Hviezdička, lomka alebo úplne inak? 

Jazyk má v sebe schopnosť oslobodiť alebo zraniť, vylúčiť alebo spojiť. Slúži ako prostredie na prelomenie ticha a vyjadrenie spolupatričnosti, no zároveň môže byť nástrojom na šírenie strachu a dezinformácií. To, akým jazykom feminizmus komunikuje dnes, sa stalo témou festivalu ArtWife, o ktorom píše Barbora Komarová.

Hviezdička, lomka alebo úplne inak? 

Feministický a rodovo orientovaný festival ArtWife sa tento rok uskutočnil v Liptovskom Mikuláši už po šiestykrát. Po predošlých témach ako telá, vlastná izba (podľa eseje od Virginie Woolf), práca a sesterstvo sa tento rok zameral na problematiku jazyka. Jeho spisovné i nespisovné formy, sila tvoriť či ublížiť sa stali rámcom nielen pre prednášky a diskusie, ale vo voľnejšom poňatí aj pre výtvarnú a performatívnu časť tohtoročného programu. 

Osobne si myslím, že feministický festival si v súčasnej situácii na Slovensku asi nemohol zvoliť lepšiu tému. V predvolebnom období sa do verejného priestoru znova dostávajú rôzne slová, ktoré našu krajinu rozdeľujú na progresívnu“ alebo liberálnu“ časť a na druhej strane na tradičnú“ či konzervatívnu“. Nielen komentáre na sociálnych sieťach, ale aj prejavy niektorých politických strán sa plnia výrazmi, ktoré urážajú, hoci pred pár rokmi ešte nič hanlivé neznamenali. Aj preto si myslím, že síce znova len v rámci úzkej skupiny ľudí, bubliny“, ktorá to už možno dávno ovláda, je dôležité sa spoločne rozprávať a ukazovať, akú silu – negatívnu, no tiež pozitívnu – má v spoločnosti jazyk vo všetkých svojich podobách.

Ako zraňujúco vie jazyk vplývať na nás a naše okolie, zažívame v poslednom čase asi každý deň. Ja si ale z tohtoročného festivalu ArtWife skôr odnášam jeho emancipačný potenciál – otvorené možnosti na vyjadrenie identity pre rôznych ľudí, priestor pre rozličné nárečia a akceptáciu chýb i (cudzorodých) vplyvov. Zároveň sa vynorili otázky, ktoré mi v minulosti ani nenapadlo si položiť – čo je to vlastne ten spisovný jazyk a kto rozhodol o tom, čo je správne a čo nie? Ako inak, veď práve feminizmus zvykne spochybňovať zaužívané systémy, pýtať sa na ich pôvod a dekonštruovať to, čo považujeme za nemenné, prirodzené, jednoducho dané. Teraz už viem, že jazyk je živá, stále sa meniaca hmota, úzko prepojená s našou každodennosťou. Dá sa tvarovať a prispôsobovať. Ak nám na označenie veci alebo konkrétneho javu chýba výraz, môžeme si ho vytvoriť – ako sme si to mohli napríklad vyskúšať na workshope feministického magazínu Druhá : směna. Ak je naopak niektoré slovo zraňujúce alebo si ho niekto ukradol“ na presadzovanie svojej agendy, dá sa znova získať späť a použiť v spätnom útoku. Takým slovom je napríklad crip/kripel“, ktoré sa najprv používalo ako hanlivé označenie pre ľudí s fyzickým alebo iným znevýhodnením, no v 60. rokoch si ho prisvojilo hnutie bojujúce za práva zdravotne znevýhodnených (disability rights movement). Alebo u nás už rozšírený výraz queer/kvír“ bol v minulosti nadávkou pre ľudí vymykajúcim sa očakávaniam väčšinovej, heteronormatívnej spoločnosti. 

Slovenčina je vo svojej podstate silno rodovo-zafarbený jazyk, kde aj podstatné mená či vyčasované slovesá majú určený konkrétny rod a niekedy sa nám zdá naozaj ťažké sa mu vyhnúť. Túto tému preto neobišiel ani program festivalu. Na diskusii Od inkvizície k inklúzii či v rámci workshopu s členkami organizácie Nesehnutí odzneli rôzne názory na používanie lomky a hviezdičky či ďalšie možnosti ako „obísť“ rodovo zafarbené slová. Za inkluzívny znak sa pri písaní považuje hviezdička, ktorá v sebe obsahuje referenciu na rôzne identity, na rozdiel od lomky alebo spojky „a, ktoré podporujú binaritu tým, že ponúkajú len dve (rodové) možnosti. Ďalšími spôsobmi sú napríklad koncovka -x pridaná ku koreňu slova, prepisovanie slov do rodovo-nezafarbených foriem či za pomoci prípony -stvo. Zároveň sa diskutovalo o nových alebo pozmenených gramatických rodoch pre nebinárnych ľudí ako bezrod alebo stredný rod, ktorým sa napríklad oslovuje aj autorstvo Nebinárnej príručky Victory Vargic.

V rozhovore pre ASPEKTin o aktuálnom ročníku riaditeľka festivalu Jana Mikuš Hanzelová spomína dôraz na multižánrovosť, medziodborovosť a prepájanie akademického sveta, umenia a aktivizmu pri zostavovaní programu. Hlavná téma tohtoročného ArtWife-u tak bola reflektovaná v teoretickej, debatnej i umeleckej časti, no nie násilne či prvoplánovo. Mohli sme si vypočuť príspevky popularizačného charakteru, pre tie*tých, ktoré*í sa s feminizmom a témou jazyka ešte len zoznamujú, ale aj odbornejšie diskusie i prednášky uchopené viac performatívne. Niektoré vstupy pôsobili trochu improvizačne, akoby bol ich priebeh vymýšľaný priamo na mieste, niekedy to však otvorilo priestor pre bohatšiu diskusiu a početné otázky z publika. V programe ďalej nechýbali ani futbalový zápas v galerijnej záhrade, workshop o sebaobrane, feministický kvíz a napokon aj výlet do Važca, kde na návštevníčky*ov čakala spoločná večera, divadlo i koncert. Priestor na oslavu 30. výročia svojho založenia dostala feministická organizácia Aspekt. Prečítalo sa tu niekoľko úryvkov z prvých čísel ich časopisu či z webzinu ASPEKTin, ako aj z kníh vydaných v ich vydavateľstve. Odborné i prozaické texty boli zamerané na témy aktuálne počas niekoľkoročného trvania organizácie, napríklad na postavenie žien v spoločnosti a súkromnej sfére, rodovú identitu či na absurditu vypočúvania a spochybňovania sexuálnych útokov. 

Medzinárodný program venovaný výtvarnému a performatívnemu umeniu sa venoval centrálnej téme jazyka naozaj zoširoka. Hneď na úvod festivalu si návštevníctvo mohlo skúsiť priamo na mieste performovať v rámci interaktívnej inštalácie Cvičenie s monografiami od Marianny Mlynarčíkovej a Nóry Ružičkovej. Veľké publikácie venované známym (mužským) menám slovenského umenia tu slúžili ako rekvizity – pomôcky pre cviky zadané umelkyňami. V pozadí sa premietala videoperformancia Falomonografická veža, kde dve protagonistky, herečky z Divadla z pasáže, taktiež využívali objemné monografie len ako pomôcky na cvičenie či materiál na stavanie vysokej veže. Téma jazyka sa tu zhmotnila skôr v objekte knihy – konkrétne v ťažkých“ slovách o mužoch umelcoch. Pozorujúc niektorých odvážlivcov*kyne, ktorí*é sa rovno pustili do performovania/cvičenia s obrovitánskymi knihami, som sa nemohla ubrániť asociovaniu s dejinami (umenia) – keď sa snažíme vysporiadať s historickým nákladom, ktorý nás však často skôr obmedzuje, zaťažuje, padá na hlavu“.

Na to, aký môže byť virtuálny priestor nebezpečný, nielen čo sa jazyka týka, sa zamerala poľská divadelná režisérka a novinárka Magda Szpecht vo svojej performatívnej prednáške Cyber Elf. Po vypuknutí vojny na Ukrajine sa stala tzv. kybernetickou elfkou a zapojila sa do online boja proti ruskej kybernetickej vojne. Odhaľuje nepravdivé informácie, zdieľa a šíri tie pravdivé, bojuje proti trollom. Ani nemusím zdôrazňovať, aká je táto téma aktuálna aj na Slovensku, kde v poslednej dobe môžeme pozorovať dopady ruského trollingu a šírenia propagandy vo virtuálnom priestore. Deje sa to práve cez slová – nenávistné a nepravdivé, ktoré si osvojujeme často aj my, bez kritického zhodnotenia ich pôvodu. Je však škoda, že odrážanie ruského masívneho trollingu sa deje len ako online aktivizmus, prostredníctvom podobných kybernetických elfov*iek.

Z programu performancií by som ešte spomenula napríklad intenzívny tanečný manifest“ od autorky Francescy Foscarini s názvom PUNK. Kill me please. Dve performerky za pomoci minimálneho množstva rekvizít a za sprievodu známych punkových skladieb sa na javisku neustále menili – v prvom momente boli slušné, umiernené, následne protestovali, kričali. V jednej scéne sa samé alebo navzájom neustále zväzovali, zakrývali dekami, obmedzovali svoj voľný pohyb, v ďalšej sa zas uvoľňovali zo zovretia (vzťahov, tradícií, očakávaní?) a behali, zabávali sa. Niekedy až doslovné performovanie emancipačných túžob sa striedalo so spontánnou zábavou a radosťou z uvoľnených tiel, rebelujúcich proti všetkému zaužívanému – takému, ako by to malo byť. Táto tanečná performancia publikum zasiahla, a to aj doslovne fyzicky, keď na záver medzi a do nás z pódia leteli zvyšky lepiacej pásky použitej počas vystúpenia.

V poslednom čase som si veľmi obľúbila menšie, nie primárne hudobné festivaly organizované v rozličných mestách na Slovensku. Na pár dní tam totiž vzniká dočasná, náhodná komunita, ktorá spolu zdieľa väčšinu programu, keďže málokedy sa deje viacero podujatí naraz. Spoločne sa presúva na výlety a špeciálne miesta, spoločne rieši zadania na workshopoch a následne sa večer zabáva na koncertoch. Aj preto oceňujem, že sa rodovo zameraný festival nekoná v Bratislave či Košiciach, kde by možno získal väčšie obecenstvo. Zdá sa, že feministickému festivalu ArtWife sa darí pritiahnuť do Liptovského Mikuláša okrem toho lokálneho aj početné publikum z iných častí Slovenska, a dokonca aj z Čiech. Niekedy ma skrátka fascinuje, čo všetko vedia tieto malé tímy zorganizovať v menších mestách, ale zato s poriadnym (medzinárodným) programom.


Festival ArtWife 2023 / Diera do sveta / Liptovský Mikuláš / 9. 8. – 12. 8. 2023

Foto: Ján Humaj

Barbora Komarová | Barbora Komarová (*1990) je kurátorka a kritička, venuje sa súčasnému vizuálnemu umeniu. Bakalársky titul z dejín umenia získala na UK v Bratislave, magisterský na Université Rennes 2 vo Francúzsku, kde sa špecializovala na kurátorstvo a teóriu súčasného umenia. V roku 2016 vyhrala Štipendium Radislava Matuštíka udeľované Galériou mesta Bratislavy mladým kurátorom. Pôsobila v Gandy gallery, ABC, tranzit.sk a v GMB. Pravidelne publikuje na artalk.cz. Momentálne pôsobí na VŠVU v Bratislave ako PR manažérka a zároveň ako doktorandka na katedre teórie a dejín umenia.