Hudec a Pribišová: Stromom treba dať aspoň symbolickú krajinu, kam sa môžu doplaviť

Lýdia, bola si oslovená kurátorovať slovenskú reprezentáciu v Benátkach a v pomerne krátkom čase si mala navrhnúť konkrétneho umelca alebo umelkyňu. Ako to vtedy prebiehalo a prečo si si vybrala Ota Hudeca? 

Lýdia Pribišová: Ak si dobre pamätám, tak ma oslovili na konci októbra a mala som víkend na rozmyslenie. Hneď na prvom (a jedinom) stretnutí mi bývalá riaditeľka SNG Alexandra Kusá povedala, že projekt by mal byť realizovaný v exteriéri. Spočiatku bola možnosť realizovať niečo na vnútorných stenách pavilónu, ale vyzeralo to komplikovane a v českej expozícii by to zrejme celkom zaniklo, nad touto možnosťou som teda ani neuvažovala.

Tak mi hneď napadol Oto. Sledujem ho už dlhodobo, zaoberáme sa podobnými témami. Okamžite sa mi pred očami vynoril múr, čo maľoval pre veľvyslanectvo v Berlíne, takže som si slovenskú prezentáciu vedela predstaviť ako maľbu na fasáde. Povedali sme si, že to skúsime, ale ešte stále sme nepoznali podmienky a ako to celé bude fungovať. Takisto sme už vtedy tušili, že Alexandra Kusá môže byť odvolaná, tak sme zvažovali, či do toho ísť.

Na jednej strane si spolupracovala so Slovenskou národnou galériou (SNG) na príprave bienále, na druhej strane si bola prepustená z Kunsthalle Bratislava (KHB), ktorá prešla pod SNG. Ako si vnímala túto svoju dvojpozíciu?

LP: Po celý čas, ako prebiehal proces delimitácie, som verila, že k nemu napokon nedôjde alebo sa stane niečo, čo tomu zabráni. Bolo to nepríjemné, ale to si vie asi každý predstaviť. V rovnakom čase, ako finišovali práce na bienále, som prišla (spolu s takmer celým tímom, až na pár externých spolupracovníkov) o prácu v Kunsthalle, keďže vedenie SNG zamestnanectvo Kunsthalle nechcelo prebrať. Bola to veľmi ťažká situácia.

Objektívne si myslím, že spolupráca so SNG, najmä osobitne vďaka Eve S. Kotlárikovej a Gabriele Kisovej, ako aj tímu vývojárov web stránky, bola dobrá, snažili sa nám vyjsť v rámci možností maximálne v ústrety. 

OH: Samozrejme aj ja som vnímal Lýdiinu situáciu a, samozrejme, nielen tú jej. Celý krok, ktorý sa udial ohľadne KHB, vnímam kriticky. A zároveň nechcem a ani nemôžem nič kritické povedať na spoluprácu so SNG v rámci tohto projektu. 

Ako sa do príprav premietla situácia v kultúre aj vo vzťahu k ministerke kultúry?

LP: Všetci ministri a ministerky kultúry každej zúčastnenej krajiny museli osobne do istého deadlinu požiadať, aby sa ich krajiny mohli na bienále zúčastniť. Za nás to už mala byť Martina Šimkovičová, ktorá to nie a nie urobiť. V novembri sme išli sme do Benátok na obhliadku. Až zo stretnutia s vedúcimi nadácie bienále sme vyrozumeli, že Šimkovičová to podpísala, že do toho asi chce ísť, ale stále to bolo neisté. V januári, keď sme začali robiť katalóg, texty boli napísané a odovzdané, SNG stále nemala peniaze. Nakoniec ich potom dostala a rozbehlo sa to hladšie. 

OH: Čakali sme dlho na peniaze z ministerstva, potrebovali sme už platiť materiál, subdodávateľov a podobne, takže to bolo pomerne rizikové. Preto sme aj posúvali realizáciu. Napríklad na loďke som chcel robiť už od decembra, ale čakali sme, kým budeme mať potvrdené, že peniaze prídu. Bolo to veľmi natesno – mesiac predtým, keď loďka mala odísť do Benátok, sme na nej začínali robiť. 

Projekty prezentované v národných pavilónoch majú zvyčajne aj rok či dva na prípravu a realizáciu. Vy ste na to mali len pár mesiacov. Ako sa vám podarilo tento projekt v takom krátkom čase dokončiť?

OH: Aj preto sme dosť vážne zvažovali, či do toho vôbec ísť, keďže je to neštandardná situácia, a to nielen pre krátkosť času. Je tu aj otázka, či mala prebehnúť nejaká forma open callu, keďže nie je typické, že je oslovený len jeden umelec. Boli sme však postavení pred rozhodnutie, že to buď vezmeme, alebo Slovensko na bienále nebude vôbec. Obaja sme si teda ujasnili, že keďže je čas taký krátky, nedá sa prísť s úplne novým projektom. Niečo, čo som mal už rozbehnuté, ale v inej výtvarnej forme, sme adaptovali na exteriér pavilónu. To bolo jediné, čo sme zhodnotili, že sa dá reálne stihnúť. 

LP: Zároveň sme vedeli, že v pavilóne je projekt Evy Koťátkovej, Hany Janečkovej a ich autorského tímu, na ktorý mali viac času a štandardne nastavené podmienky. A my ich máme neštandardné, máme menej peňazí a nemáme čas – po všetkých stránkach sme na tom boli horšie ako oni. Zhodli sme sa však, že musíme spraviť niečo dôstojné, čo môže fungovať spoločne s českým projektom, na čo budeme môcť byť relatívne pyšní*é a budeme sa vedieť za to postaviť.

Aký projekt ste sa teda rozhodli rozpracovať pre bienále? Reagovali ste ním aj na celkovú tému bienále?

OH: Niektoré príbehy stromov a aktivistických protestov voči ich deštrukcii som začal spracovávať už v rámci iných projektov. Počas posledných piatich rokov som sa venoval téme klimatickej zmeny. Mal som rozbehnutý projekt, ktorý sa ešte nevolal Plávajúce arborétum, ale išlo o stromy, ktoré sú ohrozené a plávajú do utopického bezpečného prístavu. A bez toho, aby sme vedeli, že to bude téma bienále, tak to nakoniec úplne sadlo – tu sa stromy stali tými foreigners. 

Projekt pre Benátky teda vyšiel z dlhšieho výskumu. Plynule sa to rozbehlo z jednej z posledných prác, ktorá je o Lützerathe v Nemecku, čo je miesto, ktoré muselo ustúpiť uhoľnej bani. Pôvodne tam rástol lesík, niekoľko rokov jeho stromy okupovali aktivisti a bránili tak rozširovaniu bane. Toto miesto som navštívil a filmoval. A tak sa vyformoval záujem o príbehy rôznych aktivistov, ktorí sa snažili zachrániť stromy.

Tento projekt vnímam hlavne cez príbehy stromov. Zaujalo ma, že sa tu príznačne pre dobu, v ktorej žijeme, spája viacero kríz – klimatická katastrofa, globalizácia, migrácia a pod. Verím, že takýchto príbehov je omnoho viac nielen vo svete, ale aj u nás. Čo bolo pre teba kľúčové pri selektovaní jednotlivých príbehov?

OH: Mal som približne desať príbehov rôznych aktivistov a hnutí, s ktorými som pracoval v rámci výstavy v Gandy Gallery, tesne pred realizáciou v Benátkach. Keď sme vedeli, že má význam pomaľovať celý pavilón, bolo jasné, že by sme tých stromov mali spracovať do výtvarnej podoby viac. Pri tých ďalších, ktoré som pridal, nie vždy existuje hnutie alebo aktivisti, ktorí za ne bojujú, ale sú nejakým spôsobom ohrozené, a to často, ale nie vždy, priamo klimatickou zmenou.

Tvoje príbehy sa končia buď šťastne – záchranou, alebo negatívne – výrubom, alebo zničením v dôsledku klimatickej krízy, voči ktorej často nepomôže ani snaha aktivistov. Bol rozhodujúcim faktorom pri výbere aj záver príbehu? 

OH: Áno, je to podstatná otázka. Mne sa tento projekt zdal v porovnaní s mojimi predošlými prácami pomerne optimistický. Nie úplne, ale je tam veľa príbehov, ktoré končia pozitívne a dokazujú, že aktivizmus má zmysel. Myslím, že viac ako polovica sa končí úspechom. Ale aj tie, ktoré sa končia neúspechom, ukazujú snahu, ktorá vydržala nejaký čas a inšpirovala niekoho ďalšieho. Podľa mňa je každý z tých príbehov inšpiráciou, že aktivizovať sa má zmysel, či už v mene záchrany stromov, klimatickej krízy, alebo z iných dôvodov. 

Dlhšie pracuješ s témou eskapizmu, ktorý sa v tvojich starších dielach spája s nežiteľnými alebo nevhodnými podmienkami na Zemi a vzdialeným miestom, kde dané krízy absentujú. Môžeme ho však chápať kriticky ako utekanie od problémov či utiekanie sa k romanticko-utopickým predstavám, ktoré nás odďaľujú od reálnej akcie. Ako sa idea eskapizmu prejavuje tu?

OH: V tomto projekte je možno až v jemnom protiklade. Eskapizmus je tu podstatný pre emóciu, ktorú ponúka. Je v ňom pocit nostalgie za niečím, čo odchádza alebo smeruje do už len vysnívaného sveta. Pre stromy, ktoré neprežili alebo o ktorých vieme, že v budúcnosti neprežijú, je smerodajné dať im aspoň symbolickú krajinu, kam sa môžu doplaviť. Na druhej strane je tu paradox, že s týmto pocitom by sa nemuseli stotožňovať niektorí aktivisti a aktivistky, u ktorých prevláda pragmatizmus, že boj treba vyhrať na tomto svete bez snívania o iluzórnych krajinách.

Priamo na múroch nášho pavilónu v Benátkach sú namaľované veľkoformátové „portréty“ jednotlivých stromov. Na jednej strane to chápem ako pragmatické priestorové vyriešenie slovenskej prezentácie, na strane druhej má však muralová maľba svoje historické, kultúrne, ako aj politické konotácie. Má voľba muralu aj iné ako praktické dôvody?

OH: Odpoviem úprimne, že v tomto prípade veľmi nie. Boli sme postavení pred situáciu, keď bolo vôbec ťažké vymyslieť, čo sa dá v exteriéri pavilónu urobiť. Mali sme taký zúžený priestor, že steny boli fakt to jediné, o čo sa dalo oprieť. Otázku významu muralov som si zodpovedával skôr pri starších realizáciách. Muraly robím, samozrejme, aj preto, že majú politicko-sociálny a kultúrny význam, ale tu som to veľmi neriešil. Na druhej strane sa mi páčilo, že nástenná maľba je v Giardini dočasná a po skončení bienále sa takpovediac stratí bez stopy.

Má tvoj projekt aj ďalšiu site-specific rovinu okrem samotnej formálnej stránky?

OH: Celý tento projekt si vyžadoval, aby bol spracovaný ako site-specific. Nedalo sa a ani sme nechceli obísť fakt, že paradoxne na náš pavilón spadol konár a paralyzoval ho na niekoľko rokov. Postupne sme tento príbeh odkrývali a ukázalo sa, že to bolo spojené s búrkou a víchricou. Ťažko sa to určuje na sto percent, ale existuje tu veľmi jasná spojitosť s klimatickou zmenou, lebo takéto typy extrémnych búrok boli v Benátkach veľmi výnimočné a v poslednej dobe sú stále častejšie.

Jednotlivé príbehy sú prebásnené poetkou Julianou Sokolovou a následne prespievané viacerými ľuďmi s hudobným sprievodom, ktorého autorom je Fero Király. Vo výsledku mi veľmi pripomínajú náboženské piesne, žalmy. Sú poetické, ale spievaná forma vyvoláva tiež istý smútok. Ako vznikala táto vrstva Plávajúceho arboréta? 

OH: Od začiatku som cítil, že by som bol rád, ak by tam nejakým spôsobom bola hudba. Nakoniec sa to udialo formou spolupráce, hoci mám tendenciu spraviť si každú zložku sám na kolene a poloprofesionálne. Tu však všetci, ktorí sa do toho kreatívne pridali, na jednej strane vnímali tému rovnako zanietene, na strane druhej priniesli trochu niečoho svojho. Aj preto je dôležité spomínať autorstvo všetkých, lebo to nebol prípad, že by som ja prišiel s konkrétnou predstavou, napríklad, aby bola hudba nahraná na organe a pôsobila ako žalmy. To bolo rozhodnutie Fera Királyho. Juliana má svoj rukopis a svoju poetiku, takisto Fero má svoju melodiku. Na začiatku sme mali prirodzene predstavu, že hudba bude znieť viac aktivisticky, ale Ferovi je vlastná iná hudobná atmosféra. Bola to dobrá skúsenosť so spoluprácou v tom, že veci sú najsilnejšie, keď každý do nich dá to, čo mu ide najviac. Nakoniec som bol veľmi rád, ako to dopadlo, lebo v melanchólii, ktorá je v performancii prítomná, je celkom veľká – aj aktivistická – sila. 

Tieto piesne spievajú performeri a performerky priamo na bienále cez megafóny, v choreografii Petry Fornayovej. Navyše sú oblečení vo výrazne oranžovožltých kostýmoch od Michaely Bednárovej. Aj táto zložka má evokovať aktivistický charakter projektu?

OH: Má to tento podtext, ale nie je to priamy aktivizmus, je to, samozrejme, umelecký projekt, ktorý naň odkazuje. Keď sme s Miškou hľadali formu kostýmov, jednoznačne boli jednou z inšpirácií aktivisti a aktivistky. Aj to, že performeri používajú megafóny na spev, na to poukazuje. To bolo niečo, na čom sme sa prirodzene zhodli s Ferom Királym. Od začiatku sme chceli používať aktivistickú estetiku a poetiku a Fero prišiel s tým, že využiť megafóny ho aj muzikálne baví.

Je pre teba dôležitá skôr táto aktivistická, apelatívna línia, kde stromy síce vystupujú samy za seba, ale súčasne aj ako reprezentanti širších – ľudských problémov a kríz, alebo by ťa zaujímalo, čo si o tom myslia ony?

OH: Myslím, že som to čiastočne riešil v súvisiacej výstave v Gandy Gallery. Vo videu, ktoré tam bolo, mixujem naratív, ktorý niekedy vychádza z pozície mňa ako rozprávača a v niektorých častiach zas ako keby hovorili stromy samy za seba. Skúšal som to aj v iných projektoch, mám jednu prácu, kde som hovoril v mene rieky. Na to som využil AI hlas, ktorý príbeh prerozprával. Niekedy mám pocit, že to ide, niekedy to nefunguje a môže to dospieť až do pýtania sa, či to je naozaj úprimné, lebo nakoniec sme to len my ľudia, ktorí sa snažíme do stromov vcítiť a hovoriť v ich mene.

V sprievodnom texte sa píše, že dystopický koncept arboréta môže „naštartovať transformatívnu imagináciu a môže byť inšpiratívnym pre našu každodennosť“. Aký typ pozitívnej akcie nám môže ukázať, aj vzhľadom na našu aktuálnu situáciu? 

LP: Pre mňa to je súbor motivácií alebo pozitívnych príbehov, kde vidno, že spoločná snaha niekam vedie, že sa treba spojiť a prekonať to zlé alebo ťažké, a tým sa dá niečo zachrániť, ako napríklad stromy. 

OH: Súčasťou katalógu je aj rozhovor s Juliou Butterfly Hill, ktorá je asi najznámejšia aktivistka, ak sa bavíme o záchrane stromov. Veľkú rolu hrá vynaliezavosť a kreativita, čo je možno jedna inšpiratívna vec. A druhá je výdrž, čo platí aj pri Julii. Dva roky zotrvávať na strome, keď ju zasahovali búrky, dažde, vetry aj nátlakové akcie drevárskej firmy, to chce neskutočnú výdrž aj v čase, keď sa zdá, že nemá zmysel zotrvať.

Okrem našej reprezentácie je v spoločnom pavilóne aj český projekt Evy Koťátkovej a Hany Jančekovej. Vidíte medzi týmito výstavami nejakú spoločnú líniu, dialóg, alebo ich vnímate ako rozdielne? 

OH: Vnímal som zaujímavú podobnosť s projektom Evy Koťátkovej, kde je téma zoologickej záhrady, my máme zas arborétum, čo sú dve, v niečom prežité, koloniálne formy záhrad, do ktorých prinášame exotické druhy z celého sveta, ale my sme arborétum skôr používali ako utopicko-symbolický námet. 

LP: Je pravda, že v našom projekte arborétum zastupovalo záchranu, niečo pozitívne. V projekte Evy Koťátkovej je jasné, čo zoologická záhrada predstavuje; pozitíva by sme hľadali len veľmi ťažko. Navyše, keďže ich projekt bol už hotový a náš ešte len vznikal, museli sme si tiež dávať pozor, aby neboli príliš podobné. To bolo úskalie, okolo ktorého sme neustále lavírovali. Počas celého procesu sme chceli vedieť čo najviac o ich projekte, aby sme sa vyhli tomu, že sa tam budú niektoré veci opakovať. 

Ako vnímate spätne váš projekt v kontexte celého bienále a ďalších pavilónov?

LP: Najprv sme náš projekt vnímali ako výpravný, mnohovrstvový, na naše pomery ako monumentálny, bolo doň zapojených mnoho ľudí. Keď sme ho ale zrealizovali už priamo na mieste, vyzeral ako tichý, komorný, meditatívny. To, že nie je ukričaný, je nakoniec jeho pozitívum. Teraz majú na bienále všetci vonku obrazovky a performancie, hrozne sa to tam bije. Preto náš projekt pozitívne hodnotili aj umelci či kurátori z pavilónov, kde boli takéto monumentálne útoky na zmysly. 

OH: Spätne som si uvedomil, že projekt je dosť definovaný tým, že sme pracovali s exteriérom a limitmi, ktoré sme mali. Pozornosť divákov a diváčok je nasmerovaná dovnútra pavilónov a to, čo sa deje vonku, vnímajú ako doplnok. Páči sa mi však, že zaujatejší divák si tam niečo nájde, a to nielen vďaka maľbe, hudbe a loďke, ale aj vďaka stromom, ktoré rastú naokolo, lebo tam vzniká oáza kľudu a celkom to ladí s témou projektu. 

Na vernisáži sa uskutočnil protest proti ministerstvu kultúry, tesne pred otvorením ste aj vy s tímom vydali stanovisko k dianiu v kultúre. Odvtedy sa však u nás toho veľa udialo, medzi iným bola odvolaná riaditeľka SNG Alexandra Kusá. Ako sa dívate na tento projekt s odstupom času?

LP: Ja som v prvom rade rada, že sme ho zrealizovali, lebo je to možno posledný takýto slobodný projekt, ktorý tu máme na určitý čas a ktorý nás reprezentoval v zahraničí. V procese tvorby bolo viacero momentov, keď sme uvažovali nad tým, či to nestopneme a nezložíme, ako situácia v Kunsthalle Bratislava alebo v Palestíne a pod. Za seba som rada, že sme sa nakoniec nevzdali a dotiahli to do tejto formy. 

OH: Zaznela kritika, či je projekt dostatočne slovenský. Prominentné miesto sme však prenechali slovenskej limbe, ktorá je jedným z namaľovaných stromov a na loďke je jej šiška. Ak sa bavíme o tom, čo by sme si mali na Slovensku vážiť a súvisí to s našou identitou a azda aj históriou, tak je to aj príroda a divočina. Práve tieto regióny, kde sa limba nachádza, sú tiež v súčasnosti ohrozené ťažbou. 

Je pre mňa otázne, čo tento projekt znamenal pre medzinárodné publikum. V každom prípade pre to slovenské, bez ohľadu na to, že sme to robili práve my, je dôležité, že v Benátkach niečo vzniklo. Aj vzhľadom na to, čo sa momentálne deje, chceme, aby vznikali kvalitné diela, aby existovala sloboda v tvorbe, a v tom kontexte bolo dôležité, že sa v Benátkach niečo podarilo vytvoriť.

Oto Hudec / Floating Arboretum / Kurátorka: Lýdia Pribišová / Koordinátorka projektu: Monika Krčmárik / Slovenská účasť na 60. medzinárodnej výstave umenia – La Biennale di Venezia / Benátky / 20. 4. - 24. 11. 2024

Foto: FB SNG