýšenej intenzite vzájemných prepojeností. Táto otvorenosť je zdôraznená medzigeneračným dialógom vo forme vyvesených dopisov, ktoré zároveň zdôrazňujú materiálne predpoklady vzniku umeleckého diela. Ide o veľmi ambiciózne intelektuálne gesto, ktoré však vo fyzickom galerijním priestore strieda nutkavý pocit suchopádnosti, až akejsi podivnej zakuklenosti. Postačí intelektuálne nabušený kurátorský koncept, pokiaľ zakúšame neschopnosť naladiť sa na samotné umelecké diela?

Oveľa viac živúcim ľublanským hotspotom sa pre mňa stala zasunutá bývalá benzínka, navrhnutá v roku 1968 architektom Milanom Miheličom, ktorá je dnes priestorom galérie Fotopub Project Space. Po predošlej výstave Jakuba Jansy sa so surovým priestorom rozhodli popasovať kurátorky Edith Jeřábková a Alexandra Vajd tak, že sa na pomyselných troskách ropného priemyslu rozhodli vytvoriť akési cvičenie na „adaptáciu na budúcnosť“. Samotná voľba názvu už predpokladá prítomnosť enviromentálneho krízového stavu, i keď sa nám môže zdať jeho pojem hocijako vágny. Zatváranie očí pred realitou je len stavom paralýzy, či neochotou čeliť nevyhnutnosti komplexnej spoločenskej a filozofickej transformácie. Kurátorky vidia možnosť v prekonaní tohoto strachu prostredníctvom umeleckej imaginácie. Antropocén a technologická revolúcia premenili naše chápanie materiality, ktoré je určitou výzvou i pre etiku umeleckej produkcie a prevádzky, k neustálemu prehodnocovaniu formálnych rozhodnutí – k voľbe kedy materializovať a kedy dematerializovať, kedy upcyclovať a kedy hybridizovať. Kurátorky však zdôrazňujú aj ambivalenciu adaptácie o jej protiklad – neposlušnosť, ktoré musia byť strategicky používané, o to kedy byť radikálny a kedy sa adaptovať.

Vo výstave v tomto ohľade nejde ani tak o estetizáciu či konceptualizáciu klimatickej krízy, ktorá je umeleckej prevádzke vytýkaná čoby forma kultúrneho greenwashingu, ale objavujú sa v nej prelínajúce sa koncepty, ktoré s ňou súvisia a sú vedené formou zhlukov či vlákien. Objavuje sa tu predstava novej korporeality a jej habitatu u Olbrama Pavlíčka alebo Kláry Čermákovej, environmentálneho žialu a nádeje u Lindy Haureovej alebo Denisy Langrovej, či rozne prístupy k hybridizácii a upcyklácii materiálov jako u Davida Střelečka a Annie-Marie Berdychovej. Doležitým aspektom sa stal týždenný sled performatívnych udalostí, ako napríklad varenie polievky a neskor smoothies v podaní dvojice Stony Tellers čoby korporátne vitalistického sposobu stravovania alebo nočný ponor do tiesnivej hudobnej nádrže dvojice ((Scary Pool)), ktorá prevrátila emócie prítomné na výstave do intenzívneho vytrženia v temných harsh kopákoch a mumble echu odrážajúceho od stien zasutého afterparty klubu Bozidar.

Pod projekciou zachycujúcej putujúcu krevetovú bytosť v podaní Filipa Kopeckého ponúkol počas vernisáže hlbší ponor do súčasného popu slovinský teoretik a kritik Domen Ograjenšek. Ten v perfomatívnej prednáške „No, I don´t Cry on the Outside Anymore“ rozpitvával tlmený, trasľavý, či opilecký zvuk objavujúci sa často pred začiatkom popových trackov. V nej popisuje, ako nám tento náladový vstup dáva náhľad do tlmenej, nepočuteľnej existencie nášho mikriobálneho ja, ktoré je estetickou rezonanciou nášho animálneho základu. Je to pudová nutkavosť, ktorá nás núti k „binge“ pozeraní seriálov na Netflixu alebo kompulzívenj potrebe posieľania „nudes“ facebookovým priateľom. Prednáška, ktorá bola veľmi zábavným pnutím medzi špekulatívnym filozofovaním a až blogovým preklikávaním, može práve pôsobiť ako dokonalý teaser na jeho obsiahlejší text v magazínu Šum, ktorý vyšiel v spolupráci s UMPRUM a má byť sprievodným katalógom výstavy.

Už dvanáste číslo časopisu Šum s titulom Threshold Ecologies potvrdzuje svoju kvalitnú značku, a ponúka reprezentatívnu nadstavbu k uvažovaniu o výzvach technologického vývoja a filozofie na prahu planetárneho enviromentálneho kolapsu. Šum zahrňuje hutné štúdie, ako je exkurz Lukáša Likavčana k prehodnoteniu pojmu autonómie po kantovskom rozkolu seba-určujúceho ľudského subjektu a vonkajšiej nutnosti (prírody) až po dystopické špekulatívne výpravy kolektívu N1X do budúcnosti ovládanej strojmi. Samotný Ograjenšek vo svojom texte You Make it Hard to Have a Good Time zato vracia pozornosť presne k tomu, čo určite zakúša každý z nás a hlavne čo nás podľa jeho slov „dostáva do problémov“ (podobne ako mňa pri písaní tohoto článku), a to uprednostňovanie kompulzívneho „scrollovania“ či neustáleho „shitpostingu“ ako únik pred skutočným postavením sa čelom k problémom a povinnostiam. Stojí za tým tzv. „jašteričí mozog“, fylogeneticky veľmi primitívna časť mozgu, ktorá je miestom emócií, závislostí a nálad. Orgajenšek chce prinavrátiť pozornosť k forme materializmu, ktorý v podobe biologického determinizmu (hlavne rasového a sexuálneho) stratil vďaka teóriam sociálneho konštruktivizmu reputáciu a presvedčil nás neveriť afektívnej stránke našeho ja. To však neznamená, že sme schopní eliminovať tieto stopy jašteričieho (afektívneho) mozgu, ktorý sa prepisuje vo veľkej miere v povahe súčasného kapitalizmu. Toto materialistické vnímanie samého seba je podstatne previazané s ekonomickým, industriálnym a environmentálnym systémom, od ktorého sa nemožno dištancovať (príroda ako afekt alebo prostredie) a snaha o boj s naším afektívnym ja končí nevyhnutne prehrou. Podobne ako mikroplasty prenikajú do našich tiel a odhaľujú ju skor ako expanzívnu membránu než uzavretú entitu, tak podobne nejde oddeliť sociálny priestor a prírodné fenomény, pretože sú prepojené v interakčnej ontológii.

Planetárna ekologická kríza prináša moment prepletenej temporality a novej formy spoločenskosti, ktorá zahŕňa i novú trans-korporálnu etiku, ktorá bude schopná simultánne navigovať materiálne, kultúrne a ekonomické systémy. Hovorí o prídavnom či paralelnom procese etického vyjednávania, ktorý počíta s rozšírením toho, čo možno považovať za politický subjekt (napríklad znečisťovatelia, ale aj črevná mikroflóra). Jašteričí mozog okrem nenávidených a hlúpych zvykov prináša aj možnosť narúšať kapitalistický režim práce alebo aj samotné vnímanie priestoru (niekdy sa naša izba može javiť ako celý svet, inokedy je pre nás svet malou izbou). Táto časť mozgu nám umožňuje myslieť v akýchsi topologických potrubiach, potrebných k uchopení komplexity planetárnych zmien. Základom je pochopenie pojmov, akým je napríklad mnohosť, teda procesu neustálej výmeny a vyjednávania s ostatnými entitami, ktoré ich obklopujú a prenikajú do nich.

Samotný výstavný priestor benzínky čoby extenzia jašteričieho ja može ustavovať podmienky vyrovnávania sa s topologickými záhybmi a umožňuje hru telesnej investície na mieste, kde uniká symbolická artikulácia. Možno je trošku škoda, že kurátorky v projektu vsadili zbytočne na kvantitu a viac neponechali priestor a vyznenie určitým zhlukom a záhybom. I keď sa jedná o tzv. „školskú výstavu“, Adapation to the Future može byť príkladom vzájomnej kultúrnej výmeny a dialógu, ktorý je nevyhnutným predpokladom v dobe krízového stavu. Stači len dúfať, aby sa ekologicky motivované projekty nestali len suplementom grantových žiadostí, ale prispeli k skutočne priamym politickým postojom.

Anna-Marie Berdychová, Klára Čermáková, Viktor Dedek, Lenka Glisníková, Linda Hauerová, Filip Kopecký, Denisa Langrová, Vojtěch Novák, Olbram Pavlíček, Stony Tellers, David Střeleček, Adam Vít / projekt Katedry volného umění UMPRUM / kurátorky: Aleksandra Vajd a Edith Jeřábková / Galerie Fotopub, ŠUM Journal, Tivoli Park, Osmo/za, klub Božidar, Švicarija / Lublaň / 5. 11. – 1. 12. 2019

Foto: Lenka Glisníková. Fotoreport naleznete zde.